Bronz zo zimných paralympijských hier v Soči v kategórii stojacich zjazdárov ju tak nabudil, že v cieli vyskakovala aj plakala od radosti. „Keď som išla do Ruska, na medailu som ani len nepomyslela,“ tvrdila v cieli sympatická Žilinčanka, ktorá sa narodila bez časti ľavej ruky.
Po 1. kole ste útočili z 5. miesta. Verili ste si, že z toho môže byť medaila?
Začala som si veriť, ale nad medailou som nerozmýšľala. Aj keď som vo vnútri cítila, že sa niečo môže udiať. Chcela som dať len dobrú jazdu z tréningu a čakať, či to vyjde.
Dosiahli ste na medailu aj vďaka tomu, že holandská súperka, ktorá bola v 1. kole pred vami, v druhej jazde spadla. Čo sa dá na to povedať?
To nie je dobrá otázka. Práve Holanďanke Jochemsenovej som želala víťazstvo, lebo ju poznám, a ona vypadla. Neviem, čo mám k tomu viac povedať.
Pred štyrmi rokmi vo Vancouvri ste získali bronz v obrovskom slalome, teraz v slalome. Je v tých medailách nejaký rozdiel?
Aj pred štyrmi rokmi boli slzy, aj teraz sú slzy. Iba karta sa mi obrátila. Vtedy mi vyšiel obrovský slalom, teraz slalom. Tie medaily sú rovnaké, ale každá je vlastne iná.
Aj vy ste iná po štyroch rokoch? Vtedy ste mali iba devätnásť.
Štyri roky som si nestrihala vlasy, len podstrihávam. Mám dlhé vlasy. To je ten rozdiel.
Komu patrí poďakovanie za medailu?
Rodičom, ktorí majú najväčšiu zásluhu za podporu. A tiež dvom trénerom. Na kopci Braňovi Mažgútovi a tiež kondičnému Dušanovi Šaradínovi. Samozrejme, aj celému kolektívu okolo mňa. Sú to všetko skvelí ľudia.
Zvyknete vravieť, že vaša obľúbená disciplína je obrovský slalom. Ten ešte len príde na rad na tejto paralympiáde. Na čo si trúfate?
Dá sa povedať, že predjedlo mám za sebou a teším sa na hlavný chod. Uvidíme, aké bude počasie. Občas mám pocit, že tu v Rusku nemáme preteky medzi sebou, ale že sa pretekáme s počasím. Už nám lialo, v stredu zasa snežilo. Predtým bolo teplo pomaly na krátke tričká. Ale teším sa na nedeľňajšie preteky.