Szabó: Za titul som dostal žiguli. A hneď ho chceli veksláci

Čomu sa teraz venujete?
S bratom vlastním malú stavebnú firmu. Staviame montované rodinné domy. Firma má sedem zamestnancom, keď je treba, priložím ruku k dielu aj ja s bratom. Fyzická práca mi nerobí problémy, naopak, užívam si to. Keď som pred desiatimi rokmi skončil s kanoistikou, nechcel som zostať v športe. Aspoň vtedy nie. Tak som sa pridal k bratovi, ktorý sa už stavbárčine venoval.

Ako sa vám podniká v časoch ekonomickej krízy?
Zhoršilo sa to. Kríza však na nás príliš nedoľahla, nepodnikáme vo veľkom. Máme oveľa menej zákazok ako pred dvoma rokmi, ale vtedy sme nestíhali.

Dalo sa z pádlovania na vode vyžiť?
Zarábal som ako priemerný robotník. Porovnateľne s otcom, ktorý pracoval vo fabrike. Teraz už je situácia v rýchlostnej kanoistike lepšia.

Aký plat ste mali v časoch najväčšej slávy?
Dvetisíc osemsto korún. To bola výplata podľa tabuliek pre šesťdesiat ľudí, kanoistov a veslárov. Bez ohľadu na to, či ste boli štvrtý na majstrovstvách sveta, alebo sedemnásty na pražskom prebore. Ale pred olympiádou v Soule v roku 1988 som dostal ako bonus kartón trvanlivého mlieka a kartón ananásového kompótu v plechovke. Nasledujúci týždeň sme doma varili všetko s ananásom. A susedia to chodili ochutnávať.

Koľko bola najväčšia finančná odmena za kanoistiku?
Za titul majstra sveta som dostal 29-tisíc korún československých a od vtedajšieho predsedu vlády Adamca automobil žiguli. Veksláci ho odo mňa chceli už pred tuzexom, kde som si ho preberal. Po pol roku som ho skutočne predal.

Viaže sa k plovdivskému zlatu nejaká historka?
Spomínam si, že po pretekoch ma hodili v centre Plovdivu do fontány. Museli mi z nej pomáhať. Mal som potom menšie nepríjemnosti s políciou (smeje sa). Počas sezóny som si nemohol dovoliť žiadne zaváhanie. Keď ste sa vrátili domov s dvoma štvrtými miestami, boli ste chudák. Ale po pretekoch, keď napätie opadlo, vedeli sme to roztočiť.

Máte ešte loď alebo pádlo, s ktorým ste triumfovali v Plovdive?
Všetko mám odložené na povale. Aj sa ma ľudia pýtajú, prečo to niekde nevystavím. Ale ja ešte nechcem spomínať.

Koľko ste zhodili počas kanoistického maratónu?
Dosť. Napríklad v Plovdive sme jazdili v najväčšom teple. O jedenástej predpoludním. Tri-štyri kilá išli dole.

Koľko ste zvykli v tréningu najazdiť?
Ročne okolo štyritisíc kilometrov.

Ako ste mali zabezpečenú prípravu? Mali ste dosť peňazí?
Za socializmu som nemusel rozmýšľať kam pôjdem a za koľko. Systém bol daný. Rozmýšľali za vás iní. Keď som sa v roku 1990 vybral na prípravu do Austrálie, musel som ľudí z kanoistického zväzu tvrdo presviedčať, aby mi zaplatili aspoň letenku.

Do Austrálie vás pozvali pretekári?
Áno, volali ma, poslali listy. Na Vianoce som nasadol na lietadlo a vystúpil z neho v Sydney. V čiernej koženej bunde. Podotýkam, že bolo asi 45 stupňov v tieni. Sadol som si na kufor a čakal, čo bude. Na letisko však po mňa nikto neprišiel. Anglicky som nevedel ani slovo, tak som listoval v telefónnom zoznam, až kým som nenašiel česky znejúce meno. Ten pán mi poradil. Po dvoch dňoch si ma konečne našli austrálski kolegovia. Na Novom Zélande sa mi zasa stalo, že mi požičali auto, ale nešlo naštartovať. Tak som zaliezol pod auto, vybral štartér a začal som nadávať. Na to sa mi prihovoril okoloidúci pán. Ja vám pomôžem, povedal slovensky. A už to išlo. Mal vnučku, ktorá chodila cvičiť do fitness centra, vzala ma do partie. Tri mesiace prešli ako voda.

Ako ste sa dostali ku kanoistike?
Býval som blízko lodenice, kamaráti ma stiahli. A keď som ako desaťročný začal vyhrávať na pretekoch, už nebolo cesty späť.

Kedy kanoistika najviac bolela?
Keď som prehral. V roku 1989 som na majstrovstvách sveta v Plovdive vyhral desať kilometrov a o rok neskôr som na MS skončil dvakrát štvrtý. A už som počúval – ten určite pije, fajčí a ženské naháňa. Pritom som vedel, že som v príprave spravil hádam ešte viac než rok predtým. Vtedy to človeka hnevá.

Na olympiáde 1992 v Barcelone ste v štvorkajaku tesne prehrali súboj o bronz. Pár minút ste však boli tretí…
V tej chvíli to bolo hrozné, ale po návrate domov som si uvedomil, že štvrté miesto je pekné. Priamo na mieste to bolelo. Čakali sme pri stupňoch víťazov a potom nás poslali preč. V lodi som sedel vzadu, ale cítil som, že sme štvrtí. Hoci iba tesne. Údajne nás od bronzových Austrálčanov delilo deväť centimetrov.

Zmenila sa rýchlostná kanoistika od čias, keď ste súťažili?
Veľmi. Ja som si mohol dovoliť súperiť na päťsto metrov, kilometri aj v maratóne. Teraz sú už špecialisti, ktorí sa koncentrujú na jednu disciplínu. A materiál sa zmenil. My sme ešte pádlovali drevenými pádlami.

Bolo ťažké zháňať za vašich čias materiál?
Kým sa u nás niečo naplánovalo a odsúhlasili sa peniaze na nákup, zatiaľ vo svete vyvinuli nové lode. Dosť sme na tom strácali. Američania napríklad vymysleli fóliu, ktorou potiahli loď, čo ju zrýchlilo asi o osem sekúnd. Keď potom Američan Barton vyhral na MS 1987 v Duisburgu dve disciplíny, hneď to zatrhli.

Pripravovali ste sa väčšinou v Komárne, no klubovú príslušnosť ste mali v Dukle Praha. Kam ste to hodnostne dotiahli?
Na kapitána. Viac sa nedalo, musel by som tuším získať medailu na olympiáde. V Prahe som mal aj služobný byt. Na Barrandove. Keď som sa sťahoval domov, kľúče som vrátil. Vravím, nepotrebujem ho, veď mám kde bývať. Kanoista Procházka, kolega z Dukly, ktorý sa tiež vrátil domov do Pardubíc, mi povedal, že z toho bytu žije. Ale to nevadí. Majetok zaťažuje (usmeje sa).

Najväčšie úspechy ste dosahovali v singlových disciplínach. Ste individualista?
Nemyslím si, mám rád spoločnosť, ale niekedy potrebujem byť sám. Minule som sa vybral na hodinovú prechádzku. Sám. Nikdy predtým som to nespravil.

Po kanoistike ste sa dali na futbal. Prečo?
Môžu za to bratia. Raz ma vzali do dediny, za ktorú hrali a svojim futbalovým umením som zaujal. Postupne som sa dostal až do tretej ligy, ktorú som hral za Komárno. Úprimne vám poviem, keď som dostal prvú výplatu, myslel som si, že sú to peniaze pre celé mužstvo. Paní, ktorá ich vyplácala ma však rýchlo vyviedla z omylu. A dodala, že ja mám najmenej. Dostal som viac, ako za titul majstra sveta v kanoistike. Vo futbale vtedy lietali také peniaze. V tretej lige. V Komárne som odohral tri sezóny, potom som ešte šiel hrať nižšiu súťaž do Maďarska.

Najväčší futbalový úspech?
Nestrelil som žiadny hetrik, ale pamätám si, že v Zlatých Moravciach chytal známy brankár Praj. Vyhrali sme 1:0, strelil som jediný gól.

Dá sa kanoistika porovnať s futbalom?
Kanoistika je absolútne čestný šport. Futbal ovláda mafia. Tam proti vám rozhodca odpíska v závere zápasu jedenástku za ruku, hoci sa dotknete lopty kolenom a ani nie ste v šestnástke. Ťažko som to znášal. Raz som sa už neovládol a chytil som rozhodcu pod krk. Dostal som trest na sedem zápasov. Keď sa v kanoistike niekto prevráti do vody, ostatní sa zastavia a vytiahnu ho. Vo futbale? Keď ležíte na tráve zranený, ešte na vás stúpia.

Lukáš Pollert prezradil, že nevie dobre plávať, hoci je olympijský víťaz na divokej vode. Vy ste na tom ako?
Som celkom dobrý plavec. Stovku som kedysi zvládol okolo minúty. Určite sú aj medzi kajakármi neplavci, ale riziko prevrátenia sa lode je minimálne. To máte ako s bicyklovaním. Koľkokrát spadnete z bicykla, keď jazdíte každý deň?

Spoznávajú vás ešte ľudia ako známeho športovca?
Zriedkavo. Hoci nedávno som v Bratislave v banke platil, pani si pozerala meno a spýtala sa ma: Nie ste vy ten známy športovec? Polichotilo mi to.

Vyrastú aj z vašich detí športovci?
Staršia dcéra hrá veľmi dobre volejbal. Dúfam, že vydrží. Nemusí z nej vyrásť reprezentantka, ale aspoň nech sa hýbe, zvykne si na pravidelný rytmus.

O čom snívate?
Žijem všedný život. Nesťažujem sa. Teším sa, keď som so svojimi deťmi. Nič mi nechýba.