Kráľovnú nepustili do Hollywoodu a vymenili ju za uhlie

Michal Zeman | 11.05.2012 16:17
Věra Čáslavská
Věra Čáslavská oslávila 70.
Príbeh legendy Věry Čáslavskej, ktorá oslávila minulý týždeň 70.

Pozná líce i rub života ako málokto iný.
Klaňal sa jej svet, ale zažila aj obdobie úplného zabudnutia.
Vychutnala si sladký pocit triumfu i trpké chvíle bolesti a utrpenia.
Gymnastická kráľovná Věra Čáslavská.

Legendárna športovkyňa vo štvrtok 7. mája oslávila sedemdesiat rokov. Naplno z nich žila len polovicu. Modlu dva razy zlomili. Devätnásť rokov jej vzal komunistický režim v bývalom Československu a šestnásť ďalších odpísali ťažké depresie, ktoré ju uväznili v absolútnej izolácii psychiatrickej liečebne a v domácom väzení s opatrovateľkou.

„Stratila som množstvo drahocenného času,“ vraví tri roky po návrate do normálneho života držiteľka siedmich zlatých olympijských medailí a najúspešnejšia športovkyňa v histórii Československa. „Vďaka môjmu menu, na ktoré som sa nadrela, som mohla pomôcť mnohým ľuďom,“ ľutuje.

Osudové stretnutie s Evou Bosákovou

Mladé dievča z pražského Karlína vyrastalo s troma ďalšími súrodencami a snívalo o tom, že bude úspešnou lekárkou. Verila, že objaví liek proti rakovine a pomôže ľudstvu.

Otec, ktorý vlastnil lahôdky v centre Prahy, ju v tom podporoval. „Keď človek niečo veľmi chce, dosiahne všetko,“ zneli jej v ušiach jeho slová.

Bolo jedno, do čoho sa pustila. Vždy bola dôsledná, cieľavedomá, vytrvalá. Držala sa predstavy o lekárskej kariére. Už ako šestnásťročná sa zoznámila s viacerými lekármi, vybavila si, aby mohla zblízka sledovať niektoré operácie, bola pri pôrode a dokonca sa dostala aj do pitevne.
„Chcela som mať nejaké skúsenosti i vedomosti, aby ma neskôr prijali na školu,“ vysvetľuje svoju motiváciu pred vyše polstoročím.

Rovnako sa zahryzla aj do športovej gymnastiky a stúpajúci počet úspechov ju postavil pred dilemu. Čomu dať prednosť?

V hre bola účasť na jej prvých majstrovstvách sveta v Moskve. A blížila sa olympiáda v Ríme.
Zvíťazila gymnastika, hoci spočiatku chodila aj na balet, venovala sa atletike i krasokorčuľo­vaniu.
Rozhodlo osudové stretnutie s Evou Bosákovou, prvou dámou československej gymnastiky, ktorú obdivovala. Tá ju postrčila a spočiatku s ňou aj trénovala. Věra robila veľké pokroky. Čoskoro sa stali súperkami.
„Eve to neprekážalo, bola ku mne otvorená, rada mi odovzdávala skúsenosti, veľmi som si to vážila,“ vracia sa do začiatkov Čáslavská.

Na olympiáde v Ríme 1960 boli už v jednom družstve a tešili sa z Bosákovej zlata na kladine. To už vychádzala na gymnastickú oblohu nová hviezda.
Zlatá Věra vykročila na športový Olymp.

Modla so samurajským mečom

Športový svet jej ležal pri nohách hneď dva razy. Najprv na olympiáde v Tokiu 1964 a potom aj v Mexiku o štyri roky neskôr. Stala sa japonskou i mexickou modlou a je priam neuveriteľné, že to platí aj po desiatkach rokov. Bola to opätovaná láska, akiste aj preto vydržala tak dlho.

Japonsko ani Mexiko nikdy na ňu nezabudli a v týchto krajinách má dodnes otvorený účet. Patrí medzi hostí najvzácnejších, o čom sa presvedčila v roku 2010 i vlani, keď obe krajiny navštívila.
„Pre každú krajinu sú olympijské hry výnimočnou udalosťou. A ich hrdinovia uctievaní aj po dlhom čase, nezabúda sa na nich,“ hľadá vysvetlenie výnimočného vzťahu.

Najskôr si podmanila Japonsko. Na krk jej zavesili prvé olympijské zlato. Vybojovala ho vo viacboji, na kladine i v preskoku.„Ja­ponsko očarila svojimi výkonmi a slnečným úsmevom. Nielen športovými, ale aj ľudskými a morálnymi kvalitami, mala obrovskú charizmu,“ približuje dôvody Čáslavskej popularity známy český japonológ Martin Vačkář.

Tri najlepšie z cvičenia na kladine na OH 1964...
Věra Čáslavská, Tokio 1964 Tri najlepšie z cvičenia na kladine na OH 1964 v Tokiu: zľava strieborná Tamara Maninová z Ruska, Věra Čáslavská a Latisa Latyninová.

Po dlhej odmlke sa vrátila do krajiny vychádzajúceho slnka v roku 1992 a Vačkář ju sprevádzal. ,,Bol to fantastický zážitok. Videl som, ako Japonci Věru milujú a obdivujú. Úprimne sa tešili, že ju zasa vidia. Celý čas jej nezmizol úsmev z pier. Bolo jasné, že je šťastná."

Čáslavská si po mnohých rokoch vysvetlila po svojom dôvody, prečo si padli s Japoncami do oka. „Jedna veštkyňa, ktorá ma nepoznala ani nič o mne nevedela, mi tvrdila, že v minulom živote som bola samuraj. Na olympiáde som naozaj dostala ako dar od jednej tradičnej rodiny samurajský meč. Taká vec sa nemôže bagatelizovať, opatrovala som ho a stále patrí medzi moje najcennejšie trofeje.“
Na znak úcty jej pred vyše dvoma rokmi udelil cisár najvyššie japonské vyznamenanie Rad vychádzajúceho slnka. Netrvalo dlho a šéfka česko-japonskej spoločnosti sa vybrala do tejto ázijskej krajiny opäť. Nebola to tentoraz najpríjemnejšia cesta. Prišla ju podporiť po ničivom cunami.

„Zažila som šok, ľuďom všetko odniesla voda a keď človek vidí tu hrôzu, odrazu sa inak pozerá aj na svoje problémy,“ opisuje svoje dojmy.

Pozvala do Česka tridsať detí, ktoré zostali bez rodičov i príbuzných. Pripravila pre ne športovú olympiádu a bohatý program. Pomáhala aj ďalším, ktorých poznačila obrovská tragédia ,,Robili sme benefičné koncerty, organizovali zbierku, získali vyše milióna korún a aspoň máličko pomáhame," dodáva.

Věra 1968

Ukázala svetu famózne výkony a dosiahla fantastické výsledky. Keby neurobila nič iné, stala by sa pre svetový šport nesmrteľnou. Ona však nevlastní len zlatý poklad, ktorý tvorí dvadsaťdva najcennejších medailí z olympiády, svetových i európskych šampionátov.

Rok 1968 sa pre ňu stal magickým.

Vyhlásili ju za najlepšiu športovkyňu sveta a druhú najpopulárnejšiu ženu planéty po Jacqueline Kennedyovej.
Rok 1968 výrazne poznačil jej život. Obrátil ho naruby.
Bol slávny i tragický zároveň.

Oslavy v Mexiku. Foto: PROFIMEDIA
Věra Čáslavská Oslavy v Mexiku.

Keď videla bradlá, niekoľkokrát sa pristihla, že sa jej chce zvracať. Doľahla na ňu nevýslovná únava. Desať rokov tvrdo trénovala. Najmenej päť hodín denne. Uvažovala, že drinu záverečnej prípravy pred olympiádou už nepodstúpi.

Jej osud sa lámal 21. augusta 1968. Z gymnastky sa stal jeden zo symbolov boja proti okupácii Československa.
V júni uverejnili niektoré denníky manifest Dvetisíc slov, ktorý podporil politické a spoločenské zmeny. Ako prvý ho podpísal jeho autor, spisovateľ Ludvík Vaculík.
„Postupne pribúdali ďalšie podpisy, za mnou prišiel do telocvične profesor Král. Prečítala som si text a podpísala sa. Bola som medzi prvými. Musím však dodať, že o politiku som sa nikdy príliš nezaujímala a ani neskôr ma nelákala.“

Keď Československo obsadili spojenecké tanky, gymnastický tím sa pripravoval na sústredení v Šumperku.
„V rozhlase hlásili, aby najmä signatári Dvetisíc slov zmenili adresu alebo sa načas skryli. Nik nevedel, ako sa situácia vyvinie. Keby nebolo okupácie, možno by som už nenašla motiváciu na prípravu a nezískala ani štyri zlaté medaily. Odrazu som túžila po víťazstvách. Musela som vyhrať. Vedela som, že už nejde len o mňa. Vnímala som obrovskú podporu celého národa, chcela som dať Ruskám na frak. Zároveň som cítila zodpovednosť ako nikdy.“

S medailami z Mexika 1968.
Věra Čáslavská S medailami z Mexika 1968.

V príprave musela improvizovať. Na viac ako týždeň sa stratila v jeseníckych lesoch, trávila čas na chalupe vo Vřesovej studánke, kde jej robili spoločnosť len starí manželia, ktorí tam boli správcami.
Trénovala na lesnej cestičke, vymerala si 77 stôp a skúšala dynamiku rozbehu. Zvalené kmene stromov jej poslúžili ako kladina a vetvy stromov ako bradlá.

Brežnev si nakoniec netrúfal zakázať československým športovcom štart na olympiáde. V Prahe si prevzali olympijskú uniformu i pasy s vízami. Tesne pred odletom zašla na Václavské námestie, kde sa intenzívnejšie nadýchala atmosféry pohnutých dní.
Pod sochou svätého Václava sľúbila, že sa pokúsi poníženému národu aspoň na chvíľu zdvihnúť hlavu.

Tichý protest

Leteli do Mexika a mali plnú hlavu tankov. Mexičania však vítali olympionikov veľmi srdečne.
„Už na letisku som mala fantasticky dojem. Hrali nám Mariachis, zapôsobila na mňa sugestívna pestrofarebnosť. Mexiko sa chcelo predviesť. Hýrilo okázalosťou. A pritom tam pár dní pred olympiádou študenti protestovali proti vláde a finančnej náročnosti podujatia. Došlo dokonca ku krvipreliatiu,“ opisuje svoje prvé pocity.
Keď sa na slávnostnom nástupe objavila v Bráne borcov československá výprava, obecenstvo ju nadšene privítalo. „Ľudia sa postavili a skandovali: Čeko, Čeko, rarara. Na to nikdy nezabudnem. To nám dodalo guráž. Bolo príjemne, že aj v Mexiku vedeli, čo sa stalo a stáli za nami.“

V gymnastickej súťaži narazili na seba dve silné družstvá: československé a sovietske. Všetci čakali neľútostný boj. Súperky pricestovali do Mexika dva týždne pred súťažou, výborne sa aklimatizovali na vysokohorské prostredie a urobili si meno. Domáce médiá im venovali veľkú pozornosť.

V Auditorio Nacional štyri razy preberala na stupni víťazov zlatú medailu – za viacboj, bradlá, preskok a prostné.
„Mojou najväčšou súperkou bola Nataša Kučinská,“ pokračuje Čáslavská. „Mexičania si nás obľúbili obe. Keď na pódium vyšla Ruska, skandovali Nataša, Nataša, rarara. Keď ja, znelo halou Vera, Vera, rarara. Cítila som sa ako na koride.“

Chcela dať svetu najavo, že bojuje za Československo proti sovietskej invázii. Vedela, že na stupni víťazov si nemôže dovoliť nijaké politické protesty, to olympijská charta striktne zakazuje.
Urobila však gesto, ktoré vstúpilo do histórie svetového športu.

Silent protest. Tichý protest.

V prostných obsadila prvé miesto s Larisou Petrikovovou. Obe stáli na najvyššom stupienku. Keď hrali československú hymnu, zdvihla hlavu a pozerala hore, keď spustili sovietsku, ostentatívne odvrátila hlavu od sovietskej vlajky.
„Bolo mi cťou dať svetu najavo, čo si myslím a cítim.“

Kabáty neprevraciam, odkázala

Stokrát ju vyzvali, aby odvolala svoj podpis pod manifestom Dvetisíc slov. Komunistický režim nechcel nič viac ani nič menej. Len aby sa zmienila, že sa zmýlila. Faustovsky žiadal, aby predala svoju dušu. Za to sľuboval hory-doly, skúšal to podobrotky i pozlotky. Posielal za ňou známych i kamarátov, aby ju zlomili. Mohla mať peniaze i stratenú slávu, zasa cestovať.

Nepodľahla a neurobila, čo viacerí iní. Podpis nikdy neodvolala, tvrdohlavo sa zaťala. „Kabáty som nikdy neprevracala ani neprezliekala,“ odkázala normalizátorom.

„Často som neskôr tlmočil na jej stretnutiach s japonskými novinármi,“ približuje osobný priateľ Čáslavskej Vačkář. „Najčastejšie sa jej pýtali, ako sa mohlo stať, že z vrcholu padla na samé dno. Prečo nepokračovala ako gymnastka a trénerka. Prečo neodvolala svoj podpis. Vždy im odpovedala rovnako, že všetko urobila pri plnom vedomí a presvedčení, že robí správne. Nemám dôvod nič odvolávať, vravela im. Japonci vyvaľovali oči a s úctou prikyvovali.“

Nátlak sa vystupňoval na začiatku normalizácie, keď prišla lukratívna ponuka z Ameriky. V Hollywoode sa rozhodli sfilmovať jej príbeh v japonsko-americkej koprodukcii. Chceli ho doplniť archívnymi zábermi. Najmä Japonci ich mali veľké množstvo. Aj zo zákulisia. Chodili za ňou a zachytávali každý jej krok. Vybrali malé dievčatko, ktoré malo stvárniť slávnu gymnastku v jej začiatkoch. Československo malo na projekte profitovať. Čistý zisk – milión dolárov.

Dostala súhlas, mohla odcestovať, ale podmienka rovnaká – verejne odvolať Dvetisíc slov. Odmietla.
Odveta bola tvrdá. Stala sa persona non grata. Hoci vyštudovala fakultu telesnej výchovy a športu, mala vysokoškolský diplom a obrovské skúseností i meno, dlho si nevedela nájsť nijakú prácu. Potom upratovala kancelárie a keď sa nakoniec dostala do telocvične a trénovala deti, zostávala v anonymite.
Vychovávala Radku a Martina. Písala autobiografickú knižku, ktorú cenzúra výrazne skresala. Maľovala na plátno olejom krajiny. Bývalí priatelia ju obchádzali veľkým oblúkom.

Keď bola na vrchole, radi sa vedľa nej producírovali najmocnejší predstavitelia režimu. Po návrate z Mexika venovala repliky svojich zlatých medailí štyrom predstaviteľom Pražskej jari – Alexandrovi Dubčekovi, Ludvíkovi Svobodovi, Josefovi Smrkovskému i Oldřichovi Černíkovi. Hlavné slovo však v jej rodnej krajine už mali iní.
Keď bola na dne, obrátila sa aj na komunistických bosov. Prezident Ludvík Svoboda ju síce na Pražský hrad pozval, ale prijal ju len jeho tajomník. Po rokoch napísala aj Gustávovi Husákovi a ešte raz sa vybrala na Hrad.
„Žiadala som ho o pomoc. Nijaký tlak na mňa nevyvíjal. Možno aj nejaké kroky neskôr urobil, ale zásadnejší obrat som nepocítila. Nakoniec naše stretnutie pripomínalo frašku, ktorá charakterizovala vtedajšie pomery. Husák v rozhovore na mňa stále mrkal. Myslela som si, že je nervózny a má tik. Až neskôr som pochopila, že mi dáva znamenie. Odpočúvali nás a háklivým témam sa vyhýbal.“

Na svadbe snov išlo o život

Na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia sa za kurióznych okolností na dva roky vrátila do Mexika. Umožnila jej to vysoká hra politikov.
„Vymenili ma za uhlie na pokyn zo Sovietskeho zväzu. Mexiko sa vtedy dohodlo s Brežnevom, že ho bude dodávať na Kubu, ale jednou z podmienok bolo, aby ma pustili do krajiny. Žiadal to priamo mexický prezident José López Portillo. Zabralo to,“ smeje sa pri tejto spomienke a dodáva, že uhlie zohralo nakoniec v jej živote vážnu úlohu.

„Bolo mojím osudom… Veď aj môj prvý systematický tréning spočíval v tom, že som doma v Karlíne nosila uhlie z pivnice na štvrté poschodie. Od toho som mala ideálne vypracované lýtka, čo je v gymnastike dôležité. A keď som sa po okupácii v Jeseníkoch chystala na olympijské súťaže, lopatou som hádzala – uhlie… Musela som si udržať mozole na dlaniach. Keby som si ich strhla, bol by to koniec nádejam na bradlách.“
V Mexiku strávila dva roky. Pôvodne čakala, že bude viesť gymnastickú špičku, ale nakoniec pomáhala v celonárodnom programe Deporte para todos, čo bolo hnutie športu pre všetkých. Prihlásilo sa doň množstvo detí. Vybrala vyše sto a s nimi intenzívne pracovala. Mamičky boli hrdé, že ich ratolesti pripravuje la maestra Vera.

„Každý mesiac mi upiekli veľkú tortu. Vraj k mojím compleaňos, k narodeninám. Robila som prácu, čo ma bavila a bola som šťastná.“
Pôsobila v krajine, kde dosiahla najväčšie športové triumfy a kde zažila i veľký deň v osobnom živote. Hneď po skončení olympijských súťaží prežívala „svadbu snov“. V mexickej katedrále Zócalo si brala strieborného medailistu v behu na 1 500 metrov Josefa Odložila.

Svadba s Josefom Odložilom.
Věra Čáslavská, svadba Svadba s Josefom Odložilom.

„Dohodli sme sa už doma, že keď olympiáda dobre dopadne, vezmeme sa v jej dejisku a bude to definitívna bodka za mojou kariérou. Musím priznať, že všetko bolo trochu inak, ako som si vysnívala. Podcenili sme situáciu, netušili sme, že obrad sa stane celonárodnou udalosťou.“

Do katedrály, ktorá patrí medzi najväčšie na svete, sa natlačilo množstvo zvedavcov. A vonku čakali davy ľudí. Prišlo ich viac ako päťdesiattisíc, podľa niektorých odhadov možno až stotisíc.
„Vypuklo šialenstvo. Určite by bolo lepšie, keby sme si ho užili v pohode, bez stresu. Nakoniec išlo takmer o život, musela som sa sústrediť na to, aby ma neudusili. Utekali sme z kostola zadnými dverami.“

Tragédia na dedinskej zábave

Táto búrlivá udalosť akoby predznamenala aj zložitý partnerský vzťah. Po devätnástich rokoch sa rozpadol, hoci to v ňom neklapalo dlhšie. V roku 1987 sa Věra a Josef rozviedli, ale ich trápenie sa zďaleka neskončilo.
Po roku 1989 sa vrátila do spoločenského života. Stala sa poradkyňou prezidenta Václava Havla v sociálnych veciach, zdravotníctve, školstve a telovýchove. Zavŕtala sa do práce, vybavovala stovky listov a žiadostí. Na Hrad prichádzala denne medzi prvými a opúšťala ho posledná. Zvolili ju do MOV i na čelo Československého a neskôr Českého olympijského výboru.

Prišla osudná noc zo 6. na 7. augusta 1993. Nepokoril ju komunistický režim, ale zničila rodinná tragédia.
Na zábave v Domašove udrel jej syn Martin svojho otca Josefa Odložila. Po potýčke exmanžel, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, spadol, udrel sa, upadol do kómy a po dvoch operáciách po mesiaci zomrel. S druhou manželkou Evou mal dve malé deti.

Martina Odložila tri roky prepierali v médiách, vláčili po súdoch, až mu vymerali trest – odsúdili ho na štyri roky. Prezident Havel mu udelil milosť. Matka o ňu nepožiadala. Urobil to nezávislý spolok Šalamoun, ktorý sa angažuje v prípadoch, keď je podozrenie na chybné rozhodnutie súdu.
„Nechcela som, aby mal niekto pocit, že zneužívam svoje postavenie, že robím synovi protekciu. Bola to nešťastná náhoda. Spustila sa nenávistná kampaň, ktorú viedla exmanželova rodina, objavili sa vykonštruované verzie. Neuniesla som to.“

Tma a návrat z exilu

Na šestnásť rokov ju zahalila tma. Schovala sa pred svetovom, odišla do vnútorného exilu.
„Prežívala som také ťažké depresie, že mi bolo všetko jedno. Nerobila som absolútne nič. Len sa pozerala do stropu. Bola som pasívna, s nikým som nechcela hovoriť ani nikoho vidieť,“ približuje najťažšie obdobie svojho života.

Pred troma rokmi sa vrátila, ale nevie povedať, čo bolo impulzom na zásadný obrat. „Bol to proste zázrak. Teraz som aspoň rada, že som sa z toho dostala. Vstala som z mŕtvych.“
Posledné obdobie mala hektické. Pokrstila špeciálnu poštovú kartu s jej portrétom, autobiografickú knihu Život na Olympe, ktorú písala s historikom Pavlom Kosatíkom, zúčastnila sa v pražskej Lucerne na premiére celovečerného dokumentu Věra 68 režisérky Olgy Sommerovej, na ktorú prišli stovky hostí na čele s najväčšími osobnosťami českého športu.

„Zaspávala som vo vani a venovala sa novej športovej disciplíne – boju s časom,“ baví sa a opäť usmieva. „Som celkom úspešná, opäť vyhrávam. Mám byť niekde o pätnásť minút a ja som tam o dvanásť. Za tento zhon môže najmä moja sedemdesiatka. Po nej sa život opäť vráti do bežných koľají.“
Vraví, že žije opäť spokojne. „Necítim už nijaké bremeno zodpovednosti a nemusím nikde nič dokazovať.“
Jej strhujúci príbeh patrí medzi najslávnejšie i najtragickejšie zároveň v histórii svetového i československého športu. Ona mu však neprikladá takú výnimočnosť.
„Raz ste hore, raz dole. Každý má svoje problémy i trápenia. To všetko prežíva veľa z nás. Taký je život. Prináša radosť i smútok.“