Na ktorú olympiádu sa pamätáte z detstva?
//Peter Hochschorner:// Pamätám si letné hry v Soule a zimné v Calgary v roku 1988. Z Calgary si pamätám úvodný ceremoniál, tam som videl prvýkrát v hľadisku mexické vlny.
//Pavol Hochschorner:// Ja si vybavujem víťazstvo Lukáša Pollerta v Barcelone 1992. To bol môj prvý športový postreh.
A vaše troje zlaté hry? Ako si na ne spomínate?
//Pavol:// Sydney bola naša prvá olympiáda, kde sme mali asi najmenšie medailové očakávania. Už sme vedeli, že dokážeme dobre zajazdiť, ale predsa len, olympiáda je niečo iné. Napriek tomu sme vyhrali. Pre mňa to navždy zostane najemotívnejšia olympiáda.
Po Sydney ste zdravili ľudí v uliciach Bratislavy a oslavovali na námestí…
//Peter:// Taký návrat už nikdy nezažijeme. Doma nám pripravili úžasný program. Jazdili sme autom s policajným sprievodom po meste s veľkou vlajkou, vystúpili na pódiu a potom šli loďou do Karlovej Vsi, kde sa v lodenici konala obrovská party.
Atény 2004?
//Pavol:// Asi najľahšie vybojované zlato. Boli sme na vrchole.
Návrat z Grécka stál tiež za to…
//Peter:// To bolo z iného súdka. Aj pre mňa, čo mám silný žalúdok. Hodina turbulencií mi dala na palube lietadla zabrať.
//Pavol:// Vítanie po Aténach už bolo organizované, nie také spontánne, prišlo aj menej ľudí.
//Peter:// A zlato z Pekingu sme oslávili s malou skupinou ľudí v podniku.
Cítite pred londýnskymi hrami tlak okolia?
//Pavol:// Taký tlak som ešte nezažil, každý hovorí o štvrtom zlate. Určite by bolo výnimočné ho získať.
Ako vnímate počas pretekov atmosféru? Lukáš Pollert vravel, že keď na neho fanúšikovia z brehu kričia, ruší ho to. Nevie sa sústrediť.
//Peter:// Nám to pomáha. Najmä na konci trate, keď ideme do cieľovej rovinky a počujeme, že na nás niekto kričí, tak dokážeme zo seba ešte niečo navyše vyžmýkať.
Máte stále chuť súťažiť?
//Pavol:// Áno, ale posledné dva–tri roky už vynechávame domáce preteky. Väčšinou sa na nich nevieme sústrediť a pokazíme ich. Jazdíme preteky, na ktorých o niečo ide.
//Peter:// Na domácich podujatiach už máme problém s motiváciou.
Pollert vravel, že mu o víťazstvá až tak nešlo, skôr o hru na vode. Ako je to s vami?
//Peter:// Určite nám ide o víťazstvá, ale tiež o pocit z dobrej jazdy. Keď zájdeme dobrú jazdu v správnom čase, z toho máme ešte väčšiu radosť, ako vo chvíli, keď nám zavesia na krk medailu.
//Pavol:// Nemyslím si, že Pollertovi nešlo o víťazstvá, inak by nebol taký smutný, keď v Atlante 1996 prehral s Mišom Martikánom. Keby sme sa chceli na vode hrať, tak si vezmeme inú loď. Vodný slalom berieme profesionálne – je to naše povolanie.
Dokázali by ste tie olympijské medaily predať, ako to spravil Pollert?
//Pavol:// Keby ma k tomu nútili okolnosti, tak by som nad tým možno uvažoval, ale bola by to škoda.
//Peter:// Asi by som ich nepredal, lebo ich vnímam ako pamiatku na istú dobu. Ako fotografiu. Keď sa človek na tú medailu pozrie, vynoria sa mu spomienky.
Ako často sa na ne pozeráte?
//Peter:// Asi dvakrát za rok ich vytiahnem zo šuplíka. Skôr si to nechávam na dôchodok. :-)
Ako vám olympijské víťazstvá zmenili život?
//Peter:// Často sa mi stáva, že príde za mnou nejaký mladý pretekár a spýta sa, ako by mal na vode ísť. Podľa toho vidím, že už ma zrejme považuje za skúseného.
Vaša obľúbená téma rozhovorov?
//Peter:// Rád debatujem o športe na Slovensku, lebo preň treba niečo spraviť. Za ostatnými krajinami veľmi zaostávame.
//Pavol:// Nemám rád otázku, čo budeme robiť, keď skončíme. Už sa ma to pýtajú dvanásť rokov, od nášho prvého triumfu v Sydney.
Je vodný slalom divácky atraktívny a komerčne úspešný šport?
//Pavol:// Myslím, že áno. Dnes už budujú také areály, že diváci majú z tribúny celú trať ako na dlani a môžu sledovať pretekára od štartu až do cieľa.
//Peter:// V takej rýchlostnej kanoistike sú medzi disciplínami pomerne veľké pauzy a z tribúny vidíte akurát posledných sto metrov pretekov.
//Pavol:// Keď už tí borci najmenej vládzu, lebo sú na konci…
Uživí vás vodný slalom?
//Pavol:// Olympijské zlato uživí podľa mňa každého. Pre nás je olympiáda najhodnotnejšia súťaž. Vyhrali sme ju trikrát, tak nás uživí.
//Peter:// Uživí, ale nezabezpečí do budúcnosti. Ak raz skončíme, budeme musieť rozmýšľať, čo ďalej.
Z ktorých olympijských hier ste finančne najviac vyťažili?
//Peter:// Do prvej olympiády sme nedostali žiadnu sponzorskú korunu. Po Sydney sme rozbehli nejakú spoluprácu s reklamnými partnermi, to bol pre nás veľký skok.
//Pavol:// Stále sme hľadali nejakého manažéra, menili ich, a to asi nebolo dobré. Keby sa o nás od začiatku staral schopný manažér, asi by sme vyťažili z úspechov viac.
Aké bolo stretnutie s britskou kráľovnou na Slovensku v roku 2008?
//Peter:// Vlastne sme sa s ňou nestretli. Rozdelili nás do dvoch radov, s jednou časťou si podávala ruku kráľovná, s druhou jej manžel – a ten vyšiel aj nám. Povedali sme mu, že sme olympijskí víťazi, on sa spýtal, v akom športe. To bolo všetko. Celkom som sa na tej akcii spotil. Pobyt medzi smotánkou nemusím. Cítim sa dobre s kamarátmi, a nie, keď stojím niekde naškrobený v obleku medzi takzvanými slovenskými celebritami.
Celebrity nemusíte, koho teda uznávate?
//Peter:// Ľudí, ktorí v živote niečo dosiahli.
//Pavol:// Ja si napríklad vážim našich starších hercov. Lasicu a Satinského, kým ešte žil. Pri stretnutí s pánom Lasicom bolo cítiť, že si váži aj on nás. Raz sme oboch zažili v Sydney, kde vystupovali pre československú komunitu.
Spomeniete si na prvú spoločenskú akciu, na ktorej ste sa ako športovci zúčastnili?
//Paľo:// Hneď po Sydney sme boli v Monaku na Sport Star Awards. Generálny sekretár SOV Martin Benko nám musel kupovať v Monte Carle kravaty. Bývali sme v takom obrovskom hoteli, vzal som si odtiaľ na pamiatku uterák…
Ako trávite počas olympiády čas?
//Pavol:// Výhodou olympiády je, že sa nemusíme o nič starať. Len o to, aby sme nezmeškali autobus, ktorý nás odvezie na tréning. Keď ideme do jedálne na večeru, sadneme si vždy do rohu a sledujeme, koho známeho zbadáme.
Napríklad tenistu Rogera Federera…
//Peter:// Jasné, on je hviezda, ktorú poznajú milióny ľudí. Ale zostal taký, aký bol. V Sydney sme sa boli pozrieť na jeho zápas proti Karolovi Kučerovi. Federer zarobil veľa peňazí, ale vôbec sa nezmenil, toho uznávam.
Veríte na osud?
//Peter:// Čo sa má stať, sa stane.
//Pavol:// Beriem to tak, že využívame len to, na čo máme.
Ktorá prehra v kariére vás mrzela najviac?
//Peter:// Každá. Najviac ma však hnevá, keď neprehráme našou vinou, ale to zariadi niekto na brehu alebo za stolom, ako sa nám to stalo nedávno na majstrovstvách Európy. Všetci traja rozhodcovia na brehu videli dotyk s bránkou českej dvojice, ale jury sa napokon priklonila k videu, na ktorom to nebolo vidieť. Bolo čudné, že sa tým vôbec zaoberali. Asi niekomu prekážalo, že sme vyhrávali všetky dôležité preteky.
Nebojíte sa, že sa niečo podobné stane v Londýne?
//Pavol:// Všetci sa boja, možno sa britskí rozhodcovia nechajú v eufórii uniesť.
//Peter:// Myslím si, že Briti možno odpustia niečo vlastným, ale nebudú škodiť iným. To sa stáva väčšinou – vo Francúzsku.
Pavol: Aj v Nemecku ti dajú nejaký ťuk navyše.
Ako bojujete proti ponorkovej chorobe?
//Pavol:// Torpédami (smiech).
Akými?
//Peter:// Sme na seba zvyknutí odmalička, vyrastali sme v jednej izbe. Keď sme mimo vody, tak neprehovoríme spolu ani slovo. Skutočne. V hotelovej izbe si každý robí svoje – jeden pozerá televízor, druhý je na počítači…
Takže sa bavíte spolu len na vode?
//Pavol:// Je to tak. Na tréningoch musíme debatovať, aby sme vedeli, čo treba na vode robiť, ako sa vyhnúť chybám a podobne.