„Je to obrovské sklamanie. Už tridsať kilometrov som počul, že motor búcha, ale veril som, že do cieľa vydrží. Nevydržal. Zistil som, že nefunguje zapaľovanie a pochopil som, že je koniec. Motorku som nechal v púšti, previezli ma na čerpaciu stanicu a neskôr večer som sa vrtuľníkom dostal do bivaku,“ opisoval z Čile 28-ročný rodák zo Žaškova na Orave.
Spolu s mechanikmi z Hant Logomotion Teamu teraz riešia, ako sa budú ďalej presúvať. V aute, ktoré majú k dispozícii, sú totiž len dve miesta. „Mali sme deň na to, aby sme niečo vymysleli. Zahralo nám do kariet, že včerajšia etapa mala štart a cieľ na tom istom mieste,“ prezradil Svitko, ktorý odcestuje na Slovensko až po skončení pretekov spolu s Radkom Matoškom a oboma mechanikmi.
Spomienky na tohtoročný Dakar budú zmiešané. V úvode jazdil rozumne, s nikým sa nenaháňal, postupom času však ukázal, že môže držať krok aj s najlepšími. Minulý týždeň v piatok a v nedeľu sa prepracoval do absolútnej špičky, obsadil štvrtú a šiestu priečku a po siedmej etape bol v celkovom hodnotení siedmy. Potom ho však sklamal druhý motor, na ktorom odjazdil len niečo viac ako jednu etapu.
„Bolo to iné ako pred rokom. Vedel som do čoho idem, jazdilo sa mi výborne. Až ma to prekvapilo. V pondelok som sa počas osudnej etapy posunul už aj na šieste miesto, čo bol asi strop mojich možností. Od polovice minulého týždňa ma začal pobolievať chrbát, ale počas sobotňajšieho voľného dňa som sa pozbieral. S poruchou stroja musí každý pretekár počítať. Jednoznačne sa sem chcem o rok vrátiť,“ povedal odhodlane minuloročný najlepší nováčik podujatia.
Na náročných argentínsko-čilských tratiach ho nemalo čo prekvapiť, zaskočili ho však dve veci. Najprv vyššie štartovné číslo 25, keďže po minuloročnom trinástom mieste očakával trinástku. Takto musel v úvodných etapách obiehať pomalších jazdcov, pričom stratil niekoľko minút na najlepších. Okrem toho aj nižšia starostlivosť o jazdcov.
„Nechcem, aby to vyzeralo, že sa sťažujem. Ale prvé dni to bola naozaj bieda. Dostali sme na ruku náramok a s ním sme mali nárok na jednu porciu jedla. Nemohli sme si zobrať viac ako jednu fľašu minerálky alebo koly, nič sme nesmeli vyniesť von. Pritom človek tam nemá inú možnosť dostať sa k jedlu a štartovné na jednu osobu na Dakare vo výške 52 200 eur je dosť vysoké na to, aby sa o nás postarali trochu lepšie. Našťastie postupne, ako vypadávali jednotliví pretekári, prestali v jedálni robiť drahoty,“ skonštatoval Svitko.
S oddielovým kolegom Matoškom sa na trati nevidel, 39-ročný rodák zo Vsetína totiž od prvej etapy výrazne strácal. Oveľa častejšie prichádzal do styku s Ivanom Jakešom. Ten sa po ôsmej etape po prvý raz posunul do desiatky. „V piatok sme išli spolu, aj sme navzájom súťažili. Budem mu teraz držať palce, aby sa mu nič nestalo. Do konca ešte ostáva dosť etáp a dá sa predpokladať, že niektorí jazdci ešte vypadnú. Preto si myslím, že sa ešte môže pokojne posunúť o nejakú priečku vyššie.“