Bielu stopu definitívne neopustí. Cenné skúsenosti a rady bude odovzdávať z pozície reprezentačného trénera. „Chcem, aby sa vyvarovali zbytočným chybám a nezačínali od nuly. Posnažím sa v nich vykresať to najlepšie,“ vraví rodák z Dolného Kubína.
Koniec kariéry ste načrtli už v polovici apríla. Čo vás presvedčilo, že nebudete ďalej súťažiť?
Športový vrchol mám za sebou. Opotrebovanie po 21 rokoch v profesionálnom kolotoči je citeľné. Rozhodol som sa, že bude lepšie odovzdávať skúsenosti z pozície trénera ako žmýkať svoje telo, ktoré je už beztak dosť zničené.
Keď sa obzriete za vašou bohatou kariéru, čo uvidíte?
Zažil som krásne chvíle. Ako sedemnásťročný som získal bronz na Európskej olympiáde mládeže. Na juniorskom šampionáte som vybojoval ďalšie dve medaily. Bol to brutálny začiatok, ktorý mi pomohol pri vytváraní podmienok. Ľudia začali so mnou počítať. Lyžiarsky vrchol som zažil v 28 rokoch (2005), kedy som zvíťazil vo SP v nemeckom Reit im Winkl na 15 km voľnou technikou.
Z vrcholného podujatia ste sa cenného kovu nedočkali. Mrzí vás to?
Medaily som získal v mládežníckych i juniorských kategóriách. Medzi seniormi som viackrát stál na stupňoch víťazov, ale z vrcholného podujatia mi medaila nebola súdená. Na majstrovstvách sveta v Oberstdorfe 2005 som skončil v skiatlone štvrtý, keď som o bronz prišiel až v záverečnom finiši. Na olympiáde v Turíne 2006 ma zas od cenného kovu delilo 7 sekúnd. Teší ma aj 6. miesto zo svetového šampionátu v Sappore 2007 na 50 km klasicky.
Čo všetko vám lyžovanie dalo?
Boli to pekné roky, za nič by som ich nevymenil. Každý športovec sa chce presadiť a mne sa to podarilo. Naučil som sa disciplíne, ktorú som využil aj v bežnom živote. Nikdy som nebol taký, že kde ma dali, tam som aj ostal. Vždy som chcel viac.
Bolo niečo, čo ste si museli odoprieť?
Obetoval som mu prakticky všetko – od rána do večera. Od štrnástich som cestoval po svete a od strednej školy som bol mimo domova. Spolužiaci mali iné záujmy a veľakrát som ich musel odmietnuť so slovami, že som športovec a chcem niečo dosiahnuť. Postupne mi šport do cesty privial viaceré známosti a kamarátstva.
Venovali ste sa v mladosti aj iným športom?
Vždy som mal perfektnú kondíciu. Na okresnej úrovni som hral futbal. Odmalička som dosahoval výborné výsledky v bežeckom lyžovaní a tréneri si ma strážili ako oko v hlave. Moja príprava pozostávala aj z bicyklovania, plávania či kolieskových korčúľ. Dokonca som súťažil aj v behoch do kopca, kde som v juniorskej kategórii získal európske zlato a striebro.
Nechýbala vám na Slovensku väčšia konkurencia?
Vždy som sa mal s kým potiahnuť. Začínal som s Betkou Havrančíkovou či Jarkou Bukvajovou. Dlhé roky bol mojím sparingpartnerom Ivan Bátory, neskôr Michal Malák a naposledy Peter Mlynár. Pripravoval som aj v slovinskom tíme a posledné tri roky trénoval s Čechmi.
Mohli ste v kvalitnejších podmienkach, ktoré majú nórske či ruské tímy dosiahnuť viac?
Ťažko povedať. Niekedy individuálnejším prístupom môžete dosiahnuť viac. Nóri majú veľa talentov a možno takých pretekárov ako som ja odpísali. Na Slovensku som patril k špičke, čím som dostával slušnú starostlivosť.
Nedostali ste nikdy ponuku na reprezentovanie inej krajiny?
Hoci som občas o tom premýšľal, nikdy by som Slovensko nevymenil. Človek má reprezentovať krajinu, kde sa narodil a za takých podmienok, aké má k dispozícii.
Za vami je značná medzera. Kedy by ste mohli mať nasledovníkov?
Budem ich hľadať a vychovávať. Máme tu zopár lyžiarov, s ktorými sa oplatí pracovať. Chcem dostať Petra Mlynára na bodovacie miesta z roku 2011. Je tu Andrej Segeč, Ján Koristek či Aneta Smerčiaková. Verím, že čoskoro nájdeme druhú Alenu Procházkovú či Ivana Bátoryho. Potrebujeme k tomu aj podporu štátu.
Majú deti záujem o bežecké lyžovanie?
Rodičia prichádzajú postupne nato, že sedenie pri počítači nie je najlepšia vec. Postupne dávajú deti na rôzne krúžky alebo do klubov. Častokrát ich snaha stroskotá na podmienkach. Veľa rodín podporuje deti z vlastného vrecka.
Dali by ste svoje deti na lyžovanie?
Pozerám sa na to inými očami. Zažil som to na vlastnej koži a viem, čo to obnáša. Keď budú mať talent a záujem veľmi rád ich v tom podporím, aj keď viem, že je to riadna rehoľa.
Čo robí tento šport náročným?
Nespočetné hodiny tréningov a množstvo nabehaných kilometrov. Nie je to kolektívny šport. Často trénujeme na cestách, medzi autami, behávame v lesoch. Je to silná záťaž na organizmus a človeka môže odradiť veľká únava. Treba k tomu prispôsobiť celý životný štýl – jedlo, spánok, aby vám nedošla energia. Popri cyklistike či triatlone je to jeden z fyzicky najťažších športov.
Čo budete chcieť zmeniť z pozície reprezentačného trénera?
Na zmeny sú skôr funkcionári. Chcem odovzdať svojim zverencom skúsenosti, aby sa vyvarovali chybám a nezačínali od nuly. Posnažím sa v nich vykresať to najlepšie.
Ako sa zmení váš život po skončení kariéry?
Mám ambície naďalej sa udržiavať v kondícii. Potrebujem trénovať, lebo mám športové srdce. Počas kariéry som sa fyzicky preťažoval, a potreboval veľa spánku. Teraz budem mať viac energie na rodinu. Predtým som často chodil z tréningov unavený a bolo náročné sa venovať rodine.
Doprajete si aj nezdravšie jedlo?
Je pravda, že teraz si už nemusím dávať extrémne pozor na váhu. Za tie roky však mám určitú sebadisciplínu. Na raňajky mám vždy ovsené vločky s jogurtom a toho sa už asi nevzdám. Zdravá strava bude v mojom jedálničku určite prevažovať.