Skončil som. Mám deti a chcem zdravo žiť, tvrdí kulturista Horváth

Je vaše rozhodnutie ukončiť kariéru definitívne?
V minulosti som to viackrát avizoval. Vždy po sklamaní na niektorej z veľkých profesionálnych súťaží. Po čase som si však povedal, že to ešte skúsim. Teraz to však naozaj bola moja posledná sezóna. Máme s manželkou dve malé deti – osemmesačnú a trojročnú dcérku a život je už o niečom inom. Chcem sa im venovať čo najviac. Som rodinne založený a bol by som sebec, keby som pokračoval v kulturistike. Moje rozhodnutie ovplyvnili aj ďalšie faktory – prišiel som o sponzora a musel som si platiť veci z vlastného vrecka. Navyše organizátori Olympie zrušili kategóriu do 202 libier a hranicu posunuli o desať libier vyššie. Tým sa zvýši konkurencia. Mohol by som preraziť aj v novej kategórii, ale potreboval by som tri až päť rokov ďalšej tvrdej roboty a odriekania.

V Las Vegas sa vraj s vami chceli oficiálne rozlúčiť…
Pripravili pre mňa oficiálnu rozlúčku, o ktorej som nevedel. Aj v tomto prípade sa však ukázalo, že pre Európanov neradi vytvárajú rovnaké podmienky. Ide im najmä o šou a biznis. Máme sedem základných póz a mne sa už stalo, že ma poslali po štvrtej dole. Vo voľnej zostave, ktorá má dve minúty, mi po sedemdesiatich sekundách vypli hudbu. Američan vždy môže pózovať, koľko chce a moderátor ho do mikrofónu ospevuje. Teraz ma mal promotér po voľnej zostave nechať na pódiu, oznámiť, že je to moja posledná súťaž a rozlúčiť sa so mnou. Keďže som o tom nevedel a opäť mi predčasne stiahli hudbu, tak som šiel automaticky preč a z rozlúčky nebolo nič.

Mali ste ako kulturista zo Slovenska šancu dosiahnuť viac?
Ťažko. Sponzori, ktorí financujú súťaže, majú zmluvy s kulturistami, ktorých potrebujú predať a dostať do časopisov. Preto musia byť medzi najlepšími. O to viac si cením svoje výsledky. Dosiahol som viacero cenných umiestnení. Mojím sponzorom bola holandsko-nemecká firma, ktorá tam nemá žiadny vplyv. Keby sa Olympia uskutočnila na Slovensku, možno by som nižšiu kategóriu vyhral a nik by nemohol namietať.

Nerozmýšľali ste nad presťahovaním sa do Ameriky?
Viackrát prišla ponuka od dobrých trénerov, aby som išiel pracovať s nimi, ale ja potrebujem okolo seba rodinné zázemie a domácu atmosféru. Keby som mal vtedy o desať rokov menej, možno by som rozmýšľal inak. Navyše mi nesedí ani mentalita Američanov. Nikdy som nepremýšľal nad veľkou kariérou za oceánom. Mohol som ísť robiť reprezentačného trénera do Ománu, ale rozhodol som sa radšej ostať doma.

Dá sa robiť kulturistika bez dopingu?
Dá. Každý šport sa dá robiť bez nedovolených prostriedkov. Záleží, ako k tomu človek pristúpi a čo od toho očakáva. Vrcholový šport a obzvlásť kulturistika však nie sú čisté. Aj preto som už z kola von, lebo mám deti a chcem žiť zdravo. Vždy som vyzeral inak ako obrovitánske muskulatúrne typy. Bol som naklonený zdravšiemu štýlu. Vrcholový šport je však obeta aj zo zdravotnej stránky. Bez nejakej pomoci to už nejde.

Foto: IGOR KOPČEK

Jaroslav Horváth Jaroslav Horváth.

Aký veľký rozdiel je medzi povolenými a zakázanými preparátmi?
Obrovský. To by ste vyskúšať, aby ste to pochopili. Aj bez zakázaných látok sa dá sa veľa dosiahnuť, ale nedotiahnete to do extrémnych rozmerov. Je škoda, že sa nerobia častejšie dopingové kontroly. Som za to, aby boli všetci čistí a súťažili za rovnakých podmienok. No nie je to možné.

Robia sa testy aj medzi profesionálmi?
Nie. Preto sú profesionáli oveľa väčší než amatéri. V roku 2002 som bol na Olympii jediný čistý borec. Pred pár rokmi sme sa museli v zmluvách zaviazať, že nebudeme zneužívať hormón štítnej žľazy, diuretiká a kokaín. Na tieto veci sa mali robiť testy, ale nerobili sa. Dôležité je, ako k tomu pristúpite a koľko ste ochotný riskovať. Musíte si vážiť zdravie, lebo každý má len jedno. Odkedy mám deti, mám to na zreteli ešte viac. Preto je čas odísť.

Čo je na kulturistike najpríjemnejšie?
Keď vám tlieskajú alebo vešajú na krk medailu. Nedávno som bol na exhibícii v Humennom. Keď zístíte, že sa všetci v hale prišli pozrieť na vás a nie na pekné fitnesky, počas zostavy vstanú a potleskom vás doprevádzajú až do konca vystúpenia, je to nádherné. Vtedy si poviete, že to stojí za to. Niekedy som mal až slzy na krajíčku. Veľkým zážitkom pre mňa bolo, keď za mnou po jednej súťaži prišli bývalé hviezdy Dorien Yates a Flex Wheeler, potľapkali ma po ramene a povedali, že som podľa nich mal skončiť lepšie. Všetko však tromfne staršia dcéra, keď sa ku mne rozbehne a povie: „Tati, ty si taký silák!“

Koľko vás stál súťažný rok?
Rádovo státisíce bývalých slovenských korún – asi tak do milióna. Vždy to záviselo od počtu súťaží, sponzorov a náročnosti cestovania.

Zarobili ste si kulturistikou nejaké peniaze?
Nežijem si zle. Mám všetko, čo mi k slušnému životu stačí. Máme kde bývať, autá aj chalupu. Môžeme si v lete dovoliť dovolenku. Keď máte dobrého sponzora, tak to, čo zarobíte na súťažiach, si odložíte.

Viete si predstaviť život bez cvičenia?
Asi nie. Šport milujem. Keď som si niekedy dal týždeň voľno, zostal som chorý, veľmi mi to chýbalo. Už to nebudem ťahať do extrému, ale cvičiť budem ďalej. Aspoň tri-štyrikrát do týždňa. Vo svojom fitnescentre pracujem aj ako osobný tréner.

Precestovali ste vďaka kulturistike celý svet?
Od Nového Zélandu až po USA. Vždy som sa snažil pozrieť si najzaujímavejšie miesta. Videl som Grand Canyon, Niagarské vodopády a podobne. Doma je však najlepšie. Rodinnú pohodu a blízkych okolo vám nič nenahradí. Pohoda je pre mňa dôležitejšia ako pozlátko okolo. Som domácky typ.

Niektorým kulturistom prekáža natieranie farbou. Vám?
Ani ja to nemám rád. Vždy som sa natieral až v deň súťaže, hoci je lepšie, keď začnete skôr. Keď sa natriete, ani sa poriadne nevyspíte. Všetko špiníte, všetko sa na vás lepí. Treba to však pretrpieť. Vadí mi aj to, že sa šmýkajú ruky. Utieral som si ich do uteráka.

Nemali ste niekedy strach, že sa vám počas súťaže roztrhnú plavky?
Často sme sa o tom s manželkou bavili. Ale nezažil som to. Rozmýšľal som, čo by som asi spravil. Určite by som sa už neotáčal tvárou k hľadisku a robil len pózy pri zemi, váľal a otáčal sa.

Čo je pre úspech najdôležitejšie?
V súčasnosti je ukazovateľom výkonnosti vytrénovaný zadok. Ak ho nemáte dobre urobený, je to akoby ste neboli pripravený. Zadok, oblasť pásu a spodnej časti chrbta sú partie, na ktorých sa ťažko pracuje.

Foto: professionalmuscle.com

Jaroslav Horváth Jaroslav Horváth.

Ako ste sa dostali ku kulturistike?
Ako chlapec som skúšal kanoistiku a hokej. Nakoniec som skončil pri zápasení. Od siedmej triedy som chodil na športovú školu a neskôr aj na gymnázium. Ku koncu štúdia som mal vážne zranenie, už predtým mi operovali kolená, preto som sa viac vrhol na cvičenie. V škole sme mali maséra Laca Klériho a on ma posunul ku kulturistike. Bol jedným z priekopníkov tohto športu v Československu. Hovoril mi, že mám výborné genetické predispozície.

Pamätáte si prvú súťaž?
Naskočil som rovno medzi dospelých a na úvod som skončil druhý na majstrovstvách kraja. Odvtedy to už malo rýchly spád.

Zvykli ste niekedy využiť silu pri potýčkach?
Málokedy. Som priateľský človek. Ochotný pobiť sa som len vtedy, ak chce niekto ublížiť ľuďom z môjho okolia.

Koľkokrát ste si povedali, že tá drina za to nestojí?
Veľakrát. Najmä po súťažiach. V roku 2002 som na mojej prvej Olympii skončil medzi poslednými. Obetujete tomu štyri mesiace prípravy, vytiahnu vás dva alebo trikrát na pódium a nakoniec skončíte na chvoste. Vtedy si poviete – som ja ale somár, že robím takýto šport. Kamaráti na chate opekajú špekáčky, pijú pivo a bavia sa. Ja sa trápim a nič z toho. Vtedy bolo dosť na vážkach, či budem pokračovať. Našťastie, vydržal som.

Ako vyzerá príprava na podujatie?
Musíte mať pevnú vôľu. Príprava trvá až štyri mesiace, držíte prísnu diétu. Našťastie som baran, a keď si vytýčim cieľ, viem za ním ísť. Preto sa mi podarilo urobiť pekné výsledky. Keďže na Olympiu sa treba kvalifikovať, tak som držal diétu štyri mesiace na jar a neskôr ďalšie štyri. Hovorievam, že cvičiť treba s chuťou, ale posledný mesiac je veľké trápenie. Nedokážete sa už ani usmiať. No formu si musíte držať takmer celý rok. Aj teraz po Olympii ma ľudia volajú na rôzne semináre a exhibície. Nemôžem tam prísť nepripravený, urobil by som si hanbu.

Čo môžete počas diéty jesť?
Kvalitnú stravu – chudé mäso bohaté na bielkoviny a menej sacharidov – ryže, chleba a zemiakov. Jedávam vtedy viac ako kilo mäsa denne. Najhoršie je, že každý deň vás čaká to isté. Teraz preferujem červené mäso. Keď som bol mladší a nemal dostatok peňazí, tak som jedol najmä ryby, ale nechutili mi a nedokázali ma ani nasýtiť. Posledné dva týždne je najlepšie prejsť na hydinu.

Na čo sa po skončení diéty najviac tešíte?
Jeden deň v týždni si aj počas prípravy doprajem všetko. Vďaka tomu sa naštartuje metabolizmus a potom lepšie pracuje. Keby ste držali diétu bez prestávky, organizmus si na to zvykne a nespaľuje podkožný tuk, ako by mal. Po návrate zo súťaže sa najviac teším na pečivo, chlieb a mastné jedlá – pizzu, hamburgery, vždy záleží na chuti. Veľmi rád mám domáce jedlá. A pivo. Som veľký pivár, jedno-dve denne si doprajem. Teraz som mal počas celej prípravy jednu fľašu v chladničke, ale nedotkol som sa jej.

Bývate počas prípravy agresívnejší?
Áno. Zníži sa príjem cukru a to sa prejaví. Vybuchnete skôr než za bežných okolností. Ale som celkom pohodový typ a dokážem to zvládať. Pred poslednou Olympiou som prišiel domov, hral sa s deťmi a čerpal od nich energiu.

Vaša manželka sa venovala fitnes. Čo poviete dcéram, ak sa vyberú rovnakým smerom?
Známi sa nás na to zvyknú pýtať. Keď si to vyberú, budem ich podporovať. Ale radšej by som bol, keby skúsili niečo iné. Základom je, že si musia vybrať samé, do ničoho ich tlačiť nebudeme.

Ako by ste zareagovali, keby chceli robiť kulturistiku?
Tak to v žiadnom prípade. Fitnes by som ešte zvládol, ale kulturistiku nie. Vôbec sa mi ženská kulturistika nepáči. Žena má ostať ženou. Rovnaké je to so vzpieraním. Obe disciplíny nemajú nič spoločné so ženskosťou.