Akú známku by ste si dali za túto sezónu?
Rok som odštartoval zo 112. miesta, končím ho ako 34. hráč svet. Svedčí to o veľkom pokroku, no nevnímam to ako senzáciu. Predsa len, počas sezóny mi nevyšlo všetko podľa predstáv. Zapríčinilo to najmä zranenie ruky, príliš ma obmedzovalo. Ohodnotil by som sa teda na dva mínus.
Považujete končiaci sa rok za lepší ako sezónu 2012, v ktorej vás vyhlásili za najlepšieho nováčika a prebojovali ste sa do elitnej tridsiatky?
Určite áno. Aj keď v roku 2012 som si na grandslame zahral v osemfinále, čo sa mi tentoraz nepodarilo. Mal som však konštantnejšiu výkonnosť a takmer všetky body som uhral na veľkých turnajoch. Sám seba i ľudí z môjho okolia som presvedčil o svojich kvalitách. Mám za sebou niekoľko veľmi dobrých výsledkov, čo ma napĺňa sebadôverou. Ak budem naďalej makať, robiť správne veci a podrží ma aj zdravie, môžem ísť aj vďaka talentu v rebríčku ešte oveľa vyššie.
Vyhrali ste turnaj v Mníchove, v Pekingu ste zdolali Rafaela Nadala. Čo považujete za väčší úspech?
Mníchov mi vyšiel skvele. Napriek tomu, že v prvom kole kvalifikácie som takmer prehral. Vtedy som bol mysľou na polceste domov – niekde v Salzburgu. Napokon som postúpil do finále, ktoré som odohral chorý. Dokázal som si však, že ak človek niečo veľmi chce, zvládne to za každých okolností. Čo sa týka Nadala, zápas s ním patrí medzi moje najlepšie v kariére. Napriek tomu, že s Pekingom som sa lúčil po štvrťfinále, cením si výsledok z neho o čosi viac.
Z elitnej desiatky ste si na Roland Garros poradili aj s Japoncom Keiom Nišikorim. Trúfate si na zdolávanie najlepších hráčov aj v budúcom roku?
Samozrejme. Pre budúcu sezónu som si stanovil jednoznačný cieľ: dostať sa, alebo aspoň na okamih nazrieť do svetovej desiatky. Podriadim tomu absolútne všetko. Nepočítam s tým, že to nevyjde. Verím, že skôr či neskôr budem členom Top 10.
Práve po víťazstve nad Nišikorim ste vyhlásili, že Japonec s Bulharom Grigorom Dimitrovom a Kanaďanom Milosom Raonicom vás inšpirujú. Prečo?
Na všetkých troch sa mi páči, že majú mimoriadne vyrovnané výkony. Stane sa im raz, možno dvakrát za sezónu, že prehrajú s outsiderom. Práve ich stálosť z nich robí svetových hráčov.
Ako by dopadlo porovnanie Kližana z vlaňajška so súčasným?
Výkonnostne som na tom podstatne lepšie. Tvrdo na sebe pracujem a výsledky sa dostavujú. Lepšie viem kontrolovať psychiku, o čosi ďalej som sa posunul aj v myslení na kurte. Spokojnejší som taktiež so svojím súkromným životom. Zároveň som sa naučil neriešiť veci s horúcou hlavou. Čo značí, že som dospel.
Ako prispel k progresu český tréner Martin Damm, ktorý vás vedie od septembra minulého roka?
Veľmi výraznou. Vďaka nemu som si zlepšil bekhend i volej. Tým, že Damm je bývalý deblista, práve tieto údery ovláda dokonale. Naopak, v mojej hre boli najvýraznejšími slabinami. Momentálne môžem smelo povedať, že popri forhende, ktorý mám jeden z najlepších na svete, sa už nemusím hanbiť ani za bekhend.
Rozumiete si s Dammom aj ľudsky?
Martin je podobný typ ako ja. Je veľmi prísny na seba i na ľudí zo svojho okolia. Zrejme aj preto sa navzájom rešpektujeme. Za celý rok sme nemali výraznú potýčku. Ak sa aj vyskytli nejaké menšie nedorozumenia, ihneď sme si ich vysvetlili.
Pracovali ste popri hernej stránke aj na psychike, ktorá často rozhoduje o výsledku?
Spolupracujem so skúseným psychológom Martinom Babíkom. Intenzívne sa mi venuje, bol so mnou aj na turnaji v Mníchove. Počítam s ním aj na budúci rok, opäť so mnou pocestuje na niekoľko turnajov. Naučil ma, že na všetky problémy je najlepším liekom čas – na zranenia i psychiku. Pochopil som, že už nie som pubertiak, trochu som sa zmenil. Nie však úplne, stále som chlapec z Petržalky (smiech).
Vraj ste v porovnaní s minulosťou zmenili aj stravovanie. Ako?
Tento rok spolupracujem s nutričným expertom Milanom Sedliakom, o ktorom som doteraz nerozprával. Je vysokoškolským pedagógom na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Vďaka nemu som podstúpil viacero zmien. Vyhýbam sa ochuteným nápojom, zmenil som jedlo pred zápasom, raňajkujem iným spôsobom. Naučil som sa, že strava je pätnásť percent úspechu, čo nie je málo.
Pociťujete zmeny v stravovacích návykoch?
Samozrejme. Je veľký rozdiel, keď si dám na obed cestovinový šalát so zeleninou alebo vyprážaný rezeň. Aj keď u mňa je to trochu zložité. Som krvná skupina nula, som teda lovec a tak si niekedy potrebujem dopriať klobásu. Vyhovuje mi preto, že jeden deň v týždni mám voľnejší. Vtedy si dám pokojne aj päť litrov kofoly a k tomu rezeň so zemiakovým šalátom (smiech).
Na Slovensko čaká v budúcej sezóne opäť boj o návrat do svetovej skupiny Davisovho pohára. Nakoľko je reálny?
Máme na to ideálny žreb. Najprv hráme doma so Slovinskom, v prípade úspechu s jedným z dvojice Izrael – Rumunsko. Bol by som sklamaný, keby sme sa neprebojovali minimálne do play off. Potom už bude všetko otvorené.
Počas roka sa veľa hovorilo o atmosfére v daviscupovom tíme. Raz bola napätá, inokedy zas priateľská. Aká je momentálne?
Nevravím, že atmosféra je ideálna, ale je rozhodne lepšia ako pred niekoľkými mesiacmi. Tým, že sa Norbert Gombos dotiahol výkonnostne na Lukáša Lacka, bude možno atmosféra opäť o niečo dusnejšia. O post dvojky bude totiž tvrdý boj. Uvidíme, ako sa Miloš Mečíř rozhodne. Možno napokon nebudem hrať ja a zostane na mňa povzbudzovanie. Napokon, to mi vždy išlo veľmi dobre (smiech).
Kľúčový bol vždy váš vzťah s Lukášom Lackom. Dá sa nazvať kamarátskym?
Je čisto profesionálny.
So Slovenským tenisovým zväzom predĺžil zmluvu kapitán daviscupového tímu Miloslav Mečíř. Vy ste sa však vyjadrili, že by ste uvítali zmenu v osobe Dominika Hrbatého. Prečo?
Dominik by bol lepším riešením. Je veľký motivátor, každý si ho pamätá ako srdciara. Takého človeka potrebujem pri sebe ja i slovenský tenis. Aj od Damma či kondičného trénera žiadam, aby ma počas zápasov povzbudzovali. Miloš taký nie je. Rozpráva málokedy, a to mi nevyhovuje. Navyše, potrebujeme oživenie a post kapitána predsa nie je doživotnou funkciou. Aj vo vyspelých krajinách menia šéfov tímu pomerne často.
Ako ste na tom zdravotne? Pomohla vám liečba na Tenerife?
Zápästie mám už v poriadku. Veľmi mi s ním pomohol Čech Michal Novotný, ktorého služby využíva aj český daviscupový tím a na Tenerife má kliniku. Vytrpel som si síce veľa bolesti, ale už po týždni liečby som zbadal výrazné zmeny. Jeho práca je naozaj na nezaplatenie.
Vraj ste na na Tenerife vystúpili na vrchol sopky. Ako si na tento zážitok spomínate?
Sopka Teide má 3718 metrov a išli sme na ňu lanovkou. Po niekoľkých metroch chôdze sme však nazreli aj do jej vnútra. Bola tam neuveriteľná zima, ale ten výhľad stál za to.