Lyžovanie je ako život. Po každom páde musíte vstať a ísť ďalej

Lyžovanie je krásna drina. Veľa dá i vezme. Svoje o tom vie aj Elena Medzihradská (51). Rodáčka z Brezna je jednou z mála Sloveniek, ktoré štartovali v pretekoch Svetového pohára v Jasnej 1984.

Elena Medzihradská
Za mladi zápasila Elena Medzihradská s nástrahami lyžiarskej trate.
Autor:

Jej 11. miesto v obrovskom slalome z Val d'Isére 1982 dosiaľ žiadna z krajaniek v tejto disciplíne neprekonala. V súčasnosti skúsená psychoterapeut­ka otvorene hovorí o tom, že na Veroniku Velez-Zuzulovú a Petru Vlhovú čakajú pod Chopkom mimoriadne náročné chvíle.

„V domácom prostredí budú dievčatá pod veľkým tlakom vlas­tných očakávaní. Verím však, že sa nenechajú vyrušiť zo svojich rituálov potrebných pre dokonalú koncentráciu,“ tvrdí staršia zo sesterského lyžiarskeho dua Medzihradských.

S lyžovaním ste skončili, keď ste mali len 24 rokov. Prečo tak skoro?
Jednoducho som to tak cítila. Chýbala mi podpora od reprezentačného trénera a taktiež ma čoraz viac zaujímalo štúdium psychológie. Nešlo o vopred premyslený krok, bol skôr impulzívny. Lyže som totiž odložila bokom dosť netradične – uprostred sezóny.

Presviedčal vás niekto, aby ste pokračovali?
Samozrejme. Na národnom zväze s tým nikto nepočítal. Okrem toho, že som bola mladá, bolo tesne pred Svetovou­ zimnou univerziádou vo Vysokých Tatrách. Nakoniec som na nej štartovala, vyhrala som obrovský slalom, obsadila som druhé miesto v Super G aj v kombinácii. Až potom nasledoval definitívny koniec.

Zdá sa, že na toto obdobie nespomínate s radosťou na duši…
Práve naopak. Prežívala som krásne obdobie, bola som zaľúbená.

Ale už o rok sa konala olympiáda v Calgary. Nemrzí vás, že ste na ňu napokon necestovali?
Poslednú sezónu vo Svetovom pohári sa mi darilo menej. Mala som pocit, že život by mi mal prinášať viac. Reálnu šancu zúčastniť sa na olympijských hrách som mala len v roku 1984.

No neboli ste ani v Sarajeve. Prečo?
V tom čase som bola v slalome najlepšia na Slovensku, mala som výbornú formu. Nomináciu do Sarajeva som už mala potvrdenú, prišli však posledné predolympijské preteky – zjazd v Bad Gasteine, v ktorom som si zlomila ruku. A moja olympijská šanca zrazu pominula. 

Bolo to najväčšie sklamanie v kariére?
Úprimne povedané: bola som viac nahnevaná. Samozrejme, lyžovanie je riskantný šport, ale moja frustrácia vyplývala z nesprávnej stratégie trénera, ktorý ma postavil aj  na štart zjazdu. Slalom a obrovský slalom boli moje najobľúbenejšie disciplíny, v ktorých som sa presadzovala. Rútiť sa dole ľadovým kopcom a prekonávať skoky v rýchlosti 120 – 130 kilometrov za hodinu, to nie je pre všetkých. Trénera nezaujímal môj strach ani to, že ma to pred olympiádou vyvedie zo slalomárskeho rytmu. Aj dnes sa veľa pretekárov špecializuje a nejazdí všetky disciplíny.

Tréneri vedeli o vašom negatívnom postoji k zjazdu?
Áno, nebolo to žiadne tajomstvo. Voči tejto disciplíne som sa zablokovala. Počas jedného z tréningov – ešte v žiackom veku – som pri jednom skoku spadla a vletela do lesa. V tom čase na trati chýbali záchranné siete, mohlo sa to skončiť zle. Stromy sa mi však našťastie vyhli.

Prečo na vás reprezentačný tréner vyvíjal taký tlak a nútil vás do zjazdov?
V mladom veku som to od neho vnímala priam ako násilie. Musela som robiť niečo, čo som nechcela. Neskôr som pochopila, že išlo o peniaze – štartovala som preto, aby usporiadateľ uhradil náklady spojené s ubytovaním a stravou. Nedávalo mi to zmysel a bolo to veľmi frustrujúce. Bolo totiž vopred jasné, že v cieli zjazdu z toho nakoniec bude aj šesťsekundová strata. Zrejme to nevyznie veľmi športovo, ale pred štartom som si vždy vyhliadla miesta, kde budem môcť pribrzdiť. Napriek tomu som sa pri zjazde zranila v tom najnevhodnejšom ča­se.

Dá sa vôbec takýto blok časom odstrániť?
Určite áno, veď aj špičkoví zjazdári neraz spadli a pády človekom naozaj otrasú. Mne sa to ale nepodarilo. Vlastne som sa o to ani nepokúsila, dobre som sa cítila v točivých disciplínach.

Bola pre vás olympijská neúčasť akýmsi zlomom v kariére?
Je to možné,  každopádne sa mi potom už tak nedarilo. Trénovala som naplno, do pretekov som dávala všetko, no nebolo to ono. V takých chvíľach je pre každého športovca dôležitá podpora tímu, a tej sa mi bohužiaľ nedostalo. Pocit radosti a chuti pretekať sa tak postupne vytratil a začala som mať všetkého plné zuby.

Pripomína to začiatok kariéry Veroniky Velez-Zuzulovej, keď jej kadekto podkopával nohy…
Veronika je dobrým príkladom toho, že podpora je veľmi dôležitá. Akonáhle sa skončili rôzne boje v pozadí, tak sa jej evidentne ešte viac darí.

Na ktoré preteky radi spomínate?
Celý lyžiarsky cirkus Svetového pohára je obrovským zážitkom.

A ktorý výsledok si najviac ceníte?
Azda ten z môjho vôbec prvého štartu vo Svetovom pohári v roku 1982 vo Val d'Isére. Mala som iba sedemnásť rokov. V obrovskom slalome som mala vysoké štartové číslo, tuším 73. Keď  som prišla do cieľa, na svetelnej tabuli sa zjavila jedenástka. Nemohla som tomu uveriť, pamätám si len obrovskú radosť a to, že sa okolo mňa zhŕkli fotoreportéri. Odrazu som mala aj lepšie lyže či servismanov. Cítila som sa ako hviezda.

Je dnes lyžovanie iným športom ako za vašej éry?
Áno, aj nie. Zmenili sa lyže a tým aj štýl jazdy. Ale pretekársky kolotoč zrejme zostáva podobný. Krásne hory, cestovanie, hotely, tvrdý tréning, výhry i prehry.

Na tréningu reprezentačného výberu v Hintertuxe. Zľava:
Elena Medzihradská, Ivana Valešová, Lucia Medzihradská, Alexandra Mařasová
a Ľudmila Milanová.
Na tréningu reprezentačného výberu v Hintertuxe. Zľava: Elena Medzihradská, Ivana Valešová, Lucia Medzihradská, Alexandra Mařasová a Ľudmila Milanová.
Autor: ARCHÍV ELENY MEDZIHRADSKEJ

A čo regenerácia? Lyžiarky dnes po pretekoch neraz smerujú priamo na masážny stôl.
Masáž počas pretekov? Nič také nám ani len nehrozilo. Až v máji po sezóne na sústredení v Pi­ešťanoch sa našim vyčerpaným a uboleným telám dostalo trochu oddychu. Pomohlo bahno. Vstávali sme o šiestej ráno, nasledovalo šesťdesiat kilometrov na bicykli – bez raňajok. Kondične sme sa pripravovali v Nym­burku – pri Prahe. Vyvrcholenie vytrvalostnej prí­pravy bývalo v auguste na Štrbskom Plese. Keď si na to teraz spomínam, v tréningu sme šli vždy na doraz. A potom nasledovalo ladenie formy na snehu v Hintertuxe.

Napriek tomu – chýbajú vám lyže?
Dennodenne rozhodne nie, veď to by som sa nemohla venovať mojim pacientom.  Aj keď lyžovanie zostane vždy významnou súčasťou môjho života. Mojím rodným kopcom je Chopok - vyrastala som tam. Od dvanástich zasa Jasná, kde som bola v stredisku vrcholového športu. Aj teraz sa teším do Jasnej. Nielen na atmosféru a povzbudzovanie našich dievčat, ale aj na lyže. Okrem Chopku si stále rada zalyžujem aj v Alpách či Dolomitoch.

A čo adrenalín? Zvykli ste si na život bez neho?
Mám ho stále dostatok (smiech). Predsúťažný adrenalín mi nikdy nerobil problémy, skôr som ho mala rada. Čím boli preteky dôležitejšie, tým som bola vo väčšej pohode. S významom podujatia stúpala aj moja koncentrovanosť. Keď som jazdila vo Svetovom pohári, jediné preteky v Československu boli majstrovstvá republiky. Tie sa každý druhý rok konali v Jasnej. Vtedy som s koncentráciou mala problém.

Prejavovala sa už vtedy vo vás psychologička?
Nerozmýšľala som nad tým, ale je to dosť možné. Vždy som bola senzitívna a vnímavá. Faktom je, že už počas lyžiarskej kariéry som sa začala uberať týmto smerom. Po gymnáziu v Liptovskom Mikuláši ma viac a viac zaujímalo, čo sa deje v hlave človeka. Čítala som dostupnú psychologickú literatúru a podala si prihlášku na vysokú školu. Vybrala som si Filozofickú fakultu. Podľa trénerov som však mala ísť študovať telesnú výchovu.

Zdá sa, že ste boli tak trochu rebel – najprv prihláška na školu, potom nečakané ukončenie kariéry. Vždy ste si šli svojou cestou?
Rebelom by som sa nenazvala. Ísť si svojou cestou, po tom som vždy túžila. Bola som ale mladá a nie vždy som sa vedela chrániť a presadiť si to, čo som chcela. Napríklad ten nechcený zjazd.

Ktoré obdobie v živote vás napĺňalo viac? To na lyžiach, alebo v psychologickej praxi?
Zoberme to časovo. Psychoterapiu robím podstatne dlhšie. Najprv som pracovala vo Výskumnom ústave, potom v psychologickej poradni, neskôr v nemocnici na Kramároch. Privátnu prax mám od roku 1995. Skúsenosti z lyžovania na svetovej úrovni boli určite obohacujúce.

Opýtame sa teda inak. Ste teraz šťastnejšia?
Vraví sa, že dobre bolo, keď sme boli mladí. Nedá sa to však porovnávať. Ide o dve úplne rozličné obdobia môjho života.

Bolo lyžovanie dobrou prípravou na psychoterapiu?
Jednoznačne! Viete, v čom? Každý športovec sa neustále snaží zlepšovať. A to môže dosiahnuť iba vytrvalým úsilím, disciplínou, každodenným tréningom a posúvaním svojich vlastných hraníc. Tieto skúsenosti sú na celý život, ten profesionálny nevynímajúc. Lyžovanie ma tiež naučilo poradiť si, alebo zvládnuť neočakávané situácie. Niekedy to nebolo veru jednoduché. Keď som bola v reprezentačnom tíme, odchádzali sme na tréningy na ľadovec a preteky z Prahy. Zo Slovenska sme tam chodili s batožinou väčšou ako ja nočným rýchlikom. Neraz sme strávili noc na železničnej stanici.

Robili ste psychologičku aj sama sebe?
Iná voľba nebola. Bola som v situáciách, keď som si musela poradiť sama. Cvičila som jogu, maximálne sa sústredila ny výkon a triedila myšlienky.

Boli by ste s dnešnými vedomosťami lepšou lyžiarkou?
Áno, vedela by som sa lepšie brániť neželaným vplyvom, ktoré brzdia kariéru športovca.

Dnes psychologička, v minulosti lyžiarka Elena
Medzihradská.
Dnes psychologička, v minulosti lyžiarka Elena Medzihradská.
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Vidíte paralelu v živote profesionálneho lyžiara a psychológa?
Vrcholový šport sa bez lásky k nemu, pevnej vôle, vytrvalosti, veľkého nasadenia a odhodlania robiť nedá. V lyžovaní a tak isto v psychoterapii sa naozaj nič nedá oklamať. Myslím si, že lyžovanie mi dalo odvahu sprevádzať pacientov na miestach, kde tlak utrpenia je veľký, kde im je ťažko a podporiť ich na ceste hľadania toho silného v nich samých. Obrazne povedané, zvládať aj ťažký slalom, v drsných podmienkach za zlého počasia. Lyžovanie je vlastne ako sám život, po štarte je potrebné prejsť traťou do cieľa najlepšie ako vieme. A to sa bez pádov v tréningu nedá. Dôležité je nevzdávať sa, vstať a ísť ďalej.

Čo vám lyžovanie vzalo a čo dalo?
Dalo mi – bez debaty – veľmi veľa. Okrem toho, čo som už spomenula, určite aj pocit slobody a voľnosti. Súviselo to aj s dobou, kedy boli hranice zatvorené.

Ako sa dnes dívate na preteky Svetového pohára? Ako lyžiarka alebo psychologička?
Ako bývalá lýžiarka. Pretekári predsa nie sú moji pacienti (smi­ech).

Kto vás priviedol k lyžovaniu?
Otec, ten ho zbožňoval. Rodičia pochádzajú z Bardejova, presťahovali sa však do Brezna, aby boli bližšie k horám. Od malička sme víkendy trávili na svahu. Jedného dňa, myslím, že to bolo po získaní žiackeho titulu majsterky Československa, prišiel za rodičmi tréner Milan Medla zo Strediska vrcholového športu a oslovil ich, či by som sa k nim nechcela pridať. Odvtedy bola mojím tréningovým kopcom Jasná.

Čiže otec vás do lyžovania netlačil…
Otec nás so sestrou k lyžovaniu priviedol, určite netlačil. Všetkým rodičom, ktorí sa venujú svojim deťom pri športe, patrí vďaka.

Skúste sa pozrieť na súčasné lyžovanie očami psychológa. Akú veľkú úlohu zohráva pri vrcholovom športe mentálna výbava človeka?
Obrovskú. Lyžovať vedia všetky pretekárky vo Svetovom pohári. Tie vrcholové výkony sú o tom, že psychika výni­močných pretekárok funguje o čosi lepšie ako u ostatných.

Aký typ osobnosti je ideálny pre špičkového lyžiara?
Je samozrejmé, že bez pohybového nadania, kvalitných tréningových možností a dobrého trénera by to nešlo. Čo sa týka osobnosti vrcholového športovca, určite neexistuje žiaden prototyp. Zjednodušene povedané, osobnosť, ktorá je sama so sebou v súlade – nemá vnútorné rozpory, má kontakt so svojím vnútorným prežívaním, svojimi vnútornými potrebami a vie ich prejaviť aj presadiť si ich – je schopná zvládať nároky vonkajšieho prostredia. Psychologicky by sme hovorili, že ide o zrelú štruktúru osobnosti. Pre akýkoľvek druh činnosti, aj v športe platí, že čím je osobnosť zrelšia, tým väčší je predpoklad, že jej výkon bude kvalitnejší. Je totiž odolnejšia voči stresu – teda zvýšeným nárokom. Nie je to len o intelekte, ktorý je dôležitou súčasťou psychickej výbavy človeka, ide najmä o to, čo je zakotvené v osobnosti.

Majú výhodu flegmatici?
Možno áno. Premýšľam však nad tým, že ich miera odhodlania, vytrvalosti či motivácie nemusí byť na dostatočne vysokej úrovni.

Dostane človek zrelosť do vienka alebo si ju vybuduje? Napríklad Mikaela Shiffrinová má len 20 rokov a vyhrala už všetko…
Nejde len o dozrievanie, skôr ide o to, ako dieťa prejde jednotlivými vývinovými fázami. A to sme vo veku do troch, maximálne piatich rokov. Psychické predpoklady pre vrcholové výkony sa rodia ešte skôr, ako sa dieťa postaví na lyže. Samozrejme, veľký vplyv má aj súhra rôznych okolností, možno aj náhod a v neposlednom rade tím ľudí, ktorý stojí za športovcom. Nesmie chýbať ani psychická podpora. Žiada sa mi až povedať, že nikdy nie sme dosť veľkí na to, aby nám nechýbala podpora.

Sú však aj pretekárky, ktoré zrejú ako víno. Napríklad Veronika Velez-Zuzulová…
Myslím si, že Veronika dosiahla vynikajúce výsledky aj v minulosti, potom sa musela vyrovnať s prekážkami, ktoré sa podpísali práve na jej psychickej po­hode. Zlepšili sa tiež jej tréningové podmienky. Je iné, keď absolvujete trebárs desať tréningových jednotiek na ľadovci a ostatné konkurentky dvakrát toľko. Potom vás to samozrejme limituje.

Ako sa podľa vás obe Slovenky navzájom ovplyvňujú?
Nie som s dievčatami v kontakte, môžem sa len domnievať, že Veronika Petre pomohla. Samozrejme, ak by Petra nebola talentovaná, tak by fantastické výsledky nedo­siahla. Veronika je pre ňu obrovským vzorom a zároveň sa dokážu podporiť. Aj keď na štarte sa menia na rivalky, polená si zrejme pod nohy nehádžu.

Nemôže aj tento vzťah raz prerásť do nezdravej rivality?
Nemyslím si. Veľkú úlohu zohráva jedenásťročný vekový rozdiel. Keby boli rovesníčky, rivalita medzi nimi by bola podstatne väčšia. Veroniku preto v tejto chvíli vnímam ako kráľovnú a Petru ako princeznú.

Staršia generácia však často nemá rada, keď sa na ňu mladšia doťahuje…
Poviem vám, ako sme fungovali my so sestrou. Lucia je o štyri a pol roka mladšia, v roku 1986 bola juniorskou majsterkou sveta, čo bol jej prvý veľký úspech. Nezávidela som jej, mala som z jej úspechu veľkú radosť. Vždy som jej veľmi fandila a podporovala ju. Nikdy som nemala pocit, že by nemohla byť odo mňa lepšia. Nemám ani problém priznať, že bola podstatne úspešnejšia. Možno som na tom mala podiel aj ja.

Sestry, kamarátky, nie však lyžiarske rivalky. Sestry
Medzihradské (Elena je vľavo) pod Chopkom.
Sestry, kamarátky, nie však lyžiarske rivalky. Sestry Medzihradské (Elena je vľavo) pod Chopkom.
Autor: ARCHÍV ELENY MEDZIHRADSKEJ

Ako vás vnímala?
Bola som pre ňu oporou. O tom som presvedčená.

Čo dnes vlastne Lucia robí?
Je to už dvadsať rokov, čo žije v Austrálii. Keď skončila s lyžovaním, vydala sa tam. Teraz pracuje ako grafická dizajnérka a fotografka v reklamnej agentúre v Melbourne. V začiatkoch sa venovala aj športovej foto­grafii. Hovorí, že jedného dňa sa na Slovensko vráti, doma je doma.

Ste v kontakte?
Sme. Cez internet sa porozprávame hádam aj každý týždeň. Na Slovensko chodí raz za rok, naposledy sme boli spolu v lete. Cez internet sa neraz spojíme aj počas pretekov Svetového pohára a súčasne ich sledujeme. Obe prežívame súperenie Veroniky a Petry s konkurenciou.

V prvý marcový víkend na ne čakajú preteky pred domácim publikom. Ako si spomínate na Jasnú 1984?
Veľkým zážitkom pre mňa bola Jasná v roku 1979, Svetový pohár mužov, kde som prvýkrát naživo videla jazdiť Ingemara Stenmarka. Mala som vtedy 15 rokov a jazdiť Svetový pohár bolo mojim snom. Nespomínam si však na umiestnenie v roku 1984. Pretekať doma bolo niečo výnimočné, publikum bolo úžasné. Verím, že atmosféra bude rovnako dobrá aj teraz. Ale úprimne, Jasnú dievčatám nezávidím.

Prečo?
Budú mať okolo seba množstvo rušivých, ele­mentov, ktoré na iných pretekoch v zahraničí nemajú. Určite si uvedomujú, aký tlak na nich čaká. Po psychickej stránke to bude pre nich náročné.

Čo musia urobiť?
Zachovať si svoje rituály, určitý stereotyp, ktorý ich udržiava vo forme. Nenechať sa vyrušiť. Nesmú si pripustiť výnimočnosť okamihu. Verím, že si udržia vnútorný pokoj a rovnováhu.

Ako sa vôbec dá v takej chvíli zachovať pokoj, koncentrácia a rozvaha?
Mali by zostať v bubline, ktorá ich ochráni. Koncentrovať sa určite začali ihneď po skončení predchádzajúcich pretekov v Štokholme.

Čo ste vy robili pred pretekmi?
V hlave sa mi spustil film, predstavovala som si bránky, jazdu, opakovala si trať. Najlepšie si to pretekár predstaví, keď je sám. Ide o stav akéhosi tranzu, nevnímate, čo je naokolo.

Sníva sa vám niekedy o lyžovaní?
Mala som sny počas kariéry –  boli o skokoch počas zjazdu – tie boli menej príjemné. Keď som skončila, snívalo sa mi, že idem na štart a nemám lyže, prípadne lyžiarky. Psychika sa vyrovnávala s tým, že lyžovanie, ktoré bolo výraznou súčasťou môjho ži­vota, je zrazu i­ba minulosťou.

Zoberiete si lyže aj do Jasnej?
Samozrejme. Veľmi rada si zalyžujem.

Elena Medzihradská

Rodáčka z Brezna sa lyžovaniu venovala odmalička, jej prvým kopcom sa stal Chopok. Špecializovala sa predovšetkým na slalom a obrovský slalom. Vo Svetovom pohári debutovala už ako sedemnásťročná a na pretekoch vo Val d'Isére obsadila jedenástu priečku v obrovskom slalome. K jej najvýraznejším úspechom patria aj 17. priečka v slalome, 26. v obrovskom slalome a 21. v kombinácii z majstrovstiev sveta v Schladmingu 1982. Na svetovom šampionáte v Bormiu 1985 obsadila 16. miesto v slalome a 12. v kombinácii. V najtočivejšej disciplíne sa pýši aj 10. miestom zo Svetového pohára z Pfrontenu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Ján Mráz

FIS vzdala hold zosnulému funkcionárovi Jánovi Mrázovi

24.07.2016 15:11

Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) vzdala hold zosnulému slovenskému funkcionárovi Jánovi Mrázovi.

Daria Domračevová, Ole Einar Björndalen

Biatlonová svadba: Legendárny Ole Einar si vzal krásnu Dariu Domračevovú

17.07.2016 10:22

Bieloruská biatlonistka Daria Domračevová a nemenej slávny Nór z rovnakého športového odvetvia Ole Einar Björndalen sa v sobotu zosobášili.

Lukáš Csölley, Lucia Myslivečková, krasokorčulovanie

Csölley má novú tanečnú partnerku. Luciu Myslivečkovú

11.07.2016 18:10

Slovenský reprezentant v tancoch na ľade Lukáš Csölley bude od nastávajúcej sezóny súťažiť s novou tanečnou partnerkou.

Nicolas Sarkozy

Francúzsko: Sarkozy opustil Republikánov, začal prezidentskú kampaň

23.08.2016 22:41

Nicolas Sarkozy v utorok odstúpil z čela hlavnej pravicovej strany Republikáni, aby sa mohol venovať kampani na získanie ďalšieho prezidentského mandátu.

Vojislav Šešelj, šešelj,

Šešelj: Mám diplomatický pas, čoskoro prídem do Chorvátska

23.08.2016 22:30

Srbský ultranacionalista Vojislav Šešelj vo svojom provokatívnom štýle v utorok na Twitteri oznámil, že dostal diplomatický pas a čoskoro príde do Záhrebu.

bicykel, hostinec, krcma, alkohol, ivanka pri dunaji

Dostanú cyklisti výnimku na alkohol?

23.08.2016 20:00

Zdá sa, že cyklisti budú mať povolené jazdiť pod vplyvom alkoholu. Ako prví účastníci cestnej premávky by mohli pokojne vyraziť na cesty, aj po požití alkoholu.

Bohuslav Sobotka, Česko, ČSSD

Česká republika nechce silnú moslimskú komunitu, tvrdí premiér Sobotka

23.08.2016 19:55

Česká republika si nepraje, aby sa na jej území vytvorila silná moslimská komunita. Vyplýva to z obsahu rozhovoru, ktorý poskytol predseda vlády ČR Sobotka.

Bleskové správy
  • 23:17

    Slovenský tenista Jozef Kovalík nasadený ako pätnásty zvíťazil 3:6, 7:6 (4), 6:3 nad nenasadeným Austrálčanom Samom Grothom v stretnutí 1. kola trojkolovej kvalifikácie o postup do hlavnej súťaže US Open v New Yorku.

  • 22:11

    Hokejisti HC Košice zvíťazili v utorkovom súboji M-skupiny Ligy majstrov 2016/2017 na ľade rakúskeho tímu Black Wings Linz 4:3.

    viac »
  • 21:31

    Futbalisti SR do 16 rokov prehrali 0:1 s rovesníkmi zo Srbska v prípravnom zápase vo Veľkom Bieli.

Ďalšie bleskové správy »