Niekdajšia lyžiarka a v súčasnosti riaditeľka pretekov Svetového pohára v Jasnej vstáva o štvrtej ráno. Svah pod Chopkom sa stal jej druhým domovom. „Za dobré počasie sa nemodlím. Mám však pred ním rešpekt,“ vraví žena, na ktorej tvári sa včera zračila značná únava. Oči jej však iskrili nedočkavosťou a očakávaním.
Myslíte v posledných dňoch aj na niečo iné ako je Svetový pohár v Jasnej?
Uf, to je zákerná otázka (smiech). Samozrejme, Svetový pohár je momentálne priorita. Ukočírovať dvesto ľudí nie je jednoduché. S tým však nemám problém. Mám totiž výborných spolupracovníkov.
Ako vyzerá váš bežný deň počas príprav?
Vstávam medzi štvrtou až piatou hodinou, pocvičím si, nabudím sa energiou, dám si čaj. Okolo šiestej sadám do auta, prídem na Koliesko (cieľ pretekov, pozn.) a vyveziem sa lanovkou na štart. Tam máme s veliteľmi trate a sťahovačov spoločnú prehliadku. Zídeme nadol, povieme si, kde máme dosť snehu, kde nám chýba. Rozdelíme si úlohy. Takto je to dookola.
Ako sa menili podmienky na trati počas posledných dní?
Za posledný týždeň sme balkovali neustále…
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Čo znamená balkovanie?
Pridávanie vody do snehu. Túto činnosť sme vykonávali v posledných dňoch od pol jedenástej doobeda do piatej hodiny ráno. Chceli sme dosiahnuť, aby trať stvrdla, neprebárala sa. Skrátka, aby bola hodná Svetového pohára.
Je?
Momentálne je v trochu horšom stave. Starosti nám robí tzv. saharský sneh. Správa sa totiž úplne inak ako bežný. Má v sebe zrejme viac soli. Spadol len na určitú časť trate, a tak sú na nej iné podmienky. Nasadili sme tam však šesťdesiat sťahovačov, ktorí by to mali dať do poriadku.
Počasie vám zrejme nenahráva do kariet…
Od balkovania sme prešli hádam všetkým, čím sme mohli. Konečne prišiel mráz, a tak sme pustili pretekárky na tréning. Potom sme ho však museli znovu zrušiť a pracovať s traťou. Začalo pršať, pridal sa vietor, čo bola najhoršia možná kombinácia. Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) mi odporučila, aby som na trať poslala ratraky, čo som odmietla. Som presvedčená, že by všetko pokazili. Musím pochváliť predovšetkým sťahovačov, ktorí napočítali, že za jeden deň nachodili po zjazdovke 84 kilometrov. Otočili sa po nej viac ako tridsaťkrát.
Modlíte sa, aby vám cez víkend počasie viac prialo?
To nie, ale dodržiavam určité rituály. Zrejme mi to zostalo z pretekárskych čias. Parkujem na rovnakom mieste, obliekam si tie isté veci, ktoré si však periem (smiech). Mám aj tretí rituál, ale ten vám prezradím až v pondelok.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Máte z počasia strach?
Nie. Rešpekt však áno. Sledujem ho každú hodinu. Verím však, že nám všetko vyjde podľa predstáv. Už len kvôli ľuďom, ktorí tu odviedli kus roboty. Včera sme mali na trati vzácnu návštevu – Mariána Vajdu, trénera Novaka Djokoviča. Hovoril mi: neveril by som, že postaviť trať si vyžaduje toľko úsilia. Položiť tenisový dvorec je v porovnaní s týmto malina. To hovorí za všetko.
Bolo náročnejšie dostať Svetový pohár do Jasnej alebo ho zorganizovať?
Náročné je jedno aj druhé. O tom, či sa budete môcť pýšiť usporiadateľským právom, rozhoduje niekto iný. Od okamihu, keď ho máte, je však už všetko len a len na vás. Zakaždým ide o veľkú zodpovednosť.
Kedy ste pociťovali väčší stres – počas pretekárskej alebo funkcionárskej kariéry?
Pretekársky je iný. Postavíte sa na štart a máte štyridsať sekúnd na to, aby ste predviedli, čo máte natrénované. Pri organizátorskom nemáte všetko vo svojich rukách, stačí, aby padla hmla a nezmôžete nič. Pri oboch však prežívam adrenalín.
Váš otec Ladislav Harvan kedysi tiež pôsobil v kolotoči Svetového pohára v rovnakej funkcii, nadviazali ste na jeho činnosť. Pýtali ste si od neho rady?
Veru nie. Telefonujeme si spolu, ale nesťažujem sa mu, ťažko by to znášal. Zakaždým mi povie jednu vec: musíš to robiť s láskou a hrdosťou. Ja to zas opakujem ostatným okolo mňa. Preto sa na seba usmievajme a tešme sa.
Skúste porovnať z organizačného hľadiska úroveň pripravenosti Jasnej s podujatiami v zahraničí?
Keď chodím do zahraničia, pôsobím väčšinou v pozícii technického delegáta, pomáham a radím. V Jasnej mám iné úlohy – všetko musím s mojím tímom pripraviť, zabezpečiť. Máme špecifické podmienky – netradične úzky cieľ, silný vietor. Musíme si dať pozor na veľké množstvo nástrah.
Váš otec vravel, že Slováci v minulosti nemohli súperiť so svetom v technickom zabezpečení. Núkali však hosťom čosi iné – srdce. Je to tak aj teraz?
Nemáme veľa priestoru ani skúseností. Ponúkame však čosi iné. Pred niekoľkými dňami za mnou prišiel Markus Meier z FIS, má na starosti trate, a vraví: nepoznám organizátora, ktorý by dával 20 cm mokrého snehu dole ratrakmi. Vy ste ho sťahovali manuálne, je to obdivuhodné. Keď som sa spýtala chlapov, či sú unavení, odpovedali: na to sme sem predsa prišli.
S čím budete spokojná v nedeľu poobede po záverečnom slalome?
S tým, že si fanúšikovia užijú preteky. Najväčším šťastím bude, ak k lyžovaniu pritiahneme ďalšie deti. O ostatné nech sa už postarajú Veronika s Petrou. V ich úsilí ich tiež podporíme.