Prečo ste strieľali v juniorskej kategórii, keď v seniorskej ste mohli reálne bojovať o olympijskú miestenku do Londýna?
Obhájiť titul bol pre mňa bližší cieľ ako kvalifikácia na olympiádu. Mám ešte len šestnásť rokov a o olympiádu ešte môžem zabojovať v budúcnosti. Takto som jediný Slovák, ktorý obhájil európsky titul, čo je podľa mňa veľmi pekné.
Kto rozhodoval, v akej kategórii budete strieľať – vy alebo rodinná rada?
Samozrejme, s maminou sme to preberali, ale konečné rozhodnutie bolo na mne. Mám pred sebou ešte štyri juniorské sezóny, takže sa zatiaľ nemám kam ponáhľať. Ani zväz nás do ničoho netlačí, čo je len dobré.
Čo pre vás znamená titul juniorského majstra Európy?
Sú to skvelé pocity. Medzi juniormi som vyhral už druhý raz, navyše som strelil európsky rekord. Bol som uvoľnený, vyšlo počasie aj všetko okolo.
Ako ste oslávili triumf?
Pracovne. Poctivo sa pripravujem na majstrovstvá sveta. Nie je čas odskočiť si ani na nejakú dovolenku.
Šancu prebojovať sa do Londýna máte ešte na septembrových majstrovstvách sveta v Belehrade. Pokúsite sa o ňu?
Ešte stále neviem, či budem strieľať medzi mužmi alebo juniormi. Zvážime to a dohodneme sa. Minulý rok som vystrieľal na majstrovstvách sveta bronz a teraz túžim po titule…
Sú medaily dôležité aj pre získavanie finančnej podpory?
Vďaka minuloročným medailám som sa dostal do juniorského top tímu. Príprava je drahá, bez podpory od štátu sa streľba na najvyššej úrovni robiť nedá. Ceny materiálu každý rok stúpajú.
Sledovali ste v Belehrade aj mužskú kategóriu – ako sa vyvíja boj o jedinú miestenku?
Nie. Keď som sa rozhodol, že idem na šampionát ako junior, vedel som, že miestenku získať nemôžem. Cieľom bolo obhájiť titul a to mi vyšlo. Preto som súťaž mužov nesledoval.
Ako často strieľate?
Každý deň. Bez streľby si svoj život neviem predstaviť. Teraz cez letné prázdniny mám viac času, ale aj počas školského roka nevynechám ani jeden deň. Chodím na športové gymnázium Jozefa Herdu, kde mám individuálny plán. V septembri nastúpim do tretieho ročníka.
Dbáte na regeneráciu, ktorá je pre strelcov obzvlášť dôležitá?
Každý deň sa venujem vyrovnávacím cvičeniam, chodím na masáže a do posilňovne. Babička je fyzioterapeut – dáva na mňa pozor.
Strieľate iba z brokových zbraní alebo aj z iných?
Rekreačne si rád zastrieľam z každej pušky alebo pištole. Teraz nemám čas strieľať súťažne aj z inej zbrane, ale do budúcna to nevylučujem. Zo vzduchovky si sem-tam vystrelím aj doma – cez dve chodby (smiech).
Vaším trénerom je mama. Nerobí táto kombinácia niekedy problémy?
Mamina ma trénuje odmalička. Každý sa na to pýta, ale na strelnici ju beriem ako normálneho trénera. Doma je mama, na strelnici trénerka. Niekedy sa aj poriadne pohádame, veď bez toho by to nešlo. Naša spolupráca mi vyhovuje.
Máte nejaký strelecký vzor?
Zo začiatku som žiaden nemal. Potom som sledoval niektorých strelcov zo zámoria, ale postupne sa z nich stali moji konkurenti, takže prestali byť vzormi.
Prečo ste si vybrali práve dvojitý trap?
Začínal som trapom. V zime 2006/07 som si na jednom z podujatí zimnej lige, keď nás nebolo dosť na súťaž, vyskúšal dvojitý trap. Oslovilo ma to a celkom mi to išlo. Od ďalšej sezóny som sa už viac venoval dvojitému trapu. Je to náročnejšie a zároveň oveľa zábavnejšie. Naraz letia dva terče a na každý máte len jeden náboj.
Vďaka streľbe veľa cestujete. Baví vás to?
Priznám sa, že samotné cestovanie ani veľmi nie. Najradšej som už na mieste, urobím si svoju prácu a idem domov. Aj tak nemám veľmi príležitosť pozrieť si mesto. Ak sa aj nejaká naskytne, človek sa pred pretekmi sústredí. Po pretekoch väčšinou ideme čo najskôr domov. Zo všetkých miest mám najradšej Trnavu. Home sweet home (sladký domov).
Chodíte ako správny Trnavčan aj na futbal?
Nie. Nechcem od niekoho dostať cez ústa a šušľať ešte viac ako teraz (smiech). Raz som bol v McDonalde, keď sa hral v Trnave futbal, a začali nás naháňať policajti. Nič sme nerobili, len sme jedli hamburgery.
Čomu sa najradšej venujete vo voľnom čase?
Veľa voľna veru nemám. Rád si čítam knihy, hádajte o čom (smiech), surfujem na internete alebo pozerám telku. Bavia ma aj doplnkové športy – tenis a plávanie. Kolektívne športy mi nikdy veľmi nepasovali.
Diskotéky vás nelákajú?
Podľa mňa sú to zbytočné veci, takže nie. Radšej investujem peniaze do niečoho užitočného. Navyše na to nemám ani čas.
Už ste niekedy trafili maximálny nástrel?
Na tréningu áno, ale na pretekoch je to o niečom inom. Na vrcholových súťažiach sa to ešte nepodarilo nikomu. Terčov je stopäťdesiat, ale svetový rekord len 148 – aj ten padol až tento rok. Doteraz bolo maximum o jeden menej, čo sa už podarilo aj mne – na majstrovstvách Slovenska. V Pragersku majú špeciálnu cenu pre toho, kto trafí 150 – mercedes. Stojí tam už niekoľko rokov.
Nezväzuje vám niekedy na strelnici ruky nervozita?
Málokedy a ak náhodou, tak sa ju snažím zahnať. Poviem si, že sú to len ďalšie z mnohých pretekov. Trochu viac ma vie vyčerpať len škola, ak napríklad píšem v jeden deň viac písomiek.
Nerozhádže vás, keď vo finále pri jednej položke netrafíte ani jeden terč?
Na veľkých podujatiach sa mi to ešte nikdy nestalo. Vo finále som obyčajne ešte pokojnejší než počas kvalifikácie.
Ako sa zvyknete naladiť pred pretekmi – počúvate obľúbenú hudbu?
Nie. Oblečiem sa a pozrieme si miesto, kde budem strieľať. Niekedy hráme s mamou karty alebo si hádžeme loptu. Keď sa konečne dostanem na rad, som vo svojom živle.
Mama ho chcela odradiť, dopadlo to naopak
Zbrane priťahovali Filipa Praja odmalička. Keď mal osem rokov, prehovoril mamu Vanessu, aby ho zobrala na strelnicu.
„Dúfala som, že keď ho brokovnica dvakrát kopne, bude mu to stačiť a viac tam nebude chcieť ísť. No stal sa opak. Tento šport si zamiloval,“ spomína mama a trénerka v jednej osobe. „Z piatich alebo šiestich terčov som trafil štyri. Uvideli vo mne talent, tak povedali, že môžem začať strieľať,“ pridáva sa s úsmevom Filip.
Vanessa Prajová v mladosti tiež súťažne strieľala – zo vzduchovky. Na strelnici vydržala do začiatku vysokej školy. „Nebola zlá. Doma som našiel nejaké diplomy vrátane majsterky Slovenska,“ prezrádza syn.
„Pôvodne sme chceli skúsiť vzduchovku, ale nikde v okolí Trnavy to vtedy nešlo. Povedali nám, že máme prísť, keď bude mať chlapec jedenásť-dvanásť rokov. Preto sme zablúdili na brokársku strelnicu,“ vysvetľuje mama. „Vzduchovka by ma asi aj tak nebavila. Má malý spätný ráz a ja potrebujem, nech ma to dobre udrie,“ dodáva juniorský majster Európy.
Filipovou výhodou bolo od začiatku kariéry, že mal mohutnejšiu postavu ako jeho rovesníci. Vďaka tomu lepšie znášal spätný ráz silnej zbrane. „Po prvom tréningu mal dva týždne čierne rameno, ale to ho nezabrzdilo – ani náhodou,“ prezrádza mama, ktorá si kvôli synovi urobila trénerskú licenciu druhej triedy a rozhodcovskú licenciu.
Keď bol Filip mladší a neposlúchal, zvykla ho potrestať zrušením tréningu. Nič horšie sa mu vtedy nemohlo stať. Teraz si to už nemôže dovoliť.
„Streľba je u neho jednoznačne na prvom mieste. Nikdy ani len slovkom nenaznačil, že by chcel skončiť. Práve naopak, tvrdí, že ho streľba nikdy neprestane baviť,“ potvrdzuje mama. „Náročnejšie je to len v zime, keď sú mínusové teploty. Trénovať sa dá len vonku a vtedy je to ozaj nepríjemné. Nemôžem však prestať, po prestávke by som výpadok výrazne pocítil,“ vysvetľuje Filip.
Vanessa Prajová zvláda aj neľahkú dvojúlohu trénerky a mamy. „Myslím, že som celkom tolerantná. No viem byť aj prísna, najmä doma. Z trénerky na mamu sa prepínam cestou zo strelnice. Do polovice som ešte trénerka, potom už mama,“ smeje sa. „Žiaden rozdiel medzi mamou a trénerkou nevidím,“ reaguje pohotovo Filip.
Jedna z veľkých nádejí slovenského športu miluje nielen svoju brokovnicu, rád si zastrieľa aj z iných zbraní. O športových puškách a pištoliach si zasa rád prečíta na internete. Aj pri filmoch si všíma najmä to, či v ňom použili správne zbrane, prípadne či nevystrelili viackrát, ako je možné.