Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Sabovčík si syna vybojoval. V Amerike si vyrobí falošnú bryndzu

Je posledný slovenský krasokorčuliar, ktorý získal na zimných olympijských hrách medailu. Patrí mu významné miesto aj v histórii svetového krasokorčuľovania, pretože prvý skočil v súťaži štvoritý skok.

28.05.2022 05:58
Jozef Sabovčík Foto:
Počas exhibičnej šou na ľade v roku 2005.
debata (1)

Jozef Sabovčík (58) pôsobí už viac ako tridsať rokov v USA a domov sa dostane výnimočne. Populárny Jumping Joe, ako ho prezývajú, žije v Ogdene neďaleko St. Lake City. Nedávno si užíval s celou rodinou voľné chvíle v rodnej Bratislave.

Ako často sa dostanete na Slovensko?

Usilujem sa prísť aspoň raz v roku. V poslednom období to bolo zložitejšie. Mal som dosť povinností, vediem tréningy, ťažko sa mi uvoľňuje na viac dní. Ale najmä nám život komplikovala pandémia a mne navyše aj zdravotné ťažkosti.

Tie vám zabránili zúčastniť sa už na exhibícii Fire on Ice 2019 v Bratislave, čo mala byť vaša rozlúčka s exhibičnými vystúpeniami…

To ma mrzelo, zúčastnili sa na nej viacerí špičkoví krasokorčuliari. Boli sme nachystaní na cestu celá rodina, ale mal som bolesti a absolvoval som dve operácie chrbta. Minulý rok, krátko pred odletom, mi prasklo zasa slepé črevo.

Otec ležal v nemocnici, chcel som sa s ním ešte stretnúť. Už som stihol len pohreb… Trikrát som odkladal cestu domov. Mal som obavy, že aj teraz sa všetko skomplikuje, vypukla vojna na Ukrajine. Radšej sme nikomu ani nevraveli, že priletíme, aby sme to nezakríkli. Ale nevedeli sme sa dočkať.

Máte na Slovensku po mnohých rokoch stále nielen rodinné, ale aj priateľské väzby?

Samozrejme, vždy si odskočím na tenisové dvorce Slovana, rád sa stretnem s Radkou Zrubákovou, ktorá tam pracuje. A príjemné sú stretnutia napríklad s Milošom Mečířom, Braňom Stankovičom, Marošom Vajdom, to sú moji spolužiaci.

K tenistom mám blízko. Neďaleko dvorcov je zimný štadión, a keď som bol ešte na Slovensku a mal voľno, chodil som si s nimi zahrať. Tenis som vždy miloval. Keby som sa nestal krasokorčuliarom, bol by som tenista.

Vaša manželka Jennifer Veriliová je Američanka, obaja synovia sa narodili v Amerike. Radi navštevujú krajinu, kde ste prežili takmer polovicu života?

Veľmi. Páči sa im tu. Bol som rád, že som im mohol teraz bližšie ukázať Bratislavu, prešli sme mnohé zaujímavé miesta. Predtým tu boli na ME 2016, kde som ešte aj ja vystúpil v exhibícii.

To bolo vaše posledné vystúpenie pred domácim obecenstvom…

Áno a dokonca ho považujem za posledné oficiálne vystúpenie v kariére. Napriek tomu, že potom som sa ešte zúčastnil v zahraničí na zopár menších podujatiach. Platí, že v Bratislave som začínal a tu som sa aj končil.

Mali ste už po päťdesiatke, ale stále ste sa držali v obdivuhodnej forme. Bol vek hlavný dôvod rozlúčky?

To by som nepovedal. A nemôžem ani tvrdiť, že by ma krasokorčuľovanie už nebavilo. Len som už nedokázal korčuľovať na takej úrovni, ako by som si predstavoval.

Boli ste vždy znamenitý skokan. Čo ešte na ľade zvládnete?

Niekoľko rokov už neskáčem, po problémoch s chrbticou som úplne prestal. Ale do 54 rokov som zvládol trojitého tulupa a tiež salto. Štvoritý skok som posledný raz skočil, keď som mal 44 rokov. Presne v deň mojich narodenín. Ale to som ešte netušil, že je posledný. Potom sa mi nalomil členok, na odpichovej nohe, a už to nešlo.

Štvoritým skokom ste sa stali slávnym na celom svete. Akú ste mali motiváciu, keď ste sa naň pripravovali?

Ako chlapec som videl, keď Maďar Laszló Vajda skočil trojitého lutza. V tom čase to bolo výnimočné. Neskôr Gordon McKellen na jednej exhibícii zvládol trojitého axla. Tieto skoky som potom skúšal aj ja. V roku 1981 som bol s pani trénerkou Agnesou Búřilovou v Colorado Springs, tam ma videl známy americký odborník Carlo Fassi. Skús štvoritého tulupa, oslovil ma. Dovtedy mi to nenapadlo.

Jozefa Sabovčíka trénovala Agnesa Búřilová. Foto: TASR
Jozef Sabovčík Jozefa Sabovčíka trénovala Agnesa Búřilová.

Počúvli ste Fassiho?

Začal som ho skúšať a asi po šiestich týždňoch sa mi to aj podarilo. To ma na dlhší čas uspokojilo, už som ho ďalej neskákal, nebolo to potrebné. Na MS 1982 sme boli s Brianom Orserom dvaja, ktorí sme skočili trojitého axla. Nik iný to ani neskúšal. Až neskôr tento skok začali súperi pomaly zaraďovať do jázd. K štvoritému skoku som sa vrátil zasa v roku 1984 a skákal som ho už pravidelne.

Stále sa venujete trénerskej práci? Koľko času vám zaberie?

Vstávam pred piatou ráno a celý deň som v podstate na ľade. Cez obed mám pauzu. Trénujem malé deti, ale aj dospelých, mám v skupine trojročné dievčatko, aj šesťdesiatnika. Dovedna 24 krasokorču­liarov. Chodíme spolu aj na preteky.

Vtedy si oddýchnem od korčúľ a ľadu, stojím len za mantinelom. Krasokorčuľovanie prežíva v Amerike boom, ale je to aj drahý špás. Hodina tréningu stojí 140 dolárov, v tom je trénerov honorár i taxa za ľad. Športovec trénuje tri-štyri hodiny denne… V Amerike je to obrovský biznis.

V marci 1983 s otcom Jozefom Sabovčíkom a s... Foto: TASR
Jozef Sabovčík V marci 1983 s otcom Jozefom Sabovčíkom a s matkou Alexandrou Sabovčíkovou.

Krasokorčuľovaniu sa venujú aj starí ľudia?

Majú svoje preteky, dokonca i majstrovstvá sveta, boli sme na šampionáte v Obersdorfe. Na majstrovstvách USA štartovalo 600 účastníkov. Medzi mojimi zverenkami je pani, ktorá prvý raz stála na korčuliach v 39 rokoch, teraz má vyše päťdesiat a vo svojej kategórii je štvornásobná majsterka USA.

Naučil som ju všetko od základov a ona drela. Základňa je obrovská, ale veľký priestor má najmä rekreačné korčuľovanie. Počtom je silná veková kategória od 21 rokov až skoro do deväťdesiatky.

Dá sa rozpoznať, či z malého krasokorčuliara vyrastie šampión?

Niekedy áno, ale vždy je to dlhá cesta. Veľa záleží na rodičoch. Musí byť niekto, kto sa doma malému krasokorčuliarovi venuje, podporí ho, urobí mu zázemie. V mojom prípade to bola babička. Tá ma na ľad priviedla, ale čo bolo ešte dôležitejšie, aj ma pri ňom udržala. Mal som pred ňou veľký rešpekt. Nikdy som nechcel, aby sa na mňa nahnevala.

Jozef Sabovčík. Foto: Pravda, Ivan Majerský
Jozef Sabovčík Jozef Sabovčík.

Skúšali krasokorčuľovanie aj vaši synovia Blade a Jozef? Mali k nemu vzťah?

Oni mali a majú vzťah k hudbe. Jasné, korčuľovať sa vedia dobre. Blade vyhral prvé preteky, pekne skákal, mal dokonca môjho axla, ale nebavilo ho to. A mladšieho Jozefa už vôbec nie. Venoval sa chvíľu krasokorčuľovaniu, aby sa nepovedalo, chcel mi urobiť radosť.

Keď som ich postavil na ľad, hneď sa začali všetci pýtať – budú skákať aj štvoritý skok? Už od začiatku všetci na nich utvárali tlak a im sa to nepáčilo. A vlastne ani mne. Videl som, že ku krasokorčuľovaniu neinklinujú, nemalo zmysel ich do niečoho nútiť.

Poznajú synovia vašu krasokorčuliarsku kariéru?

Veľmi dobre. Blade študoval filmovú tvorbu a na záver vyrábal dokumentárny film – o mne. Trval pol hodiny, ale natočil množstvo zaujímavého materiálu.

Mimochodom, vy ste museli za Bladea, ktorého máte z prvého manželstva s kanadskou krasokorčuliarkou Tracey Weinmanovou, tvrdo bojovať… Prezradíte o tom niečo?

Mali sme veľký súd, ťahalo sa to rok a nebolo to nič príjemné. Rozvádzali sme sa, ja som chcel bývať v Utahu, ona v Toronte. To bol problém.

Pre veľkú vzdialenosť nebola striedavá starostlivosť možná, chvíľu sme to skúšali, staral som sa o syna mesiac, potom bol u mamy. Rozhodol som sa požiadať o plnú opateru. Mal som dobrú advokátku, ale nebolo to jednoduché.

Jozef Sabovčík na prechádzke pri Dunaji s... Foto: Archív Jozefa Sabovčíka
Jozef Sabovčík Jozef Sabovčík na prechádzke pri Dunaji s manželkou Jennifer a so synmi Jozefom a Bladeom. Celkom vľavo je Bladeova priateľka Maddie.

Čo rozhodlo?

Blade mal vtedy šesť rokov a chystal sa do školy. Sudca sa ma spýtal, čo urobím, keď súd rozhodne, že pre syna bude najlepšie, aby žil v Kanade. Tak sa presťahujem do Kanady, odpovedal som. Keď sa pýtal exmanželky, či by bola ochotná presťahovať sa do USA, odpovedala, že nie, lebo celá jej rodina žije v Kanade. Akoby syn do rodiny nepatril…

Ako vychádzajú spolu vaši synovia?

Výborne, je medzi nimi jedenásťročný rozdiel, ale akoby boli dvojičky. Starší Blade pomáha Jozefovi, usmerňoval ho aj v škole.

Čomu sa venujú?

Blade má tridsať, vlastnú firmu a venuje sa počítačovej grafike. Jozef bude mať dvadsať, baví ho najmä hudba, bicie, v tom je dobrý. Popritom študuje, dokončuje si teraz prvý rok na univerzite.

Čo vám v Amerike najviac chýba zo Slovenska?

Samozrejme, toho je viac. Teraz najmä mama. Ešteže máme internet. Sme v kontakte, volám jej každý deň. Je veľa vecí, ktoré doma beriete ako bežnú vec, ale zrazu zistíte, že ich nemáte. Aj slovenská strava, ale tú sa usilujem zabezpečiť sám.

Sabovčíkovci pred niekoľkými dňami na... Foto: Archív Jozefa Sabovčíka
Sabovčík Sabovčíkovci pred niekoľkými dňami na Hviezdoslavom námestí.

Čo si dokážete ukuchtiť?

Vysmážaný syr, rezne, šalát… Urobím si ho z tresky, pripravím si diabolský či pikantný šalát, to v Amerike nepoznajú, a ja ich milujem. Zvládam sviečkovú i knedľu. Pokúšam sa robiť aj bryndzové halušky, ale v USA bryndzu na pultoch nenájdete.

Keď bola zimná olympiáda v Salt Lake City a ja atašé našej výpravy, halušky som si vychutnával v slovenskom dome. Spoznal som sa s naším šéfkuchárom. Ten mi prezradil, ako si urobiť surovinu, ktorá síce nie je bryndza, ale chutí ako ona. Môžem sa teda pochváliť, že si viem pripraviť falošnú bryndzu (smiech).

V zámorí žijete už 33 rokov. Viete si predstaviť, že by ste sa po takom čase vrátili domov natrvalo?

Taká šanca vždy existuje. Moja manželka je síce Američanka, ale jej rodina má talianske korene. V Európe sa jej veľmi páči a fungovala by tu možno lepšie ako ja. A ani chalani by s tým nemali problém. Starší Blade veľa cestuje a nie je náročný, chodí kempovať a takto strávil dlhší čas v Japonsku. Aj s Jozefom sa už bavili, že by sa na nejaký čas presunuli do Európy, kde by pracovali. Vďaka internetu sa dnes môžu venovať aktivitám ako doma. Ja takto trénujem z Ameriky Elišku Březinovú z Brna.

Ako vyzerá váš tréning?

Na mantinel si dá laptop, pod čelenku si nasadí slúchadlá a hodinu spolu komunikujeme. Žiaľ, v covidovom období to ani inak nešlo. Teraz to už je lepšie. Boli sme spolu aj na tohtoročných majstrovstvách sveta vo Francúzsku.

Ako sa zmenilo krasokorčuľovanie odvtedy, čo ste patrili do svetovej špičky?

Niekedy mám pocit, že to už je úplne iný šport. Keď som bol nedávno na MS s Brianom Orserom, vraveli sme si, že sme radi, že sme pretekali v inom období. Krasokorčuľovanie je fyzicky náročnejšie, ale súčasné talenty už vyrastajú v tomto trende a prispôsobili sa. Odmalička trénujú inak ako my. Oveľa komplikovanejšie je hodnotenie, škoda, že je menej zrozumiteľné pre diváka.

Jozef Sabovčík a jeho legendárne salto počas... Foto: Ivan Majerský, Pravda
Jozef Sabovčík, krasokorčuľovanie Jozef Sabovčík a jeho legendárne salto počas exhibície.

Mali by ste výhodu, keďže ste ako prvý skákali štvoritý skok?

To si netrúfam tvrdiť. Ešte pred desiatimi rokmi by som určite nepovedal, že štvorité skoky budú také bežné, ako sú teraz. Ale tento rok som na MS zaregistroval, že v súťaži žien viac ako v minulosti dominovala ženskosť a na stupni víťazov sa dalo stáť aj bez štvoritého skoku či trojitého axla.

Ako je na tom slovenské krasokorčuľovanie?

Nielen slovenské, ale i české trochu trpí tým, že všetko je zamerané na skoky a nie na všeobecnú kvalitu korčuľovania. Štvoritý skok je dôležitý, ale sám osebe nič neznamená. Pretekár musí byť komplexný, dôležitá je kvalita korčuľovania, piruet, choreografie, spojovacích krokov.

V tomto je Orserov tím vynikajúci. Sú v ňom traja olympijskí šampióni. Jeden z nich Jason Brown nemá štvoritý skok, ale jeho program je umelecké dielo. Krasokorčuľovanie nie je skákanie na ľade. Stále je to krásny šport.

Od sarajevskej olympiády, kde ste získali bronz, uplynie čoskoro štyridsať rokov. Spomínate často na tento úspech?

Olympiádu milujem. Keď beží, mám od rána do večera zapnutý televízor a sledujem všetky súťaže. Sám som ju zažil a je to pre mňa pekná spomienka. Na stupni víťazov stál so mnou aj Brian Orser a Scott Hamilton.

Bolo to 16. februára, každý rok udržiavame peknú tradíciu a v ten deň si vymeníme esemesky a bavíme sa o bežných veciach, o rodine, o deťoch. Náš vzťah prerástol do priateľstva, ktoré vydržalo dodnes. Každý sme mali iný osud, ale šport nás spojil. V tom je jeho obrovská sila. To je to najcennejšie, čo mi dal. Veľmi si to vážim.

Jozef Sabovčík

  • Úspešný krasokorčuliar sa narodil 4. decembra 1963 v Bratislave, pochádza z umeleckej rodiny, mama bola baletka, otec tanečník, neskôr známy choreograf.
  • Na ZOH 1984 vybojoval bronz, na ME dve zlaté (1985 a 1986), jednu striebornú (1983), na MS bol dva razy štvrtý (1984 a 1985). Šesťkrát sa stal majstrom ČSSR.
  • Na ME v Kodani 1986 ako prvý na svete na oficiálnom podujatí skočil štvoritý skok – tulup (odpichnutý rittberger).
  • Jeho prvou manželkou bola kanadská krasokorčuliarka Tracey Wainmanová, s ktorou má syna Bladea (30). Druhou manželkou je americká krasokorčuliarka Jennifer Veriliová, syn Jozef Jaden (19), žijú v Ogdene neďaleko Salt Lake City.
  • Na ZOH 2002 v Salt Lake City pôsobil ako atašé slovenskej výpravy a bol jedným z hlavných účinkujúcich na otváracom i záverečnom ceremoniáli.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Sabovčík