Vyhol sa pádu lietadla, vyhrabali ho z lavíny, zlato získal po šesťdesiatke

Už len zlatý pästiar Ján Zachara je starším žijúcim slovenským olympionikom. Všestranný športovec, legendárny kanoista Ladislav Čepčiansky zajtra oslávi 86. narodeniny.

Vraciate sa ešte stále do vašej milovanej lodenice v bratislavskej Karloveskej zátoke?
Bol som tam vlani na jeseň na Hargašovom memoriáli. Zúčastňujem sa aj na rôznych iných kanoistických a športových podujatiach.

Mimochodom, lodenicu tam postavili najmä vďaka vám…
Odvtedy už prešlo skoro polstoročie… Podarilo sa mi zohnať peniaze, kúpili sme vyradený remorkér Liptov a prerobili ho na lodenicu. Stojí na dunajskom brehu dodnes. Navštevujem aj starú lodenicu v Tatrane, kde som na konci štyridsiatych rokov minulého storočia začínal. Zažil som v klube krásnu rodinnú atmosféru.

Ako vám slúži zdravie? Ešte stále cvičíte?
Necvičím, ale hýbem sa. Nerobí mi problém zbehnúť do obchodu a aj väčší nákup vyniesť na štvrté poschodie. Von však už často sám nechodím. Odvtedy, čo sa ma pokúsil okradnúť za bieleho dňa nejaký chlap. Našťastie sa pri nás nečakane objavil môj bývalý študent. Zlodej sa naľakal a zdúchol. Za to, že som sa dožil tohto veku, vďačím aj obrovskému šťastiu, unikol som dva razy o vlások smrti.

Prezradíte, o čo išlo?
Jeden z prípadov je známy aj verejnosti, vlani od neho uplynulo štyridsať rokov a znovu sa pretriasal v médiách. Mal som sedieť v lietadle, ktoré 28. júla 1976 spadlo na Zlatých pieskoch v Bratislave. Zo 79 ľudí na palube prežili len traja.

Ako ste sa vyhli tejto tragédii?
Vracal som sa domov z Prahy, mal som kúpenú letenku. Bol pondelok, chystal som sa nastúpiť pri Kotve do autobusu na letisko, keď som stretol Mira Červenku, vtedy podpredsedu Slovenského ústredného výboru ČSZTV. Idem do Bratislavy, odveziem ťa autom, ponúkol sa. Vrátil som letenku… Už keď som prichádzal k okienku, oslovil ma pán, ktorý čakal, či niekto na poslednú chvíľu zruší let. Okamžite letenku kúpil, dostal som späť 160 korún. Dodnes ma to trápi, podal mi natešený ruku a ja som mu predal poukaz na smrť.

Spomenuli ste ešte inú situáciu, keď ste utiekli hrobárovi z lopaty…
Stala sa 15. januára 1960, druhý raz som sa narodil. Bol som na sústredení v Tatrách, chystal som sa na olympiádu v Ríme. Vracal som sa po dvoch týždňoch z Kežmarskej chaty s kanoistom Tiborom Polakovičom a kajakárom Ondrom Marekom. Zasypala ma lavína, ale vyhrabali ma z nej. Pod asi troma metrami snehu som sa ocitol preto, že som urobil hlúposť.

Mohli ste sa lavíne vyhnúť?
Cítil som sa ako starý tatranský mazák a vybral som sa dole skratkami. Ja múdry, ktorý som ako asistent na vysokej škole mal kopu prednášok pre telocvikárov, ako sa treba vyhnúť lavínovému riziku a dokonale som poznal terén, som to urobil napriek tomu, že na tvrdý podklad napadla veľká vrstva čerstvého snehu. Lavína sa uvoľnila pod Kopským sedlom a Bielym Plesom.

Kto vám pomohol?
Keď som odchádzal z chaty, dorazila tam skupina lavínových záchranárov. Zopárkrát ma v lavíne pretočilo, stratil som orientáciu, ale nemusel som v praxi vyskúšať ani prvú zásadu, o ktorej som vždy prednášal. Ak človek chce zistiť polohu pod snehom, musí vypustiť slinu a sledovať, kam tečie. Hneď som vedel, že som zostal nohami dolu, lebo ako ma v lavíne hádzalo, počúral som sa a tieklo mi to do topánok…(smiech). Mal som na nohách bežky a ďalšie som niesol cez plece aj s batohom. Asi vďaka tomu sa utvoril predo mnou maličký priestor, mohol som trochu dýchať. Netrvalo dlho, dorazili záchranári z chaty. Vyslobodili ma a poriadne vynadali. Právom, dodnes si neviem vysvetliť, ako som mohol urobiť takú blbosť.

Napriek viacerým zdravotným problémom máte aj vďaka športu tuhý koreň. Krátko po tom, ako vám pred vyše dvadsiatimi rokmi voperovali bajpas, ste sa stali veteránskym majstrom sveta…
Mal som 65 rokov. To je úspech, ktorý si najviac cením. Profesor Fischer mi osem mesiacov predtým, krátko pred Vianocami, voperoval do srdca štyri bajpasy. Na šampionáte vo švédskom Vaxholme som 23. augusta 1996 najrýchlejšie absolvoval 22-kilometrovú trať v mori v náročných podmienkach. V zálive som bojoval s tiahlymi morskými vlnami. Bol to môj najväčší športový výkon.

Väčší ako šieste miesto na olympiáde v Melbourne 1956?
To má síce cenu, ale pre mňa to bol absolútny prepadák. Obrovské sklamanie, potupa, neviem to ani vyjadriť. Dva roky som s nikým na svete v kajaku neprehral. Doplatil som na to, že som mal starú loď, v tom čase už pravidlá povoľovali užšie, dynamickejšie. Zbabrali to funkcionári v Prahe. Predo mnou skončili piati pretekári, ktorí už mali moderný, rýchlejší kajak.

Ak by ste ho mali, vybojujete zlato?
Po návrate som si urobil test. Odjazdil som úseky v starom i novom kajaku, vždy naplno a rozdiel bol jedenásť sekúnd na kilometer. V Melbourne som stratil na víťaza štyri! Pred štartom som bol najväčším kandidátom na zlato, aj preto sa mi ušla pocta a ako prvý Slovák som skladal s gymnastkou Evou Bosákovou olympijský sľub.

Priam legendárnou sa stala cesta výpravy do Austrálie a najmä späť. Na ruskej lodi Gruzia a potom vo vlaku z Vladivostoku do Moskvy trvala celý mesiac. Prečo ste sa nevracali lietadlom, ktoré na vás čakalo?
Oficiálne vraj bolo pokazené a Francúzi, s ktorými sme leteli, čakali na náhradnú súčiastku. Bol som kamarát s vedúcim výpravy Richardom Nejezchlebom a mal som informácie z prvej ruky. V skutočnosti posádka naťahovala čas. Po prvé preto, že sa jej členovia v Melbourne cítili dobre a nikam sa neponáhľali a po druhé, dávali nám ešte priestor, aby sme mohli v krajine zostať. Viac ako päťdesiat športovcov zo socialistického bloku emigrovalo. My sme sa vrátili všetci, do nohy. Po poslednej súťaži a záverečnom ceremoniáli, ešte v noci, nás všetkých nalodili na palubu, aby sme nemali čas sa rozhodnúť inak.

Chceli ste emigrovať?
Nechcel, to bol nezmysel. Keby som chcel, mohol som to bez problémov urobiť. Chodili za nami krajania. Jeden deň sa v našej olympijskej ubytovni ozval rozhlas – a pekne po slovensky: Pán Čepčiansky, príďte na vrátnicu, máte návštevu. Netušil som, kto ma môže hľadať. Ty si Čepo z Trenčína? pýtal sa ma neznámy chlapík. Aj moja žena je z Trenčína a veľmi rada by ťa videla. Zobral ma do auta a zaviezol domov, tam už bola nachystaná veľká oslava. Na druhý deň ma pozval na poľovačku na klokana.

Foto: ARCHÍV LADISLAVA ČEPČIANSKEHO

Ladislav Čepčiansky V najlepších pretekárskych rokoch.

Išli ste?
Išiel, ale nestrieľal som. Sám som doma chodil na poľovačky, bol som len zvedavý. Keď sme už boli potom na lodi, stretol som kapitána nášho lietadla, išiel za vedením výpravy. Vravel mi, že môžeme letieť. Keď odchádzal, podal mi ruku a vraví: Idete loďou. Za tú cestu, dlhú a úplne zbytočnú, sme museli takisto zaplatiť. A nie málo a v dolároch. Pohybovali sme sa podľa oficiálnych údajov rýchlosťou 17 uzlov za hodinu. Keby som si sadol do kajaku, bol by som len o niečo pomalší. Veslárska štyrka si na také tempo trúfala…

Ako prijali športovci správu, že pocestujú loďou? Nebúrili sa?
Ako kto. Emil Zátopek nás upokojoval, vravel, že to bude zážitok a nebudeme cestovať tak dlho, ako sme sa obávali. Niektorí to však znášali ťažko. Pästiarsky šampión Julo Torma vybehol na najvyššie poschodie lode, najprv nadával, potom nechcel s nikým komunikovať, upadol do apatie. Mohol k nemu prísť len spolubojovník z ringu Janko Zachara a ja. Jula, čerstvého otca, trápilo, že na Vianoce nebude doma s rodinou. Olympiáda sa konala v novembri, do Prahy sme dorazili až 10. januára 1957. Niektorí dostávali telegramy, ktoré však vyrábali na lodi, aby ich povzbudili a ubezpečili, že doma je všetko v poriadku.

Aké podmienky boli na lodi?
Na najvyšších poschodiach boli pomerne luxusné kajuty, tam však bývalo len vedenie a najväčšie hviezdy – Zátopek, Bosáková a podobne. Plebs sa zdržiaval o tri paluby nižšie, kde to už také pohodlné nebolo. Keď sa blížili Vianoce, pustili do kuchyne nášho kuchára, ktorý sa o nás staral aj v Melbourne. V rámci možností nám pripravoval menu, ktoré trochu pripomínalo naše typické sviatočné. Kapitán obetoval na hlavu pol litra alkoholu, mohli sme si vybrať vodku alebo koňak. Ja som bol na tom dobre, sedel som pri stole s gymnastkami, takže sa mi ušlo viac… (smiech)

Ako ste si krátili dlhú cestu?
Nejaký program nám pripravila posádka, kapitán lode. Keď sme prechádzali rovník, pripravili nám námornícky obrad, kapitán sa prezliekol za Neptúna, mal svoju družinu. Navštevoval som zaujímavé besedy, ktoré organizovali Sovieti o príprave, tréningu a podobne. Chodili sme aj do kina, ale premietali dookola len tri filmy, to nás prestalo čoskoro baviť. Ale úplne najviac času som strávil za šachovnicou. Podľa mojej štatistiky som odohral 365 partií. Skoro všetky s Nejezchlebom.

Už cesta lietadlom do dejiska OH bola dlhá. Mali ste šesť medzipristátí…
Stáli sme v Istanbule, Abadane, Karáči, Kalkate, Singapúre, Darwine… Bolo to nielen kvôli technickým podmienkam letu. Nemali sme skúsenosti s časovým posunom, aklimatizáciou, naše zástavky mali slúžiť aj na postupné prispôsobovanie sa inej klíme. Teraz vystúpi tenista z lietadla v Melbourne a ide rovno na dvorec, kde ho čaká zápas.

V roku 1956 ste mali výnimočnú šancu a ako jediný československý športovec v histórii ste mohli v jednom roku štartovať aj na zimnej olympiáde – v Cortine d'Ampezzo. Prečo ste o ňu prišli?
Funkcionári tvrdili, že by som sa nestihol dobre pripraviť na letnú olympiádu. Ale to bola len výhovorka. V deväťčlennej nominácii bežcov na lyžiach som sa ocitol ako jediný Slovák, mal som štartovať na päťdesiatke a v štafete. V deň, keď bola v programe olympiády päťdesiatka, odbehol som na Martinských holiach dopoludnia rovnako dlhú trasu a popoludní som si pridal ešte tridsiatku. Aby som si dobre oddýchol pred letnou olympiádou…

Boli ste všestranný športovec, venovali ste sa viacerým športom. Vraj ste trénovali aj s legendárnym Zátopkom…
Vybral som sa na Strahov, kde trénoval. Keď bežal okolo, spýtal som sa: Emil, môžem sa pridať? Jasné, už na teba čakám, zakričal. Boli sme kamaráti, vychádzali sme výborne. Bol športový samorast ako ja. Občas som mu aj niečo poradil. Odporúčal som mu hroznový cukor ako zdroj energie. Pred jednými pretekmi v Budapešti zjedol množstvo hrozna a mal obrovské problémy, musel behať stále na toaletu… Keď o niečo išlo, nepoznal mieru. To bol typický on. Čím viac, tým lepšie. To si mi poradil ty, hneval sa neskôr. Musel som mu vysvetlovať, že mal brať tabletky.

S vaším menom je spojený aj funkcionársky rekord – 34 rokov ste stáli na čele kanoistického oddielu Slávie UK. Viedli ste jedenásť rokov aj slovenský i federálny kanoistický zväz. Tieto funkcie vám vzali, keď emigroval váš syn…
To nebol taký problém, čo sa dalo robiť. Veľa však nechýbalo o prišiel by som o prácu na fakulte. Zavolal si ma vtedajší rektor univerzity Ján Kvasnička a oznámil mi, že budem musieť odísť zo školy. Pomohol mi až zásah vysokého straníckeho funkcionára, vedúceho tajomníka strany v Bratislave Gejzu Šlapku. Chodili sme spolu hrávať futbal. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, zavolal rektorovi. Čepovi daj pokoj, pohrozil mu.

Ako ste sa vyrovnávali s odchodom syna?
Do zahraničia odišli obaja moji synovia. Najprv Paľo v roku 1981, jazdil na kajaku a študoval lesnícku fakultu vo Zvolene. Vybral som sa za ním do Nemecka, usiloval som sa ho presvedčiť, aby sa vrátil. Nedal si povedať, v hlave mal v tom čase Kanadu, tam mal namierené. O dva roky odišiel aj Peter, so ženou i synom. Takisto bol kajakár. Najmä potom som mal spomenuté problémy.

Zazlievali ste synom, že emigrovali?
Bola to zložitá situácia, to viete, nevyskakoval som od radosti. Bol som docent na vysokej škole a prišiel som o titul profesora. Už pripravovali moje menovanie, ale na poslednú chvíľu ho zrušili. Odporučili mi, aby som sa synov písomne vzdal a všetko bude v poriadku. To sa nikdy nestane, vyhlásil som. Synovia sa v cudzine uplatnili. Starší pôsobí ako šéfprojektant v atómovej elektrárni vo Švédsku pod Severným pólom neďaleko Kiruni. Aj druhý žil vo Švédsku, ale presťahoval sa do Viedne, má úspešnú firmu.

Ste teraz v kontakte?
Samozrejme, boli to práve synovia, ktorí mi pomohli aj k zlatu na MS veteránov pred vyše dvadsiatimi rokmi. Vybavili mi štart, lebo som sa prihlásil po termíne, zohnali kajak a boli so mnou na pretekoch, koučovali ma, poskytovali informácie o vývoji v súťaži. Viackrát som bol u nich vo Švédsku na návšteve. V Bratislave žije dcéra Jana, tá mi pomáha. Čaká prírastok do rodiny, teším sa. Už mám vnučku, dvoch vnukov a aj tri pravnučky.