Sabovčík má päťdesiat: Vek je len číslo, moje srdce je stále mladé

Marián Šimo, spolupracovník Pravdy | 04.12.2013 10:00
Jozef Sabovčík Foto:
Na fotografii vľavo krasokorčuliar s trénerkou Agnesou Búřilovou.
Pol života prežil na Slovensku, pol v zámorí. V stredu dovŕši päťdesiatku bratislavský rodák Jozef Sabovčík, európsky šampión 1985 i 1986 a bronzový zo sarajevskej olympiády 1984.

Po Karolovi Divínovi a Ondrejovi Nepelovi tretí velikán slovenského krasokorčuľovania. Pred štvrťstoročím po troch operáciách skončil amatérsku kariéru. Odsťahoval sa do Ameriky, no po pauze sa na ľad vrátil ako profesionál a je ním dodnes! Dve kariéry, dve manželstvá, dvaja synovia, ale jedna láska. Na celý život. Kiežby takým dlhým ako jeho charakteristic­ké háro.

Keď ste získali olympijský bronz, mali ste iba dvadsať a trénerka, ktorej ste hovorili teta, ledva štyridsať. Čo ste si vtedy mysleli o päťdesiatnikoch?
Veľmi som o tom nerozmýšľal. Môj otec mal práve päťdesiat, takže som sa na nich pozeral asi ako na rodičov. Teraz som už sám otcom a som presvedčený, že vek je len číslo. Dôležité je to, ako sa človek cíti v srdci a moje srdce je vďaka mojim synom a manželke stále mladé.

zväčšiť Medailisti zo zimnej olympiády v Sarajeve -... Foto: ŠTARTFOTO: JÁN SÚKUP
Jozef Sabovčík Medailisti zo zimnej olympiády v Sarajeve - zľava strieborný Brian Orser, zlatý Scott Hamilton a Jozef Sabovčík.

Naďalej vás živí korčuľovanie?
Za rok mám okolo 25–30 vystúpení, ale v posledných piatich-šiestich rokoch je už pre mňa dôležitejšia trénerská práca. Postupne som si začal budovať základňu detí a teraz som s nimi na ľade prakticky od rána do večera.

A vy sám ako často trénujete?
Päťkrát do týždňa približne hodinu denne. Verím, že mi to stačí. Musí, pretože telo mi už viacej nedovolí.

Čo si musíte odriekať, aby ste sa udržali v kondícii?
Naštastie veľa nie. Musím si dávať pozor na to, koľko čoho skonzumujem. Nejde ani tak o pivo, ale hlavne o jedlo. Odkedy som prestal fajčiť, všetko mi začalo chutiť a bolo obdobie, keď som aj trochu pribral. Teraz si držím 65–67 kg, ale idú sviatky…

Zamlada ste určite nepredpokladali, že budete jazdiť ešte aj v päťdesiatke – alebo hej?
Myslel som si, že budem korčuľovať nanajvýš do štyridsiatky. Ale na štyridsiate narodeniny som skočil štvoráka, nuž mi ani na um nezišlo jazdenie nechať. Medzitým prešlo ďalších desať rokov – a stále som na ľade. Nielen preto, že ma to na ňom naozaj baví, ale hlavne kvôli tomu, že mám stále príležitosti vystupovať pred publikom. Musím sa však priznať, že tento rok som po prvý raz začal vážne uvažovať o ukončení aktívnej kariéry. Uvidíme, ako dlho mi to uvažovanie bude trvať…

V štyridsiatke ste si trúfli aj na štvoritý skok – a dnes?
Vtedy som ešte skákal všetky trojité plus štvoritého tulupa skoro každý deň. Pred šiestimi rokmi som si však zlomil členok a musel som na operáciu. Dodnes v ňom mám pliešok a päť skrutiek. Aj keď som sa na ľad vrátil relatívne rýchlo, predsa to už nebolo to, čo predtým. Aj dnes však ešte zvládnem trojitého tulupa, dvojitého axla a svoje salto. Ale štvoráka už nie.

zväčšiť Jozef Sabovčík. Foto: ŠTARTFOTO: JÁN SÚKUP
Jozef Sabovčík Jozef Sabovčík.

Aké budú oslavy päťdesiatín? Bujaré asi sotva, na Mikuláša vraj budete hosťom tradičnej exhibície Scott Hamilton and Friends v Knoxville…
To je pravda. Odlietam o polnoci na svoje narodeniny, takže asi budem baliť.

Ako sa drží Hamilton, sarajevský šampión a majster sveta 1981 – 1984, ktorému predčasom diagnostikovali rakovinu?
Od začiatku roku 2010, keď mu zistili nádor na mozgu, už nejazdí na exhibíciách. Vyliečil sa však a je na tom zdravotne dobre. Na piatkovej šou bude moderátorom.

To on vám dal prívlastok Jumping Joe. Na profesionálnych majstrovstvách sveta družstiev 1995 v Milwaukee, kde ste vo hviezdnej spoločnosti s Wittovou, Torvillovou s Deanom a Kovaříkovou s Novotným reprezentovali Európu a – vyhrali. Spomínate si ešte na tú súťaž?
Dokonca veľmi rád. V technickom programe som mal štvoritý skok a za umelecký, ktorý som jazdil na Bruce Sprigsteenovu pesničku Trapped, som dostal od rozhodcov desiatky.

O tri mesiace v Soči zažije súťaž družstiev olympijskú premiéru. Myslíte si, že má perspektívu, dokáže zaujať diváka?
Dúfajme. Krasokorčuľovanie potrebuje niečo, čo pritiahne späť divákov. Ja som rád súťažil v tímových súťažiach, ktoré boli v deväťdesiatych rokoch v USA veľmi populárne, tak sa nádejám, že pomôže nášmu športu vrátiť popularitu.

Amatérsku kariéru ste po troch operáciách skončili už ako 24-ročný – nie je vám ľúto, že zavčasu?
Nebolo iné východisko. Po tretej operácii kolena som sa nemohol za krátku dobu dostať do takej formy, aby som na olympiáde v Calgary 1988 obhajoval bronzovú medailu zo Sarajeva. Vedel som, že ak liečenie zasa urýchlim, už sa na ľad nikdy nevrátim, a toho som sa hrozil. Naozaj to neľutujem, pretože by som asi nemal takúto profesionálnu kariéru.

Odsťahovali ste sa do Kanady a zámorie vás rýchlo prijalo, hoci ste boli z východného bloku. To pred štvrťstoročím nebolo bežné. Čo o tom rozhodlo?
Neviem, asi som mal šťastie. Okrem toho si myslím, že krasokorčuliarski fanúšikovia v tom čase bažili po niečom novom a ja som sa práve vtedy rozhodol jazdiť na muziku, ktorú som počúval každý deň. K rockovej hudbe sa hodili len levisky, tak som sa do nich navliekol a im sa zrazu na obrazovke objavil korčuliar, ktorý vyzeral akoby práve vyšiel z reštaurácie, obul si korčule a šiel na ľad. Bolo to úplne bezprostredné a úprimné a ľudia to tak aj pochopili. Samozrejme, moje skoky a salto v tom určite nejakú rolu zohrali, ale ľudia mi ďakovali najmä za to, že som otvoril nové dvere.

zväčšiť Jozef Sabovčík. Foto: ŠTARTFOTO: JÁN SÚKUP
Jozef Sabovčík Jozef Sabovčík.

Ktorú jazdu z amatérskej éry pokladáte za životnú? Sarajevskú zo ZOH 1984 alebo kodanskú z ME 1986?
Každá jazda mala niečo v sebe, dokonca aj tie, čo vypálili zle, pretože som sa nimi čosi naučil. Ale ak by som si mal vybrať, tak sarajevskú voľnú jazdu.

A z profesionálnej éry?
Obľúbených programov mám veľa, ale na dva spomínam najradšej: okrem už zmieneného Trapped od Sprigsteena aj na Alone You Breathe od Savatage z roku 1997.

Líšila sa vaša skokanská technika od techniky konkurentov? Niektorí odborníci tvrdili, že ste s rotáciou začínali až v najvyššom bode, takže skoky lepšie vyznievali…
Neviem, či moja technika bola veľmi odlišná od mojich súdobých konkurentov, ale určite je odlišná od dnešných pretekárov. Vyvinula sa tak vďaka mojim skokanským schopnostiam. Keďže som mal dosť dlhú letovú fázu, mohol som si dovoliť baliť rotáciu až skoro na vrchole skoku.

Predpoklady, že v 21. storočí bude nemysliteľné vyhrávať bez štvoritého skoku, sa ukázali plané. Čo si myslíte o zmenách v krasokorčuľovaní, ktoré odstránili šestky a zaviedli nové hodnotenie, ba aj bodové rekordy?
Nie som veľký fanúšik nového systému, ale nedá sa nič robiť, je tu, takže sa v ňom musíme naučiť pracovať. Je veľmi komplikovaný a krasokorčuľovanie kvôli tomu – a nielen podľa môjho názoru – prišlo o divákov, ktorí mu nerozumejú. Nie som presvedčený ani o tom, že je spravodlivejší, pretože niektorí pretekári dostávajú automaticky vyššie body v druhej známke. Kanaďan Patrick Chan je vynikajúci korčuliar, no nikto v zámorí nevie pochopiť, ako mohol vyhrať minulé majstrovstvá sveta. Dva pády mali ovplyvniť aj druhú známku, ale vyzeralo to tak, že mu ich rozhodcovia odpustili.

Chan nedávno v Paríži zlepšil absolútny svetový rekord. Zaregistrovali ste to, alebo aj v zámorí – podobne ako v Európe – to prešlo takmer bez povšimnutia?
Ja som to zaregistroval, ale ak človek nie je po uši v krasokorčuľovaní, tak sa o tom nedozvie.

Nedávno oslávil päťdesiatku aj váš bývalý konkurent Američan Brian Boitano – ste v kontakte? Vydal vraj kuchársku knihu…
Naša stará garda medzi sebou stále udržuje kontakt. Brianova kuchárska kniha je výborná, veľmi rád z nej vyberám recepty. Ja odkladám synom recepty z mojej kuchyne, aby vedeli, ako sa pripravujú naše slovenské a české jedlá.

Ako sa im darí?
Veľmi dobre. Blade má už 21 rokov, štúdium literatúry a filmu na univerzite ho baví a ide mu. Stále hrá aj na gitare, ale jeho skupina má teraz dlhšiu pauzu, pretože popri škole a robote na ňu nemá čas. Desaťročný Jožko hrá zasa na bicích, takže doma je veselo. Blade sa však už odsťahoval do vlastného bytu a hoci nie ďaleko, nevidia sa každý deň, čo mu je ľúto.

Tortúra historického tulupu

V Prahe mu doslova pred nosom ušiel rýchlik. Do Kodane na obhajobu európskeho titulu ho napokon odviezol autom viceprezident Medzinárodnej korčuliarskej únie Josef Dědič. To bol prvý a predposledný priek, čo Jozef Sabovčík v súvislosti s kontinentálnymi majstrovstvami 1986 zažil.

Hoci medzi konkurentmi bol aj úradujúci majster sveta Alexander Fadejev, vyhral povinné cviky, krátky program, ba aj voľnú jazdu. V nej sa po skvostnom trojitom axli a odpichnutom salchove na konci úvodnej minúty rázne odpichol k historickému skoku. Na 75 stotín sekundy sa zavesil do vzduchu a otočil o 1440 stupňov. Na svete bol prvý štvoritý skok – odpichnutý rittberger zvaný tiež tulup.

Sabovčík ho nielen vykrútil, ale aj ustál. Keď dopadol, sarajevský olympijský šampión Scott Hamilton do mikrofónu CBS zrúkol: Historic! Hľadisko zajasalo a Jozefove zaťaté päste spontánne vyleteli do úrovne ramien.

„V eufórii mi vypadol z hlavy program a chvíľu som iba improvizoval,“ priznal, keď sa vydýchal. „Navyše sa mi začal zosúvať obväz, ktorým si už dva roky spevňujem zranené koleno, cítil som ho až na lýtku…“

Hlavný rozhodca Maďar Elemér Terták mu na stupňoch víťazov blahoželal k prelomovému skoku. Večer však Dědič s pár ďalšími funkcionármi po štúdiu spomaleného videozáznamu začal morfondírovať o škrtnutí voľnej nohy o ľad. Na druhý deň vyhlásil: "Boli sme svedkami jednoznačne najlepšieho pokusu o štvoritý skok v histórii, ale ešte nie jeho premiéry v čistom predvedení.“

Svetoznámeho slovenského metodika a historika Ivana Mauera skoro vystrelo: „ISU nikdy v histórii oficiálne nehomologizovalo prelomové skoky, to vždy bola parketa historikov.“ Pri štvoritom urobilo výnimku a za prvý „štvorák“ o dva roky vyhlásilo tulup Kanaďana Kurta Browninga na MS 1988 v Budapešti.

„Filmové zábery z opačnej strany, ktoré sa neskôr objavili, potvrdili, že som neškrtol,“ skonštatoval po rokoch Sabovčík. „Sneh, ktorý navodzoval taký dojem, vyletel spod zúbkov korčule pri samotnom dopade. S Browningom sme si to neskôr vydebatovali a dohodli sa, že štvoritý skok sme ako prví skočili obidvaja.“

Jozef Sabovčík

Bratislavský rodák (4. decembra 1963) z umeleckej rodiny (mama baletka, otec tanečník, neskôr chýrny choreograf) sa na skvelého krasokorčuliara vypracoval pod vedením tréneriek Anderlovej, Lojkovičovej, Múdrej, ale najmä Búřilovej-Wlachovskej.

Šesťnásobný čs. majster získal bronzovú medailu na ZOH 1984, na ME dve zlaté (1985 a 1986) a jednu striebornú (1983) a na MS bol dvakrát štvrtý (1984 a 1985). Na európskom šampionáte v Kodani 1986 ako prvý na svete na oficiálnom podujatí ustál štvoritý skok – tulup (odpichnutý rittberger).

Rok po tretej operácii kolena v lete 1986 skončil amatérsku kariéru, oženil sa a legálne sa vysťahoval – po ročnom pôsobení v Nemecku zakotvil v Kanade (1988), kde po doliečení rozbehol profesionálnu kariéru.

Jeho prvou manželkou bola kanadská krasokorčuliarka Tracey Wainmanová, deviata na MS 1986, s ktorou má syna Bladea (21) – po ich rozvode súd jeho opateru zveril Sabovčíkovi. Wainmanová podľa poľských zdrojov dnes žije s Grzegorzom Filipowským, bronzovým medailistom MS 1989 a dvojnásobným medailistom ME (1985 bronz, 1989 striebro).

Sabovčíkovou druhou manželkou je americká krasokorčuliarka s talianskymi koreňmi Jennifer Veriliová, s ktorou má syna Jozefa Jadena (10) – žijú v Ogdene, 40 míľ severne od Salt Lake City. Počas ZOH 2002 v Salt Lake City pôsobil ako atašé slovenskej výpravy a okrem toho bol jedným z hlavných účinkujúcich na otváracom i záverečnom ceremoniáli (hral rolu Ohňa).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ