Pravda, pokiaľ ide o tatranského poštára, dodnes tápame, ako ho správne písať. V oficiálnej nominácii Česko-slovenského olympijského výboru sa uvádzal ako Mihalák. Takisto ho zaznamenávali aj slovenskí historici. Na jednom z jeho zachovalých fotografických portrétov sa vlastnoručne podpísal ako Lukáš Mihalák. Lyžiarski historici (a najmä Ján Terezčák, ktorý urobil skvelú prácu v odhaľovaní dejín slovenského lyžovania) sa priklonili k verzii Michalák. Jeho deti (štyria synovia Lukáš, Alfonz, Milan, Ján a jedna dcéra Irena), ako sme sa informovali, sú Michalákovci a potvrdzuje to aj náhrobný kameň (7. októbra 1908 – 24. novembra 1988).
Nuž, keď sa Tatranec volá Michalák, aj tak mu v goralskom dialekte pod Ždiarskou vidlou a Havranom inak nepovedia než Mihalák…
Nech je po vôli jeho potomkov, aj keď sa upravia dejiny. Podstatné však je, čo tento jednoduchý chlap, ktorý sa nikdy nedral po popredia, vykonal. Mal povesť dríča, ktorý sa po ukončení kariéry venoval trénerstvu a sám ako kouč trénoval viac než jeho zverenci. Vyrastal na po domácky vyrobených lyžiach zo suda. Narukoval k horskému pešiemu útvaru v Podolinci, ktorý mal lyžiarsku tradíciu. Vrátil sa však domov do Ždiaru. Svadba, deti, domáce hospodárstvo. Koniec s lyžovaním. Presvedčili ho, aby pokračoval, zamestnali v sanatóriu v Tatranskej Kotline, kde si našiel aj mecenáša.
Rok pred ZOH v Garmisch-Partenkirchene sa konali majstrovstvá sveta vo Vysokých Tatrách. Päťdesiatku odštartovali pred hotelom Grand v Starom Smokovci. Celú noc predtým zúrila víchrica, trať zavialo, telegrafické drôty potrhalo. Maratón preložili. Na druhý deň Lukáš vyštartoval do povysávanej oblohy ako prvý. Všetci ho však ľutovali. Úmorne prešliapaval stopu, no nevzdal sa a vyčerpaný skončil na 20. mieste (42 klasifikovaných).
Maratón bol jeho živlom
O rok cestoval na olympiádu, ktorá mala búrlivú predohru, lebo vznikali iniciatívy na jej odvolanie, bojkot, alebo aspoň preloženie inam. Kým nebol pri moci, hry v Nemecku si neželal ani sám Adolf Hitler. Vytruboval, že olympiáda je „slobodomurársky a židovský výmysel“. Potom nastal obrat. Zneužil zimné i letné hry 1936 na zvýšenie prestíže svojich obludných zámerov.
Lukáš zápasil so svojimi problémami: „Vedúci lyžiarskej výpravy ma nechcel postaviť na štart všetkých disciplín, lebo vraj ešte dobre neovládam bežeckú techniku, ale svoju dobrú vytrvalosť môžem najlepšie uplatniť v pretekoch na 50 km. Mal som však šťastie, zastal sa ma významný pretekár Ing. Vladimír Novák a presvedčil vedúcich, aby ma postavili na všetky štarty.“
Hneď prvý beh na 18 km mu vyšiel. Aj so žalúdočnými ťažkosťami skončil desiaty – ako najlepší Stredoeurópan, pred ním iba samí Severania. „Bol by som sa umiestil hádam aj lepšie, ale na poslednej občerstovacej stanici mi naši vnútili akýsi nezvyklý čaj, po ktorom mi bolo na zvracanie.“
V štafete, ktorá skončila piata, absolvoval tretí úsek. Bol o 5, 5 s rýchlejší než najlepší bežec na týchto hrách Nór Oddbjörn Hagen. Najväčší zálusk na úspech si robil v maratóne na 50 km. Na prvých medzičasoch trápil aj bleskových Fínov, no na 7. kilometri sa mu rozštiepila lyža.
„Preteky na 50 km boli mojím živlom,“ citujú ho Terezčákove Dejiny lyžovania na Slovensku. „Tešil som sa ne a trúfal si na nich dosiahnuť najlepšie umiestenie, čo sa mi dosť dlho na trati darilo. Ale keď som na jednom prudkom zjazde v úvoze predbiehal fínskeho pretekára, odrazu začal brzdiť a plúžiť. Chcel som sa mu vyhnúť a v plnej rýchlosti ho predbehnúť. Lenže vo veľmi úzkom priestore som narazil do bočného svahu, zlomil lyžu a musel som sa vzdať.“
Michaláka Slováci ešte neprekonali
Slovenský denník napísal: „Mihalákovi sa nezlomila iba lyža, ale aj srdce.“ A „plakal, že nebol k ukľudneniu“.
Pražský Star ho pochválil: „Michalákov úspech je dôkazom, že i jednotlivec inak neznámy a bez pretekárskych skúseností dokáže dosiahnuť v cudzine veľký výkon, ak sa mu poskytne príležitosť.“
Svätá pravda je, čo napísal Ján Terezčák, inak svedomitý tréner, ktorý svojho času viedol aj československú reprezentáciu: „Výkonnosť nášho prvého lyžiarskeho olympionika jeho nasledovníci ešte nedosiahli.“
Žeby turínska výzva pre Ivana Bátoryho a Martina Bajčičáka? Naposledy nás potešil Bajčičákov maratón v Salt Lake (12. miesto), čo je po Michalákovi druhý najlepší výkon slovenského bežca na ZOH. Ženy boli už vyššie: Alžbeta Havrančíková ôsma na ZOH 1994 (na 15 km voľne) a Jaroslava Bukvajová desiata na ZOH 1998 (na 15 km klasicky). A zo štafiet má kremnická rodáčka Gabriela Svobodová-Sekajová striebro zo Sarajeva 1984. V slovenskom lyžovaní jediná s olympijskou medailou.
IV. ZOH, Garmisch-Partenkirchen (Nemecko)
- Dátum: 6. - 16. februára 1936
- Počet krajín: 28
- Počet športovcov: 646 (566 mužov + 80 žien)
- Počet športov a disciplín: 4 – 17
- Medailové poradie krajín: Nórsko 7 – 5 – 3, Nemecko 3 – 3 – 0, Švédsko 2 – 2 – 3
- Najúspešnejší jednotlivec: Ivar Ballangrud (Nórsko, rýchlokorčuľovanie) 3 – 1 – 0
