Po ňom sa z neperspektívnej ruskej biatlonistky Anastasie Kuzminovej stala trojnásobná olympijská víťazka, šesťnásobná medailistka, majsterka sveta i najúspešnejšia olympionička v histórii Slovenska.
Novú vlasť začala reprezentovať v decembri 2008, s individuálnou kariérou sa rozlúčila včera v nórskom Osle-Holmenkollene. Prišiel čas dať biatlonu zbohom, svietil nápis na jej puške. Za vyše desať rokov napísala príťažlivý román. Viazaný v koži Kuzminovcov – a bohato pretkaný zlatom.
Víťazstvám šla naproti
Správne rozhodnutie neraz ovplyvní kvalitu života, ponúkne pridanú esenciu. U manželov Kuzminovcov jednou z kľúčových bola voľba žiť v novej krajine a reprezentovať ju. Kým k nej dospeli, len oni vedia, akú vážnu dilemu riešili a ako neľahko sa s ňou vnútorne stotožňovali.
S nadpozemskou silou, ktorú má šport, v tomto prípade biatlon, to zvládli. Nasťa k nemu priľnula v rodnej Ťumeni, obrazne – má ho v rodinnom erbe. Venovali sa mu rodičia, nasmerovali k nemu aj staršiu dcéru. V športovej škole začala s bežeckým lyžovaním, neskôr si na rameno zavesila pušku.
„Keď sa stala vo Vancouvri 2010 prvý raz olympijskou víťazkou, aj som si od šťastia poplakala. Bola som do noci hore, jej triumf som sledovala v priamom prenose. Potom získala zlato aj v Soči a v Pjongčangu pridala ďalšie tri medaily, čo je fantastický výsledok. A pritom je už dvojnásobná mamička. Za to, ako vie skĺbiť pozíciu vrcholovej športovkyne a matky, si zaslúži najvyššie uznanie,“ podotkla 72-ročná Nadežda Dmitrijevna Kovrižnychová, majsterka športu ZSSR, prvá trénerka Anastasie Kuzminovej.
Školáčku Nasťu Šipulinovú zaúčala do tajomstiev behu na lyžiach.
„Viedla som ju od piatej triedy. Patrila k talentovaným pretekárkam, v tréningu k najzodpovednejším. Tréningová svedomitosť jej vydržala, a pretože je profesionálka v pravom zmysle slova, dosahuje také skvelé úspechy. Vyše strechy – ako sa u nás hovorí. Nebolo to však tak, že hneď vyhrávala, no pravidelne sa umiestňovala v súťažiach Ťumenskej oblasti do piateho miesta, stala sa aj jej šampiónkou. Veľkým výsledkom a víťazstvám šla naproti. V biatlone zveľadila, čo sa naučila v bežeckom lyžovaní.“
Prvý vzor mala doma
Prvú dôležitú športovú križovatku pomohli staršej dcére zvládnuť rodičia. Z behu na lyžiach ju nasmerovali k biatlonu. Alla Oľga Šipulinová, Anastasiina mama, bola majsterkou športu Ťumenskej oblasti, reprezentovala oblasť i Sovietsky zväz v biatlone. Nasťa mala prvý vzor doma.
„Vidíme sa v dcére. Veľmi nás teší, že je úspešnejšia ako sme boli my s manželom. Ale – tak to má byť. Mala pätnásť, keď sme ju priviedli k biatlonu. Videli sme, že z nej môže niečo byť. Do čoho sa pustila, spravidla v tom vynikala,“ vraví hrdo pani Oľga.
Keď si však po dcérinom prvom olympijskom zlate doma so slzami šťastia pripili šampanským, oslavovali slovenský triumf. Náročná cesta, ktorá k nemu viedla, mala dramatický scenár a strhujúcu réžiu. Zároveň plasticky zobrazuje oceľový charakter jemnej ženy a jeho prirodzený prerod na špičkovú osobnosť svetového biatlonu. Už v slovenských podmienkach.
Zmena občianstva je veľmi citlivá téma. Bytostne zasiahla Anastasiu i jej najbližších. Čas všetko určí na správne miesto, vravia Rusi.
„Všetko je, ako má byť. V slovenskej reprezentácii nie je pod takým tlakom, ako by bola v ruskej. Ktovie, či by sa v nej stala olympijskou víťazkou. Po jej zlatom šprinte v kanadskom Vancouvri sme prežívali neuveriteľne šťastné chvíle. Medaily dávajú odpoveď, že sa rozhodla správne. Akurát si zvykáme na to, že Nasťu a vnúčatá Jeliseja a Oliviu vídame menej. Sme veľmi radi, že Slováci ju prijali za svoju,“ vraví hlava biatlonovej rodiny.
Sibírsky kvet kvitol pri Hrone
Anastasia Šipulinová sa vydala za Daniela Kuzmina – rodák z Kamčatky žil v Banskej Bystrici – v lete 2007 porodila syna Jeliseja. V jej osobnom i športovom živote prišiel bod zlomu. Po pôrode sa vrátila k tréningom v ruskej reprezentácii.
Jej vedenie nástojilo, aby sa čerstvá mamička prispôsobila podmienkam. Okrem iného to znamenalo absolvovať sústredenia bez malého syna, bez úľav v rodinnom živote i neistoty účasti vo Svetovom pohári.
A tak sa Nasťa rozhodla k odvážnemu kroku – nasledovala manžela na Slovensko. Aby mohla reprezentovať novú krajinu, potrebovala súhlas Ruskej biatlonovej federácie. Tá ju prekvapujúco uvoľnila.
„Ja som ju pustil,“ potvrdil bývalý prezident federácie Alexander Tichonov, štvornásobný olympijský víťaz. „Zodpovedných som sa pýtal – potrebujeme ju? Nie, odvetili.“ Bol veľkorysý, ale nie predvídavý.
Oficiálnu žiadosť Slovenského zväzu biatlonu mu predložil Ivor Lehoťan, viceprezident Medzinárodnej biatlonovej únie. „Prvú žiadosť ošifroval v hornom rohu, čo nezodpovedalo formalitám. Druhú o pár dní už podpísal, ako mal – a Nasťa bola naša.“
V polovici decembra 2008 dostala slovenské občianstvo – a vo februári 2009 na majstrovstvách sveta v Pjongčangu získala pre Slovensko prvú medailu – striebornú v pretekoch s hromadným štartom.
„Je to niečo neopísateľné, stále nemôžem uveriť, že mám medailu,“ zdôverila sa médiám. Vtedy sotva tušila, že o deväť rokov pod piatimi kruhmi získa v rovnakom dejisku zlato a dve striebra a do histórie vojde ako jediná biatlonistka, ktorá získala najcennejší kov na troch olympijských sviatkoch.
Spievala slovenskú hymnu
Na každom z nich emotívne spievala slovenskú hymnu. Kedy a ako sa ju naučila?
Najprv na to musela mať dôvod. Po návrate z Pjongčangu 2009 s cenným striebrom v batožine (po Martine Halinárovej druhým z majstrovstiev sveta pre Slovensko) sa doma dlho neohriala. Prebalila si veci a letela do baškirskej Ufy na majstrovstvá Európy.
Únavu tlmila radosť z dlho očakávaného stretnutia s rodičmi, bratom i sestrou. Pred ich zrakmi zvládla úlohu najväčšej favoritky: po šprinte vyhrala aj stíhacie preteky – ako minulý víkend v Osle – pred najbližšími sa tešila z dvojnásobného zlata.
Na stupni víťazov premiérovo počúvala slovenskú hymnu. Dvakrát. Poznala jej slová?
„Melódiu už poznám, slová sa učím. S Natáliou Prekopovou som skúšala spievať v izbe. Na stupňoch víťazov je to však iné, sú tam oveľa silnejšie emócie, nejaké slovko mi vypadne. Na internete niektorí písali – čo to je za Slovenka, keď nevie slovenskú hymnu? S babami som sa ju učila, napísali mi slová. Spievala som. V nedeľu som v cieli držala nad hlavou aj slovenskú vlajku,“ opísala druhý zlatý záver.
„Slovíčka sa učila svedomite. Napísala som jej ich na papier, ak niektorému nerozumela, pýtala sa, čo znamená. Po večeroch sme hymnu spievali spolu, niekedy si ju nôtila sama. Bolo to milé i úsmevné,“ spomína Natália Prekopová. Videli sme: Nasťa ju spievala i vo švédskom Östersunde, kde ju pred pár dňami korunovali za majsterku sveta.
„Poznáte ma, viete, že emócie prežívam intenzívne,“ vravela tichúčko so slzami v očiach, lebo nemala hlas.
Pred Soči zložila sľub
Kým pred olympijským Vancouvrom 2010 nepatrila k favoritkám, v černomorskom letovisku Soči obhajovala zlato v šprinte.
„Pred Soči som pociťovala väčší tlak – od okolia i od seba,“ porovnávala. Kolísavá streľba ju neraz odsúvala z popredných priečok.
„Niekedy veľmi chcem, bývam premotivovaná – a vtedy to práve nejde. Streľba je záležitosťou hlavy,“ vysvetľovala neraz.
Pred odchodom zložila s bežcom Martinom Bajčičákom na Bratislavskom hrade sľub za slovenskú výpravu.
„Mala som trochu trému, bolo to opäť niečo nové. Text som si nacvičovala, ale v slávnostnej atmosfére je to iné než doma. Zachránilo ma, že moje deti majú najradšej rozprávky po slovensky, mám trošku prax v čítaní. Je to pre mňa veľká pocta,“ uviedla. A sľub, ktorý dala sebe, splnila tiež.
Zlato pred zrakmi hokejistov
Biatlonisti na otváracom ceremoniáli v Soči chýbali, v Červenej Poľane sa pripravovali na preteky. Do športového komplexu Laura ju prišli povzbudiť aj slovenskí hokejisti. Utvorili špalier na miernom stúpaní krátko po štarte – a šli si hrdlá vykričať, keď popri nich trielila.
„Bola som pokojná, príchodom na štadión nervozita zo mňa opadla. Na štarte som chcela poslať do sveta pusu, lebo som netušila, či budem mať na to príležitosť po dobehnutí. Tak som využila prvú možnosť,“ približovala vnútornú pohodu.
Pripomenieme: do prvého olympijského štartu nestála v tej sezóne v pretekoch Svetového pohára na najvyššom stupni. Vyšlo to v najdôležitejšej a najočakávanejšej chvíli.
„Tridsaťtrojka mi priniesla šťastie,“ zdôraznila neskôr. „Mamina mi vravela, že trojka je v Rusku šťastné číslo – hovorí sa, že Boh ľúbi trojicu. A ja som mala na štartovom čísle dve trojky.“
Oveľa dôležitejšia než mágia čísel sa ukázala mágia skvelej formy. Najmä streleckej. Prvú položku odstrieľala čisto, druhú postojačky takisto – a víťazné gesto v cieli vyznelo zlatisto.
Na záverečnom ceremoniáli niesla slovenskú vlajku. „Keď som s ňou pochodovala, mala som podobné pocity ako keď ma dekorovali zlatou medailou.“
Trojmedailový triumf v Pjongčangu
V polovici júla 2015 priviedla trojnásobná najúspešnejšia slovenská športovkyňa roka (2010, 2014, 2018) na svet dcérku Oliviu. Do súťažného kolotoča sa dvojnásobná mamička vrátila v decembri 2016. Pribrzdili ju zdravotné problémy, no všetko si vynahradila v olympijskej sezóne 2017/2018, jej životnej s vrcholom v dobre známom Pjongčangu.
S dvoma striebrami (stíhacie a vytrvalostné preteky) a zlatom (preteky s hromadným štartom) zažila svoju najúspešnejšiu olympiádu. V pretekoch s hromadným štartom sfúkla konkurenciu vo veľkom štýle – viedla od štartu až do cieľa. Skvelou streľbou – minula len posledný z dvadsiatich terčíkov – a vynikajúcim behom si utvorila komfortný náskok.
Do cieľa finišovala vo víťaznej eufórii a so slovenskou vlajkou v ruke. „Nečakala som, že mi ju niekto podá. O takomto čomsi som vždy snívala – prísť do cieľa so slovenskou vlajkou v rukách. Konečne sa mi to splnilo,“ vravela nadšene.
Po prílete na Slovensko priblížila, čo prežívala o dvoch striebrach:
„Viete, aké to bolo pocitovo, keď po zisku prvého i druhého striebra som sa stále pozerala na najvyšší stupienok – že naša vlajka tam stále nie je? Nedávala som si žiadnu úlohu, viem, že čím viac si športovec niečo praje, tak je väčšia šanca, že to pokazí. Snažila som sa len tvrdo pracovať, aby mi ďalšie preteky vyšli. Na preteky s hromadným štartom som nastúpila s tým, že od prvého do posledného výstrelu, od prvého do posledného kilometra budem pracovať tak, aby tá vlajka viala z najvyššieho stožiara a splnil sa mi sen finišovať s ňou – a najmä spievať hymnu po tretíkrát. Pred odovzdávaním medailí som si hovorila: Nasťa, nerozplač sa, nerozplač – ale to sa nedalo, šlo to samo zo mňa.“
Splnila si všetky sny
Snívať je dovolené – a najkrajšie je, keď sny ožijú v realite.
Po olympijskej sezóne váhala, či ešte pokračovať v rozprávkovo úspešnej kariére. „Ako mama a manželka túžim tráviť viac času s rodinou, preto nájsť motiváciu na pokračovanie v kariére bolo veľmi ťažké. Akoby som stála na vážkach, či má význam vôbec ďalej pokračovať. Význam som našla, aj dôvod, prečo ešte pokračovať,“ zôraznila Anastasia.
V unikátnej zbierke trofejí jej chýbal titul majsterky sveta. „A rada by som strelila v jedných pretekoch štyri nuly,“ podotkla. Na svetovom šampionáte v Östersunde premenila na vytúžené zlato prvý pokus, skompletizovala si medailovú kolekciu z MS. V doznievajúcej viróze nedala v šprinte, jej najparádnejšej disciplíne, konkurencii šancu.
„Prepáčte, že sa nemôžem radovať nahlas. Prežívam neopísateľné pocity. Splnil sa mi sen. Dúfam, že zregenerujem a strelím aj štyri nuly, ktoré sú zatiaľ mojou poslednou nesplnenou túžbou,“ vravela chripľavo do kamery RTVS. „Ráno sme ešte nevedeli, či bude po chorobe štartovať – a teraz je majsterka sveta! Fantastické,“ tešil sa manžel Daniel.
„Už môže ukončiť kariéru, dosiahla všetko,“ hrdil sa otec Vladimir.
Všetko nie – ostávalo ešte sklopiť dvadsať terčíkov. Uplynulú sobotu pokorila aj túto métu. Akoby si na rozlúčku s kariérou nechala najlepšie preteky v živote: stíhacie vyhrala suverénne spôsobom štart – cieľ. Keď trafila posledný terčík, radosť v jej tvári mohla slúžiť na štúdiu o nevýslovnom šťastí.
"Keď som začala strieľať, vietor sa upokojil. Na nástrele som dosť strieľala divoko, neustále som si nastavovala mieridlá, no v pretekoch mi niekto zhora prial. Lúčim sa, som úplne hore, takto som si to predstavovala,“ vravela s typickým úsmevom pre médiá.
Jej príbeh – hoci sa ešte nekončí – ponúka inšpiráciu nielen športovcom.