Keď ste odchádzali na olympiádu, hovorili ste, že streľba nie je populárny šport. Myslíte si to stále?
Stále. Pár týždňov bola trochu v popredí, teraz zasa upadá do zabudnutia. To je logické. Nie je atraktívna pre diváka. Normálny človek si nepovie – je víkend, poďme sa pozrieť na strelecké preteky do Trnavy.
Nepomohol streľbe váš úspech? Stali ste sa známou…
Nedávno sa ma spolubývajúci z bytu opýtali, kde som vzala ten sveter, čo mám na sebe. Vravím – kúpila som ho v Číne. V Číne? To asi budeš nejaká dobrá strelkyňa, keď chodíš do Číny, reagovali. Nevedeli, kto som, a keď som im to povedala, príliš ich to nerozhádzalo. Medailistka? No dobre. Žiadne ovácie. Bolo to fajn.
Nemáte rada popularitu?
Určite som sa cítila lepšie, ako keď si teraz zo mňa v škole spolužiaci robia zábavu. Prednášajúcim opakujú – to je naša strieborná olympijská medailistka, preto zasa prišla neskoro. Veď ten človek si ma hneď zaradí – to je ten hlúpy športovec, stále chodí neskoro (rozosmeje sa).
Aká je hodnota úspechu? Medaily? Sú ľudia, ktorí ani nevedia, že v lete bola nejaká olympiáda…
Zo športového hľadiska je olympijská medaila rovnaká ako ostatné. Teší ma však, že v Pekingu som zvládla psychický tlak. Bol veľký, už pred odletom sa ma nikto nespýtal na nič iné, iba – akú medailu donesieš. A to som tri dni pred pretekmi nevedela ani trafiť domov, nieto ešte terč.
Čo sa stalo?
Terče lietali čudne, v iných uhloch a oveľa rýchlejšie ako normálne. Organizátori zle nastavili vrhacie zariadenie. V poslednej chvíli sme s trénerom zmenili postoj pri streľbe a vyšlo to. Už som si hovorila, že radšej zavolám domov: „Som chorá, zoberte ma odtiaľto preč!“
Napokon ste uspeli nad očakávanie. Ostal vám ešte nejaký cieľ?
V prvom rade konečne skončiť školu. A životný cieľ? Asi mať rodinu – aby tu po mne niečo ostalo. Nielen kopa medailí a kopa šrotu."
Kopa šrotu… Čo pre vás znamená medaila?
Keď si ju teraz zavesím na krk, ten dobrý pocit mi to už nevráti. Áno, je pekná, je ťažká, leskne sa… Viac zážitkov mám z fotiek a spomienok ako z kovu.
Kde ju máte odloženú?
Neviem. Myslím, že v jednej taške v byte. Keď tam nebude, mám problém, lebo potom neviem, kde je. Azda som ju niekde nevyhodila (smeje sa).
Spomínate si ešte na olympijské preteky? Vnímali ste vtedy okolie? Počasie, divákov…
Spomínam si na menší prešľap. Na tribúne som si všimla partiu slovenských divákov, medzi nimi jednu dámu, ktorú som nepoznala. Hovorila som si – hádam sa na mňa nešla pozrieť len tak až zo Slovenska. A kto to asi bude? A zrazu sa vedľa nej postavil prezident.
Streleckého zväzu?
Ale čoby! Slovenska. Bola to jeho manželka. Vravím si – ešte aj prezident sa prišiel pozrieť na to, čo tu predvádzam (zasmeje sa). Celú položku som odmodlila, aby som nerobila chyby.
Odmodlili… Je známe, že ste veriaca. Pomáha viera v športe?
Možno som trošku pokojnejšia. Ako strelkyňa som od dvanástich rokov riešila jeden problém. Čo s tým, keď neuspejem? Sklamem sama seba, svojich kamarátov, svoju rodinu. Teraz viem, že niekto je nado mnou. A so mnou.
Po olympiáde ste sa chystali na charitatívnu misiu do Etiópie, napokon ste nešli. Prečo?
Zľakla som sa. Zrazu som si uvedomila – veď o mesiac budem v Afrike. A začala som sama sebe ešte raz klásť tie otázky, čo dovtedy všetci kládli mne. Chcem tam naozaj ísť, som dosť silná? Išlo prácu na sedem dní v týždni a tri mesiace. Ak by som vyhorela, zobrali by ma domov. Na to sa však do Afriky nechodí. Tak ma presvedčili, že nemusím ísť, keď si nie som istá.
Tušili ste asi, čo je to utrpenie, keď ste počas štúdia sociálnej práce chodili na detskú onkológiu.
Nemám ešte vlastnú rodinu. Ak by som bola matka, prežívala by som to, čo som videla na Kramároch, úplne inak. Ale niektoré zážitky boli také…
Aké?
Zvláštne. Keď som videla malého chlapca, asi päťročného, chodiť po chodbe bez vlasov, domyslela som si, že dostáva chemoterapiu. Bol tam však aj iný malý chalan, ktorý sa stále len chodil hrávať na playstation. A mal krásne dlhé vlasy. Pýtala som sa prečo. Povedali mi – lebo jeho už neliečime. Nedá sa mu pomôcť. A o týždeň mi oznámili, že zomrel. Pritom nevyzeral chorý, nevyzeral nijako zvláštne. Stále sa len chodil hrať.
Zmenili vás tieto zážitky? Správate sa dnes inak? Napríklad čo urobíte, keď uvidíte na tráve ležať bezdomovca?
Keď sa pýtate – náhodou som na lavičke pred barakom nedávno jedného videla. Spal. Bolo to o deviatej večer a ráno, keď som o ôsmej išla na tréning, ležal tam zasa, zabalený v spacáku. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že hádam v noci nemrzlo.
A druhé?
Neviem, čo ma to chytilo – bola som so psom na prechádzke – oslovila som ho. Spýtala som sa ho, či mu nedonesiem čaj. Bývam kúsok odtiaľ a tá šálka teplej vody ma nezabije.
Čo povedal?
Že netreba, že mu je dobre. Tak som sa ho spýtala, či nechce ísť do nízkoprahovej nocľahárne. A on zasa, že nie, že tam nemôže piť. A že mrznúť aj tak začne až neskôr, takže tam pôjde až potom. Pritom by ho určite prijali aj opitého. Opitý byť môže, len v nocľahárni už nesmie piť.
Nechal sa presvedčiť?
Nie. Tvrdil, že mu to takto vyhovuje. Hovorila som mu, že za dvadsať korún na deň bude mať normálnu posteľ. Lepšie ako v spacáku na lavičke, keď vonku fúka, nie?
Nepomohlo?
Povedal, že radšej ušetrí a za tých dvadsať korún si môže kúpiť cigarety.
Rozprávali ste sa ešte ďalej?
Trochu. O tom, čo cez deň robí. Vraví – špacírujem, hľadám po kontajneroch plechovky a papiere. A ešte rozprával o tom, čo bolo voľakedy. Mal ženu, deti, potom ho však prepustili z roboty, mal aj nejaké zdravotné problémy. Rozviedol sa, skončil na ulici… Samozrejme, otázka je, čo je na tom pravdy.
A potom ste išli?
Áno, asi po pol hodine. Bola mi už zima. Ešte som sa spýtala, či naozaj nechce ten čaj. Zopakoval, že nie, ale dodal, že som ho potešila. Vravel – je to tu tak, každý vás len obchádza. Bože, zase tu len chrápe, frflú nad ním.
Vy ste si v prvom momente pomysleli čo?
Asi to, čo každý. Bolo to také kvázi odpudivé. Neviete, ako sa k vám zachová. Ku každému sa však dá nájsť cesta.
Prečo ste si vlastne prisadli? Zo súcitu? Zo zvedavosti?
Svojím spôsobom aj. Nevedela som si predstaviť, ako by som v tej zime spala vonku ja. A povedala som si, že tým čajom mu azda na desať minút zlepším deň.
Videli ste sa ešte?
Párkrát sme sa zdravili, od polovice novembra tam už nie je. Verím tomu, že išiel do útulku.