„Či sa už vtedy javila ako talent? To v takom veku ešte neviete posúdiť. Alena však bola skôr utiahnuté dievča, rovesníci si ju doberali, aká je na lyžiach pomalá. To ešte viac vo mne podnietilo túžbu spraviť z nej rýchlu pretekárku. Rýchlu na slovenské pomery. Keď sa však z roka na rok zlepšovala, začali sme to brať vážne,“ pousmeje sa kouč Valuška.
„Presviedčali ma zo športového gymnázia, ale ja už som bol rozhodnutý. Videl som, že Janovi to s mladými ide,“ vysvetľuje Benedikt Procházka. Valuškovi zveril dcéru najskôr na skúšku, na rok. Tréner a jeho zverenkyňa však tvoria odvtedy nerozlučnú dvojicu. Zvládli aj ponorkové stavy, vedia, čo toho druhého poteší alebo dokáže vytočiť. „Najviac to medzi nami iskrí asi tesne pred pretekmi, keď sa nestíha a stupňuje sa stres,“ opisuje bežkyňa. „Alena je však aj z tejto stránky perfektná. Skôr ja som ten impulzívnejší,“ dodáva kouč.
Procházková Valuškovi aj po takmer desiatich rokoch vzájomnej spolupráce vyká. „Zatiaľ sme si nepotykali, ale čoskoro k tomu príde. Niektorí moji zverenci to zvykli zneužívať, Alena však nie je ten typ. Skôr to súvisí s jej výchovou, veľmi si iných ľúdí váži,“ tvrdí Valuška. Športovkyňu z Banskej Bystrice podľa neho prvé veľké úspechy vôbec nezmenili. „Naďalej je veľmi skromná, no vie sa aj tešiť a prežívať úspechy.“
Po otázke, kedy sa lyžiarka najviac odviazala, sa trojica tréner, otec a športovkyňa spontánne rozosmeje. „Asi keď v talianskom Tarvisiu vyhrala šprint na majstrovstvách sveta pretekárov do 23 rokov. Ani tam však neskĺzla do extrému. Alena je absolútny abstinent, alkohol nepije ani príležitostne. Dokonca aj keď triumfovala na podujatí Svetového pohára v kanadskom Whistleri, pripila si iba džúsom,“ prezradí Valuška.
Lyžiarsky fanatik plní už roky okrem funkcie trénera či servismana aj úlohu manažéra. A v zháňaní peňazí je taký dobrý ako v koučovaní, či voľbe správneho voskovania. „Najmä vďaka známym z Bystrice a okolia. Držím sa filozofie, že čo si naplánujeme, to aj absolvujeme. A keď nám nejaké peniaze chýbajú, tak sa ich snažím získať,“ hovorí tréner.
Slovenský lyžiarsky minitím sa vie na cestách po svete uskromniť. „Šetríme, ako sa dá, napríklad na strave,“ vysvetľuje Benedikt Procházka. ,,Vždy si vezmeme na sústredenie mäso, mne ho zavarí mamina, trénerovi manželka a ostatné už nie je problém," pridá sa jeho dcéra. „A keď chceme zmenu, zabehneme na pizzu, alebo na stejk,“ doplní tréner.
Na preteky či sústredenia sa väčšinou dopravujú autom. Za sezónu precestujú okolo 60-tisíc kilometrov. Za volantom sa striedajú, keď je tréner unavený, zastúpi ho zverenkyňa. ,,Najdobrodružnejšie sú cesty na sever Európy. Je to divočina. Ale pekná. Najväčšou nástrahou sú soby. Viacero tímov si už po zrážke s nimi rozbilo auto. Pred dvoma rokmi sa to stalo Čechom. Už nestihli na ľadovej ceste ubrzdiť a do soba nabúrali. Úplne rozmlátili auto," opisuje Valuška.
Medzi lyžiarskymi tímami vládne značná rivalita. Na trati i v zákulisí. „Do kuchyne nikomu nevidíte. Od kolegov Slovákov, ktorí pracujú ako servismani v slovinskom tíme, sa dozviem ešte menej ako od cudzích. Tajomstvo voskovania, si každý drží pod pokrievkou,“ prehodí kouč.
Aj v prostredí tvrdej konkurencie sa však nájde miesto na kamarátstvo. „Keď sa ideme po pretekoch vyjazdiť, napätie opadne a je čas na debatu. Najviac si rozumiem s Poľkou Justinou Kowalczykovou, Češkou Kateřinou Smutnou, ktorá reprezentuje Rakúsko a Petrou Majdičovou, Slovinkou, ktorú trénuje slovenský kouč Ivan Hudáč,“ vyratúva Procházková.
