Nagy: Chýbajú mi kofola či halušky. Za tieto veci by som vraždil

Z domu v Bratislave ste to na Pasienky mali roky cez cestu. Ako ďaleko je to na plaváreň v Sheffielde?
Pätnásť minút. Našiel som si dobré ubytovanie, na bazén je to z kopca a akurát naspäť do kopca – to je boj. Je tam však jedna baba, čo býva kúsok odo mňa, tá ma vozí. Takže som v pohode.

Kde a ako bývate?
Vo veľkom dome mám prenajaté štúdio. Je tam ďalších sedem, osem spolubývajúcich. Zatiaľ som ich nespoznal.

Zvykli ste si už na krajinu?
Je to trošku iné, ale už som si celkom zvykol. Najviac ma desí prechádzať cez cestu, keďže sa tam jazdí naopak. Pozerám sa vždy do zlej strany… Stále tam prší, na čo som si ešte nezvykol, veď slnko som ešte nevidel.

A čo samota?
Sem-tam si ju užívam. Môžem byť ticho koľko chcem, nikto sa ma nič nepýta. Je to fajn.

Prezraďte, s čím máte v cudzine, odkázaný sám na seba, najväčší problém?
Nakupovať dopredu na týždeň. Skrátka vopred premýšľať, čo kedy budem ako a o koľkej variť. Toto plánovanie mi nikdy nešlo a obchod je ďaleko, takže nad tým musím rozmýšľať. Ináč robím to, na čo som tam. Snažím sa nájsť si nejaké trvalé miesto.

K vareške a sporáku ste nikdy nemali ďaleko. Platí to aj v Anglicku?
Varím si sám. Veď keby som sa mal stravovať v reštauráciách, skrachujem vari za týždeň. Je to tam neskutočne drahé. Varím, niečomu sa priučím, je to určité rozptýlenie. Zatiaľ len plávam, varím a spím, čiže nevediem nejaký zaujímavý život. Rád by som si tam časom niečo našiel, možno jazykový kurz.

Čo vám zo Slovenska najviac chýba?
Kofola, halušky a Lina. Za tieto tri veci by som vraždil, ale naučil som sa, že dá sa žiť aj bez nich. Bryndzu sa mi tam dosiaľ nepodarilo zohnať.

V tréningovej skupine ste jediný cudzinec?
Áno, sú tam okrem mňa len Briti, ja som jediný ‚gastarbeiter‘. Ale Sheffield je študentské mesto, je tam aj veľa Slovákov a Čechov. Teším sa, keď nejakého stretnem.

Neľutujete spätne svoje rozhodnutie?
Neľutujem. Som rád, že som vystúpil z mojej komfortnej zóny a skúšam niečo nové, keďže doma sa mi prakticky zavreli možnosti. Je to zážitok. Užívam si každý tréning, už dlho sa mi nestalo, aby som na každý chodil s úsmevom.

Aké ste tam našli podmienky?
Veľmi sa mi tam páči, tréner, skupina. Všetko je iné ako u nás. Niekedy si z nich uťahujem, že u nás na Slovensku by neprežili dva dni. Sú rozmaznanejší tým, aký servis majú celý život k dispozícii. Okolo bazéna troch, štyroch trénerov denne, ktorí ich natáčajú, merajú im časy, všetko je pripravené, vychádzajú im v ústrety. Tu je také niečo nepredstaviteľné. Je to zmena, ja si to tam užívam. Som rád, že som tam, ticho trénujem a vážim si túto možnosť. Verím trénerovi, že ma dokáže pripraviť tak, aby som sa zlepšil.

Po olympijských hrách v Riu ste po plánovanej odluke od vášho dlhoročného trénera Gabriela Barana pár týždňov hľadali vhodné zázemie, z čoho sa napokon vykľul súčasný Sheffield. Nepociťujete už tento výpadok?
Už ani neviem, na minulý rok som zabudol. Od nového roka trénujem naplno, bez obmedzení, snažím sa do toho dávať maximum. Som zvedavý, čo prinesie sezóna 2017.

Jej vrcholom budú júlové majstrovstvá sveta v dlhom bazéne v Budapešti. Viete už teraz povedať, s akými ambíciami tam pocestujete?
Už by som rád konečne zaplával seniorské finále na MS – a čo najlepšie. Túžim sa výrazne zlepšiť na 400 m polohové preteky, kde je na to stále značný priestor, mám na to podmienky aj sparingpartnerov. Max Litchfield, s ktorým sa tiež pripravujem, bol štvrtý na olympijských hrách v Riu. Dúfam, že sa mu nielen vyrovnám, ale ho v lete aj prekonám.

Slovenský rekord v spomenutej disciplíne 4:13,87 vám v Riu stačil na 9. miesto a tesne nestačil na olympijské finále. Koľko z neho potrebujete ukrojiť v Budapešti na prienik do najlepšej osmičky?
Aby som mal finále isté, musím určite plávať pod 4:13, teda dať sekundu dole. Ale chcel by som ísť ešte rýchlejšie. Bodaj by sa mi podarilo dostať sa do finále s takou ľahkosťou ako vlani v máji v Londýne na ME, kde som potom získal striebornú medailu.

K futbalu ste nikdy nemali blízko, ani kolíska tohto športu Anglicko vás nezlomilo?
Tam sú doň všetci fanatici. Každý má obľúbený tím, hráča, fandí svojim až za hrob. Párkrát som cestoval vlakom s fanúšikmi Manchestru United, naučil som sa nejaké chorály. Sú to iní ľudia, iná kultúra. Futbal ma však neláka, radšej by som si pozrel ragby. To je o dosť drsnejší šport – a pre mňa zaujímavejší.

Hoci ste z domu len pár mesiacov, cnie sa vám občas?
Chýba mi to, veď tu mám všetkých kamarátov, celý môj doterajší život. Vždy sa preto snažím prísť na dlhší čas, aby som sa so všetkými stihol postretávať. Ale beriem to tak, ako to je. Svet je však malý, domov do Bratislavy sa zo Sheffieldu dostanem bez problémov za tri hodiny, keby bolo čokoľvek treba.