Ako ste sa stali slovenským olympijským atašé?** Prejavili ste záujem vy alebo oslovili vás?**
Požiadal ma o to František Chmelár, prezident Slovenského olympijského výboru.
Čo myslíte, prečo?
Za mnou chodia ľudia vtedy, keď niečo nevedia zariadiť. Prišiel napríklad aj bývalý slovenský prezident Rudolf Schuster. Pokúšal sa zohnať stíhačku Harrier Jet, hľadal ju desať rokov. Tak som mu ju zohnal. Je v Košickom múzeu. Londýn je iný ako Montreal alebo Peking. Londýn je Európa. Je to mesto, kde žije aj 200 000 Slovákov. Pán Chmelár potreboval na budúcoročnú olympiádu prestížne miesto pre Slovenský reprezentačný dom. A všetci mu hovorili, že sa to nedá, tak prišiel za mnou…
Aká je hlavná úloha slovenského olympijského atašé v Londýne?
Zabezpečiť a pripraviť Slovenský dom, ktorý bude počas olympijských hier v Londýne reprezentovať Slovensko. Aby mal vysokú úroveň. Aby všetko klapalo. A aby po skončení olympiády Slováci mohli povedať – náš dom v Londýne bol úžasný. Bola to pre mňa istá výzva, tak som ju prijal.
Ako sa s ňou vyrovnávate?
Na osemdesiat percent mám už úlohu splnenú. Podarilo sa mi získať priestory v prestížnom klube IOD – Institute of Directors (Inštitút Riaditeľov), ktorého som členom. Budova patrí Britskej kráľovnej, má fantastickú polohu. Nachádza sa 150 metrov ot Trafalgarského námestia, 400 metrov od Buckinghamského paláca. Za našou budovou vedie trať maratónu. Na Picadilly ste za 5 minút. Je to klub, v ktorom sa schádzajú najväčšie firmy. Má úžasnú históriu, nádherné zariadenie, vzácne obrazy. Máme tam priestory pre 700 ľudí – bude tam prezidentská miestnosť, VIP miestnosť, priestory pre médiá. Sme na prízemí, ak bude nejaká medaila, môže sa oslavovať až do rána a nikoho nebudeme vyrušovať. K dispozícii je aj záhrada – ak sa niekto pri tých oslavách spoločensky unaví, tak pôjde do záhrady, tam nebude nikomu prekážať…
Aké náročné bolo získať prestížny objekt?
Som vo výkonnom výbore IOD – a to nám určite veľmi pomohlo. Pokúšali sa o to viaceré krajiny. Veľmi silný záujem prejavilo napríklad Maďarsko. Vedenie IOD sa rozhodlo pre Slovensko.
Patríte k úspešným podnikateľom, začínali ste takpovediac s prázdnymi rukami. Ako ste sa vypracovali?
Vychádza to z môjho prístupu k životu a problémom. Verím, že to, do čoho sa pustím, aj zvládnem. Ako popradské AquaCity napríklad. Päť firiem sa pokúšalo o niečo podobné a všetci hovorili, že je to nezmysel. Všetci si priali, keď som do toho vstúpil, aby to bol nezmysel. Čokoľvek robíte, musíte byť pre to zapálený, vedieť presne, čo chcete. A musíte mať komunikačné schopnosti, aby ste svojou vášňou presvedčili všetkých o svojej vízii. To je všetko.
Akú víziu ste mali pri príprave Slovenského domu?
Predstaviť Slovensko ako krajinu s bohatou minulosťou. Slováci sa často reprezentujú folklórom, ale vy máte predsa úžasnú históriu. V 17. storočí bolo Slovensko najväčším výrobcom striebra na svete. Prelínali sa tam rôzne kráľovstvá. Tisíc rokov ste bojovali za to, aby ste sa vyrovnali tým, ktorí vám vládli. Dnes je Slovensko nezávislou krajinou. Chcem zdôrazniť a upriamiť pozornosť práve na tú zmenu. Slováci už nie sú národ, ktorý žije v chatrčiach. Už sa vyrovnávajú tým, ktorí mali paláce. Preto som chcel pre Slovenský dom kráľovskú budovu.
Ste Čech – a s takým oduševnením hovoríte o Slovensku…
…pretože mám ženu Slovenku. A milujem Tatry. Ja som do Tatier dvadsať rokov nesmel. Mohol som cestovať po celom svete, ale keby som prišiel domov, tak by ma zavreli. Do Veľkej Británie som prišiel v 1969-tom roku, presne rok po okupácii, 21. augusta. A tých dvadsať rokov, čo som nesmel domov, som chodil po Tatrách. Vo sne. Dvadsať rokov som sníval o tatrankách, sójových rezoch, o vôni klobásky na Václavskom námestí, o koktejloch v Korune, o zemiakových plackách na vlakovej stanici Praha-Stred.
Preto Vysokým Tatrám tak pomáhate?
Tatry naozaj absolútne milujem. Prežil som v nich svoju mladosť. Mal som príbuzných v Batizovciach vedľa Svitu. Keď som sa napokon mohol vrátiť a videl som, aké sú Tatry zdevastované, nemohol som tomu uveriť. Mal som spomienky na roky 1966,1967 – plné chodníčky, fantastické reštaurácie, usmievaví, mimoriadne prívetiví ľudia, špičkové služby. Keď som videl, čo sa z toho stalo, tak som si povedal, že niečo musím urobiť.
A postavili ste v Poprade AquaCity, priviedli na návštevu britskú kráľovnú a pomohli presvedčiť aj ruských investorov, aby dostali Kontinentálnu hokejovú ligu pod tatranské štíty. Čo tomu predchádzalo?
Mám k Rusku a k Rusom veľmi dobrý vzťah, a dobre sa mi s nimi spolupracuje. Moja matka je Ruska. Môj prastarý otec bol generálom u cára a vlastnil obrovské pozemky. Keď som mal päť rokov, môj starý otec, Vladimír Ivanovič Bulva, mi čítaval v posteli Ogoňok. Hovoril som vtedy lepšie po rusky ako po česky.
Odtiaľ to zanietenie – a vízia?
KHL má veľký záujem o rozšírenie za hranice bývalého Sovietskeho zväzu. A Poprad je ideálny. Je tam AquaCity, prejdete cez cestu a ste na zimnom štadióne. Prejdete ďalšiu cestu a ocitnete sa na futbalovom štadióne. Vojdete do autobusu a ste za päť minút na letisku. Za pár minút ste pešky na hlavnej vlakovej stanici, železničnej tepne, ktorá spája Rusko s Prahou atď. I na diaľnici. Poprad má USP – unique selling point – skvelú polohu. Povedal som Rusom – ak k nám príde KHL, tak vám dám také podmienky, ktoré nikde inde nenájdete: množstvo bazénov, masáže, kryoterapiu. Takú destináciu, ako teraz získala KHL, neexistuje nikde na svete. Dal som si ale podmienku, že KHL musí dať pol milióna eur hokejovému mužstvu v Poprade. KHL je o inšpirácii mladých ľudí, o inšpirácii hokejom. Každý chce hrať v KHL, lebo dobre platí a cez KHL sa môžete dostať do NHL. Verím, že do piatich rokov KHL a NHL budú súťaže na rovnakej úrovni.
Skôr než KHL zavítala do Popradu a Vysokých Tatier britská kráľovná. Poodhalíte zákulisie jej príchodu?
Som muzikant, rád hrám na husle. Britský veľvyslanec na Slovensku Michael Roberts vyštudoval politiku, ekonómiu a hudbu v Oxforde. Jeho otec bol jedným z najlepších organistov a aj on študoval organ. V Poprade som sa stretol s dekanom Antonom Opartym. Ten mi vtedy porozprával zaujímavý príbeh – že už tridsať rokov je na Orave vyhodený organ slávnej Slovenskej rodiny a že on ho už dlho schováva a verí, že sa nájde niekto, kto by organ mohol dať do poriadku. A tak som ho dal opraviť. Postavili sme ho v Kostole Sv. Egídia v Poprade. To je kostol zo 14. storočia. Čistá gotika a ten organ je nádherný barokový nástroj. Trvalo mi to dva roky, a keď už boli opravy hotové, povedal som Robertsovi, že keď organ vysvätia, tak tam budeme hrať prvý koncert. Prišiel dekan, Michael Roberts hral na organe, ja na husliach. Hrali sme Vivaldiho – no a tým sme sa cez hudbu spojili a potom sme už začali pracovať na príprave návštevy kráľovnej.
Na Slovensku ste určite museli riešiť veľa problémov. Neodradili vás?
Práve naopak. Slovensko mám rád aj preto, že je úžasnou krajinou s problémami a ja mám problémy rád. Tu v Británii ich mám málo. Keď mi tu chýbajú, idem na Slovensko, a tam je všetko problém. Tam je problém i to, že tam ste. Je to NTM syndróm – nie je to možné. Okrem toho je tam veľa ľudí, ktorí idú do práce a majú vrecká plné hrachu. Oni nevedia, komu ho hodia pod nohy, ale keď sa vracajú večer domov, tak majú prázdne vrecká.
Veríte, že sa vo Vysokých Tatrách niekedy uskutočnia zimné olympijské hry? Vyjde tretí pokus?
Neviem. Slováci si urobili veľmi zle pri deaflympiáde. Rozkradli sa tam veľké peniaze. Poškodila sa reputácia štátu. To vám potom ľudia prestanú veriť.
Určite ste sledovali nedávne rokovanie parlamentu a jeho výsledok… Ako ste reagovali na pád vlády?
Je to nešťastie. Jeden človek rozbije vládu – a pritom dobre vie, ako to dopadne. Ale nie, on sa rozhodne – ja sa postavím, ja to zničím, ja si pod sebou podrežem konár a spadnem. Ja ukážem, aký som dôležitý, ja sa zviditeľním… Je to hanba ako blbec. Ale som presvedčený, že Olympijské hry v Londýne vylepšia obraz Slovenska vo svete.
Ku ktorému športu máte najbližší vzťah?
K stolnému tenisu. Pred tridsiatimi rokmi som bol dvakrát šampiónom vojvodstva v Bedfordshire, a do dnes rád hrám. Určite sa prídem pozrieť na olympijské finále.
Koho zo slovenských športovcov najviac obdivujete?
Michal Martikán je fantastický športovec, mal som možnosť sa s ním aj osobne stretnúť počas návštevy britskej kráľovnej. Verím, že aj z Londýna si odnesie zlatú medailu.
Koľko medailí získa Slovensko v Londýne?
Odhadujem, tak sedem-osem.
Komu držíte palce pri zápasoch medzi Čechmi a Slovákmi?
Keby boli majstrovstvá sveta a hrali by Slováci proti Čechom, tak samozrejme budem držať palce Čechom, som predsa Čech. Ale keby pri mne sedela manželka, tak by som si dal pozor…