Je vaše rozhodnutie ukončiť reprezentačnú kariéru definitívne?
Dievčatá navodili takú atmosféru, že neviem, či to neprehodnotím.
Vážne?
To hovorím iba zo žartu (smiech). Keď som už raz niečo povedala, tak to platí. Ale taký kolektív som nezažila veľmi dlho. Neviem, či si vôbec pamätám na tak dobrú partiu. Naozaj mi bude veľmi chýbať.
Bola to rozlúčka, o ktorej sníva väčšina športovcov?
Predovšetkým som chcela získať dva body. Niekedy si však človek niečo veľmi praje, emócie a myšlienky ho predbehnú a potom sa to nedeje tak, ako by chcel. Ale nakoniec to bol famózny a najlepší scenár, aký som mohla dostať.
Mal všetko – drámu a na záver aj nádych exhibície…
Veru, bol to ťažší zápas ako v sobotu. Presne taký, ako som očakávala. Proti Haddadovej-Maiovej som nikdy nehrala – je vysoká a k tomu ešte aj ľaváčka. Ale postupne som prišla na to, ako returnovať jej nebezpečný servis. V ťažkých chvíľach som zostala silná a azda aj preto som vyhrala. Naviac, veľmi mi pomohli trénerove rady.
Uvedomujete si, že to bol váš posledný zápas pred domácim publikom?
Musím sa priznať, že keď som išla vo štvrtok na tréning a videla vyľudnenú Bratislavu, tak som sa začala trochu báť, aby sme nehrali pred prázdnymi tribúnami. Fanúšikovia to nakoniec zachránili, prišli v dostatočnom množstve, aby sme sa cítili dobre. Boli tu tí, ktorí majú radi tenis a Pohár federácie. Určite mi bude chýbať domáce publikum. Bolo skvelé.
Na chvíľu sa zdalo, že vás premohli emócie…
Nič iné som ani nečakala, iba to, že ma prepadnú slzy. Po víťaznom konci, emotívnom videu a trénerovej reči, som sa snažila udržať emócie na uzde. Som typ človeka, ktorý ich na verejnosti neukazuje. To však neznamená, že ich zo seba nedokážem dať von. Bolo to krásne a nemohla som si želať lepší koniec.
Aj preto bola vaša rozlúčková reč taká krátka?
Presne tak, inak by sa to tam asi zvrhlo. Aj tréner Lipták mi hovoril, že mal slzy na krajíčku a ďalšiu vetu by už asi nedal. Radšej to skrečoval (smiech).
Videli ste ho niekedy tak dojatého?
Ale áno. Neraz po veľký víťazstvách.
Športovci si zvyknú po pamätných zápasoch odkladať suveníry. Čo vám zostane po poslednom stretnutí v reprezentácii?
Šaty nepôjdu na žiadnu charitu, ani do nadácie. Niežeby som nerada pomáhala, ale sú iba jedny a mám ich už šesť rokov. Po každom zápase ich strčím do práčky – tak ako v sobotu po prvom dueli. Sú unikátne a určite si ich nechám.
Spomínate si ešte na svoj prvý zápas v Pohári federácie?
Veľmi dobre. Bol to ťažký krst, mala som 16 rokov a s Magdou Rybárikovou sme boli v pozícii náhradníčiek. Deň pred zápasom mi však oznámili, že idem na to. Našťastie sme nehrali doma, lebo by som asi ani nevyšla zo šatne, taká som bola vtedy nervózna. Tým, že sme boli ďaleko v Thajsku, to bolo pre mňa jednoduchšie. Hrala som proti súperke, ktorú som mala zdolať, ale emócie ma premohli a nakoniec som to nezvládla. Prvý, ale aj posledný zápas, si navždy zapamätám. Škoda len, že všetko tak veľmi rýchlo ubehne – človek by to chcel niekedy zastaviť a viac si to vychutnať. Žiaľ, nedá sa to
A najkrajšia spomienka?
Asi na stretnutie v Košiciach, kde som zničila Srbku Jankovičovú. Nájdu sa však aj boľavé spomienky – napríklad v Rusku, keď sme viedli 2:0 a boli iba krok od finále. Aj dnes ma prepadne smútok, keď na to pomyslím.
Aký bude tím bez Dominiky Cibulkovej?
Verím, že dievčatá budú naďalej reprezentovať so srdcom – tak, ako to robia aj teraz. Pohár federácie na jednej strane dáva, na druhej zasa berie. Stojí nemálo síl. Myslím si, že pokiaľ budú môcť, vždy prídu.
Aký je váš najbližší program?
Dúfam, že formu, ktorú som ukázala cez víkend, si so sebou vezmem aj ďalej. Keby sa mi aspoň na jednom z veľkých turnajov podaril pekný výsledok, bude veľmi rada. Možno už teraz v Stuttgarte.
Stihli ste si užiť aj veľkonočné sviatky?
Tento rok som z nich veľa nemala. Babka síce v sobotu spravila zemiakový šalát s údeným mäsom, ale ja som si nemohla dať. Aj tu platí – niečo za niečo.
Dominik Hrbatý po ukončení kariéry zasadol na kapitánsku stoličku pri mužskom tíme. Viete si predstaviť, že by ste raz viedli ten ženský?
Žeby som vyfúkla trénerovi jeho miesto? To teda nie. Ale predstava, že by som bola pri dievčatách v tíme ako morálna podpora – tá sa mi pozdáva.