Súrodencov spája kladivo. Nikola si želá darček, Marcel medailu
Foto: Ľuboš Pilc
Rodáci z Nitry sa na atletickom štadióne TJ Stavbár pripravujú na vrchol sezóny – majstrovstvá Európy v Zürichu. Ich športové začiatky však boli spojené s ľadom. „V šiestich rokoch som bol dosť pri sebe, a tak mamina sestru i mňa prihlásila na krasokorčuľovanie. Vydržali sme štyri roky, až kým sa nerozpadol klub. Na majstrovstvách Slovenska som dokonca skončil tretí,“ prezrádza Marcel.
Hlava sa im nezakrútila
Pri pohľade z okien paneláka videli atletický štadión. V piatom ročníku na základnej školy sa prihlásili do atletickej triedy. Postupne zistili, že majú talent na vrhačské disciplíny. Začali guľou, pokračovali diskom, oštepom a napokon od štrnástich rokov zakotvili pri kladive.
„Mali sme dobrý základ z krasokorčuľovania, kde sme sa často točili. Kladivo nám šlo hneď, nezakrútila sa nám z neho hlava,“ vtipne dodáva.
Úspechy na seba nenechali dlho čakať. Po pár mesiacoch zvíťazil Marcel na majstrovstvách Slovenska. Vtedy to chytilo aj sestru Nikolu. „Najskôr som sa na neho chodila pozerať a po roku som si povedala, že to vyskúšam tiež.“ Ich prvým trénerom bol Miloš Gašaj. Venoval sa im sedem rokov, až kým neodišli za „veľkú mláku“.
Čo ich k odchodu inšpirovalo?
„Kladivár Libor Charfreitag tam študoval so svojou sestrou. Mali sme možnosť získať štipendium a začali sme robiť všetko preto, aby sme sa tam dostali,“ priznáva Nikola. „Videli sme v tom samé pozitíva. Príchodom do Ameriky sme začali brať kladivo vážnejšie. Univerzita nám vychádzala v ústrety. Sami sme si zvolili rozvrh hodín. Doobeda sme boli v škole, poobede trénovali,“ dodáva brat.
Plánovali ísť na spoločnú univerzitu. Jazykové testy im to neumožnili. „Každá škola má iné požiadavky, preto sme sa dostali na odlišné univerzity. Boli sme od seba vzdialení päť hodín cesty autom. Domov sme sa dostali len v lete alebo počas Vianoc,“ hovoria zhodne.
Marcel vyštudoval obchodný manažment a marketing na virgínskej univerzite v Blacksburgu, Nikola manažment športu a rekreológie na univerzite Georgia v Atlante. Štúdium dokončili v decembri 2013. Kým Marcel sa vrátil na Slovensko, Nikola ostala v Amerike.
„Pracujem na polovičný úväzok v športovom a rehabilitačnom centre Adama Nelsona, olympijského víťaza vo vrhu guľou. Ráno od šiestej do dvanástej som osobná trénerka. Poobede sa venujem kariére,“ hovorí sympatická modrooká blondína.
„Ja som profesionálny kladivár,“ uvoľnene dopĺňa brat. Ako prezradil, finančná stránka nie je ideálna, všetko záleží od umiestnení na veľkých podujatiach.
Najlepšie hody necítite
O necelé dva týždne sa predstavia na európskom šampionáte v Zürichu. Prípravu odštartovali v októbri minulého roku. Limit splnili v úvodných pretekoch sezóny. „Momentálne už len dolaďujeme technické veci. Viac oddychujeme ako trénujeme. Dôležité je nezraniť sa a psychicky sa pripraviť. Kto najlepšie zvládne stres a nové prostredie, bude úspešný,“ myslí si dvojnásobný univerziádny vicemajster sveta a bronzový z ME do 23 rokov.
Súhlasí s ním aj mladšia sestra. Pred podujatím si dáva dva ciele. „Buď sa chcem dostať do finále, alebo prehodiť sedemdesiatmetrovú hranicu.“
V kariére to zatiaľ zvládla raz – v prebiehajúcej sezóne (71,58 m). Ženská kvalifikácia je 13. augusta, o dva dni je finále. Deň po ňom oslávi Nikola 26. narodeniny. „Verím, že si doprajem pekný darček.“ Brat má v tom tiež jasno. „Chcem medailu! Vlani som bol vo finále majstrovstiev sveta, v tomto roku hádžem ešte lepšie. Viem, že na to mám. To isté si však povie ďalších osem kladivárov. Záležať bude, kto to najlepšie zvládne psychicky.“ Muži začínajú kvalifikáciou 14. augusta, o dva dni je finále.
Aká dôležitá je psychika?
„Treba myslieť pozitívne za každých okolností, byť čo najviac uvoľnený. Najlepšie hody sú tie, ktoré robíte bez námahy a prakticky ich ani necítite. Najkrajší pocit je, keď všetky detaily zapadnú ako skladačka a už po hodení kladiva cítite, že bude letieť ďaleko,“ hovorí Nikola. Tréningová forma nie je vždy podstatná. „Pred ME 2012 v Helsinkách sa mi na tréningu nedarilo, no ako som tam prišiel, hodil som o osem metrov viac ako doma. Vyburcujú vás diváci, prostredie, pretekári,“ dodáva Marcel.
Súrodenecké duo nemá trénera. Koučujú sa navzájom. Aj preto majú takmer identickú techniku. „Pripravujeme sa podľa rovnakých plánov. Na tréningu sa každý sústredí na seba a po ňom si to zhodnotíme. Keď som v Amerike, natočím sa na video a pošlem ho bratovi, aby sme vedeli odstrániť nedostatky. Ak mám zlú techniku, tak mu hovorím, nech to nepozerá, aby ju odo mňa nepochytil,“ vraví s humorom 25-ročná kladivárka.
Marcel sa trénuje sám. „Naučil som sa vnímať vlastný hod. Druhý pár očí vždy pomôže, ale nenašiel som ešte trénera, pri ktorom by som si povedal, že s ním prehodím osemdesiat metrov. Potrebujem niekoho, kto už hodil túto vzdialenosť a poradí mi, ako na to. U nás to dokázal len Libor Charfreitag, ale ten sa ešte venuje svojej kariére. Osemdesiatku hodím perfektným pokusom na tréningu, ale musím sa ju naučiť hádzať, aj keď mám horšie dni.“ Formu pred šampionátom má. Na víkendovom podujatí v Nových Zámkoch si výkonom 79,16 m zlepšil svoje osobné maximum.
Ona je vytrvalejšia, on zhovorčivejší
V detstve sa obaja často podpichovali i poškriepili. Teraz sú si vzácni, keďže sa vidia len párkrát do roka. Ich najväčším fanúšikom je mamina. Marcel má podporu aj u svojej priateľky. Zo začiatku to nemal jednoduché.
„Stále sa ma pýtala, či musím trénovať každý deň,“ spomína s úsmevom. Vekový rozdiel medzi súrodencami je trinásť mesiacov. „Platia na nás rovnaké veci. Keď niečo vyskúšam, často to funguje aj u brata. Keď trpím únavou, viem, že je na tom podobne,“ povedala Nikola. Od tréningového stereotypu si každý oddýchne po svojom.
„Rád si zahrám biliard, bowling a pozerám filmy. V obľube mám kreslené rozprávky alebo filmy podľa skutočnej udalosti. Výborne zrelaxujem pri varení. Rád ukuchtím slovenskú, americkú i mexickú kuchyňu,“ prezrádza Marcel. Hraniu na herných konzolách sa radšej vyhýba. „Mal som obdobie, kedy som pritom strávil štyri hodiny, nič som nejedol, nepil a dosť ma to vyčerpávalo.“
Majú nielen podobnú techniku, ale aj záľuby. „Okrem varenia si rada zájdem s kamarátmi do kina, prečítam dobrú knihu a vypočujem príjemnú hudbu," dopĺňa sestra. Sú v niečom aj odlišní?
„Brat je viac zhovorčivejší. Je mu jedno, čo si myslia ostatní. Mne dlhšie trvá, kým si zvyknem na nových ľudí či prostredie. Páči sa mi, že sa vie vždy motivovať na veľkých podujatiach,“ vraví Nikola „ Mne sa na sestre páči, že vždy ide za svojím cieľom. Nikol je vytrvalejšia a keď to nejde, vyskúša iný spôsob.“
Ich športová budúcnosť je otvorená. Po európskom šampionáte sa ich oči budú upierať na olympijské hry v Riu de Janeiro 2016. Marcel môže po Londýne 2012 zažiť svoju druhú olympiádu. Pre Nikolu by to bola premiéra.
Ideálnym vekom pre kladivára je 32–35 rokov. „Počas olympiády v Tokiu 2020 budem mať 33 rokov a môže to byť vrchol mojej kariéry. Závisí to od zdravotného stavu i financií. Predčasne skončiť ma môžu donútiť len tieto dva faktory. Inak na to nemám dôvod,“ tvrdí Marcel. Ženy väčšinou končia do tridsiatky, keďže si chcú založiť rodinu. "Vrátiť sa dá aj po narodení dieťaťa. Ukázala to i Martina Hrašnová,“ dodáva Nikola.
Slovenská atletická verejnosť sa tak ešte zopár rokov môže tešiť na kladivársku súrodeneckú dvojicu z Nitry.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ