Kopold: Som ambiciózny, ale nejdem cez mŕtvoly
Foto: SITA
Dostali ste nálepku chorobne ctižiadostivého mladíka. Čo vy na to?
Som ambiciózny. Keby som nebol, nedotiahol by som to ďaleko. Keď si niečo zaumienim, idem za tým. Ale nie cez mŕtvoly, za každú cenu. Je dosť príkladov, keď som obetoval vrchol a otočil som sa. Aj pre to, že moji spolulezci sa necítili dobre. Iná vec je, že ak si stanovím cieľ, viem sa naň dokonale pripraviť: psychicky i fyzicky. A na mieste urobím všetko, aby som nielen ja, ale aj tím dosiahol úspech. To nepovažujem za znak chorobnosti.
Čím si vysvetľujete, že vaša osoba vyvolala mnohé protichodné názory a že ste si proti sebe popudili časť horolezeckej verejnosti?
Lozím od 22 rokov, absolvoval som expedície v Indii, Číne, Nepále, Pakistane, tam som bol nedávno už piatykrát. S týmto všetkým je spojená aj publicita, nechcem si nechať sám pre seba, čo zažijem. Existujú ľudia, ktorí mi držia palce, ale aj takí, ktorí mi neprajú. Využívajú aj fakt, že som zažil obrovské nešťastia, keď na expedíciách zahynuli dvaja moji kamaráti. Mám pocit, že tieto tragédie trochu zmenili uhoľ pohľadu na to, čo robím. Počúvam, že je to veľmi nebezpečné a zaťahujem do rizika aj iných.
Vy ste ich nútili, presviedčali?
Samozrejme, že nie. Vlado Plulík, ktorý tragicky zahynul pod Broad Peakom v júni, bol veľká osobnosť a individualista. To vedia všetci, čo ho poznali. Vždy som si ho vážil, bol v začiatkoch mojím vzorom. Ak si niečo vzal do hlavy, nemal som šancu. Keď vyhlásil, že si nezoberie do steny prilbu, že nepotrebuje druhý čakan, že mu stačí málo jedla, bolo zbytočné ho presviedčať, či ho dokonca do niečoho nútiť. Horolezectvo prinieslo už mnohé tragédie a ani tieto, žiaľ, určite neboli posledné. Je to vždy strašne nepríjemné najmä pre človeka, ktorý bol posledný s ľuďmi, korí zahynuli.
Foto: kingabaranowska.com
V pozadí sa objavujú obvinenia, že nesiete za ich smrť nejakú zodpovednosť. Pripúšťate si to?
Obe tragédie sa stali vo veľkej výške, okolo sedemtisíc metrov nad morom. Odborníci potvrdzujú, že je to hranica, kde nemusí človek konať vždy správne. Tým nechcem povedať, že som nepostupoval ja, alebo Marek či Vlado správne. Robili sme vždy to, čo sme považovali za najlepšie v danom okamihu, v podmienkach, do ktorých sme sa dostali. Sám som sa na Broad Peaku ocitol v situácii, keď som bojoval o život. Najmä keď som bivakoval vo výške osemtisíc metrov. A tiež počas zostupu.
Nový cieľ: Annapurna
Jozef Kopold má nový cieľ. Desiaty najvyšší vrch planéty Annapurnu (8091 m). Vo štvrtok odletel do Himaláji a o výstup sa pokúsi spolu s českými horolezcami. „Annapurna je pre mňa veľkou výzvou. So skúseným Martinom Minaříkom som sa dohodol na tejto akcii už na jar a pridal sa k nám ešte Petr Mašek. Chceme podniknúť ťažký výstup, peknou líniou, alpským štýlom. Máme svoju predstavu, ale o definitívnom postupe sa dohodneme až pod kopcom, podľa podmienok a počasia,“ vysvetlil Kopold pred odchodom.
V čom bol komplikovaný?
Bol nesmierne náročný a dlhý. Uvedomoval som si, že nevidím Vlada, začalo sa mi v hlave všeličo preháňať, vznikali prvé obavy, ocitol som sa v ťažkej psychickej situácii. V tom okamihu som riskoval, že stratím koncentráciu, ktorá je vtedy najdôležitejšia. Stačí chvíľočka a stojí vás to život. Rovnako ťažké bolo, keď som zostupoval zo Šiša Pangmy a nikde som nevidel Mareka. Vďačím manželke, že som prežil.
Ako vám pomohla z Bratislavy?
Dlho som sa zdržiaval vo veľkej výške, stále som veril, že sa objaví Marek. Telefonoval som s ňou a popisoval jej situáciu. Sama je horolezkyňa a presviedčala ma, aby som začal zostupovať. Mala obavy, že urobím chybu, začnem reagovať inak, ako by som mal. Počúvol som ju, ale bolo to v poslednej chvíli.
Spýtam sa ešte raz: cítite nejakú zodpovednosť za smrť kamarátov?
Tvorili sme tím, bol som tam s nimi, áno, cítim zodpovednosť. S odstupom času, keď už viem, čo sa stalo a keď som to x-krát doma v pokoji analyzoval, mám pocit, že sme mohli urobiť niektoré iné rozhodnutia. V danom okamihu sme si však mysleli, že robíme všetko najlepšie. A neboli to moje rozhodnutia, ale naše. Vo výškach je ešte jeden problém. Nie vždy poviete kamarátovi pravdu do očí.
Čo tým chcete povedať? Niečo vám spolulezci zatajili?
Možno. Mozog naozaj v týchto extrémnch situáciách a výškach pracuje odrazu inak. Prídete ku kamarátovi, ktorý sa cíti zle, ale on povie, že je v absolútnej pohode, že sa len potkol. Spolulezec nemusí reálne odhadnúť jeho stav. Keby sa niekto pýtal mňa, zareagoval by som asi podobne. Najmä Marekovi som videl, že dnes mu nič nebráni v tom, aby vystúpil až hore. A pravda bola iná. Zastavil sa a začal zostupovať.
Niečo podobné sa stalo aj na Broad Peaku. Nemali ste sa vtedy aj vy zastaviť a začať zostupovať?
Áno, mohol som to urobiť. Lenže keď Vlado začal zostupovať, ja som ho nevidel. Rozišli sme sa s tým, že bude pokračovať na vrchol inou cestou. Keby mi v tom okamihu povedal, že ide dole, aj ja by som možno reagoval inak. V Marekom prípade na Šiša Pangme som nemal najmenšie podozrenie, že vznikol problém. Na vrchol mi zostávalo už iba zopár metrov, rozhodol som sa, že výstup dokončím. Bol som vtedy prvý raz v takej výške, Marek bol skúsenejší.
Prečo ste hneď neinformovali Plulíkovu rodinu, čo sa stalo?
Keď som zostúpil do základného tábora a Vlada som tam nenašiel, informoval som jeho brata Maroša. Bol úplne prvý. Keď som sa vrátil, niekoľkokrát som sa s ním stretol. Bol to on, ktorý nás dal pred expedíciou s Vladom dokopy. Požiadal ma, aby si mohol nahrať moju informáciu na diktafón a to potom prehrá ostatným členom rodiny. Súhlasil som.
Foto: Archív Jozefa Kopolda
Väčšinu vašich výstupov teraz viacerí spochybňujú. Môžete dokázať, že ste boli hore?
Na nijakú osemtisícovku som neliezol sám. To, že som sa na nej nakoniec sám ocitol, som nikdy nepredpokladal ani neplánoval. Výnimkou bol Nanga Parbat, kde som mal výborných spolulezcov a vystúpili sme hore spolu. To je obrovská výhodu. Dáva to veľkú pohodu, najmä psychickú. Aspoň v podvedomí cítite, že ak sa niečo stalo, máte sa na koho spoľahnúť. Ja som si vždy plánoval, že keď sa vyštverám na kopec, zavolám domov. A neurobil som to ani raz.
A ani ste vo väčšine prípadov nefotografovali, chýba vám dokumentácia…
Ani vrcholová fotografia nie je dôkaz. Uznávaná himalájska archivárka Miss Hawleyová mi potvrdila, že som bol na Čo Oju, ale ani tým sa neoháňam ako absolútnym dôkazom. Deväťdesiatročná pani predsa nemôže garantovať, že odhalí každého, kto nebol na vrchole. Je to skôr legenda, že ona má vždy pravdu. Takisto sa vypisujú certifikáty, že ste boli na vrchole. V Číne ma šokovalo a znechutilo, keď som videl, že aj takým, čo nevystúpili, certifikát jednoducho predajú.
Čo teda uznávate ako dôkaz?
Stopercentný dôkaz neexistuje. Vždy som vravel, že pre mňa je cesta hore dôležitejšia ako vrchol. Keby som nevyšiel tam, kde som bol, nikdy by som to netvrdil. Keby som sa nedostal na vrchol, nemal by som problém to priznať. Či mám tri alebo päť osemtisícoviek, je mi jedno. Som horolezec a ak si niekto myslí, že odcestujem do Himalájí a tam sa zašijem vo výške šesťtisíc metrov a potom budem tvrdiť, že som bol na kopci, je to úplne absurdné. To by som zhodil zmysel celého svojho úsilia.
Vaše úspechy spochybňujú aj ľudia, ktorí s vami boli na expedíciách. Hovorili ste o tom spolu?
Nie a mrzí ma to. Všetci využili médiá, aby mi niečo povedali. Ak mal niekto niečo proti mne, mohol mi to povedať priamo. Jedna vec je názor, ten nikomu neberiem, iná spochybňovanie reality.
V internetových diskusiách sa objavujú rôzne obvinenia na vašu adresu, najčastejšie anonymné. Oslovil vás niekto z týchto ľudí aj osobne?
Nik priamo nevyslovil nejaké výčitky. Mal som aj dve prezentácie poslednej expedície Baltoro express – v českých Tepliciach a v Banskej Bystrici. V diskusii nik nič nespochybňoval, ani sa ma nepýtal na nejaké sporné momenty. Myslím si, že som otvorený človek, nebál by som sa diskusie. Horolezectvo tvorí malá komunita ľudí, je smutné, keď to funguje tak, ako to vidím v poslednom čase.