Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov podcast Výsledky výsledky

Začínala v Pekle. A s malou raketou dobývala svet

Keď krasokorčuliar Ondrej Nepela preberal v roku 1973 na úrade vlády v Bratislave za titul majstra sveta vytúženú práčku pre mamu, ona dostala farebný televízor. Za striebro a bronz zo Sarajeva. Alica Grofová-Chladeková, najúspešnejšia slovenská stolná tenistka v histórii.

24.08.2009 08:31
Alica Grofová-Chladeková Foto:
Alica Grofová-Chladeková.
debata

Kedy ste chytili prvýkrát do rúk stolnotenisovú raketu?
Mala som osem rokov, trávili sme s rodičmi dovolenku na chate v Orlických horách a bol tam aj pingpongový stôl. S bratom nás to celkom chytilo. Keď sme sa vrátili domov, rozložili sme jedálenský stôl, do stredu položili dosku a televízor sa ocitol v permanentnom nebezpečenstve. Potom som sa už motkala s otcovou korkovou raketou v škole vo Vajnoroch, kde som hrala so staršími chlapcami. Do jedného som sa aj zaľúbila, takže som mala motiváciu navyše.

A už ste namiesto pinkania hrali o body…
O body ešte nie, až po roku som začala chodiť do Pekla, do známej krčmy v Rači. Za pohostinstvom bola miestnosť, kde boli rozložené tri stoly. Tam som chodila hrávať trikrát do týždňa. Brat prestal, ja som vydržala. Neskôr sme sa presunuli do račianskeho kina, tam boli stoly za plátnom, my deti sme trénovali v pivnici. Zápasy sa hrali v kultúrnom dome v Rači. Takto sme fungovali, až kým sa nepostavila hala v Krasňanoch.

Koľko ste mali rokov, keď ste nastúpili prvý raz v československej lige?
Trinásť. Za celú sezónu som vyhrala jediný zápas, ale po ňom som bola veľmi šťastná. Brala som to ako úžasnú skúsenosť, veď ligu hrali aj zrelé ženy – štyridsiatničky. Po juniorskom šampionáte v Maďarsku, kde som sa ešte snažila súperky upinkať, prišiel za mojim otcom tréner Ivan Andreadis a povedal mu, že som šikovná, ale mala by som zmeniť štýl hry. Začala som oveľa viac útočiť. Výbušnejší prejav mi priniesol prvé úspechy. V roku 1968 som na majstrovstvách Československa prehrala až vo finále s vtedajšou jednotkou – Martou Lužovou, ktorá neskôr emigrovala do Nemecka. Tento výsledok a úspechy z juniorských ME ma posunuli do seniorskej reprezentácie.

V pätnástich ste sa dostali so stolným tenisom na západ. Ako to na vás vplývalo?
Nikdy predtým som na západe nebola. Možnosť vycestovať bola v tej dobe obrovská motivácia, azda najväčšia odmena. A samozrejme, ako mladej tínedžerke mi veľmi imponovalo, že som si mohla kúpiť moderné oblečenie.

Hneď v premiére ste s družstvom získali v Mníchove bronz.
Bol to pre mňa veľký zážitok. Sponzorom šampionátu bola Coca-Cola a na mníchovskom zimnom štadióne bolo veľa automatov. Nič iné sme samozrejme nepili. Pre nás bola cola vzácna vec. Potom sme však nevedeli zaspať, vydržali sme hore aj do tretej a ráno sme sa ledva postavili na nohy. Keď to tréner Andreadis zistil, zatrhol nám to. Na večeri každej objednal malé pivo, domotkali sme sa na izbu a ihneď zaspali. Hrala som v súťaži družstiev dvojhry, spolu s Voštovou. Vyvolalo to medzi nami nezhody, Karlíková sa hnevala, že hrá iba štvorhru. S Voštovou sa proti mne spolčili. Bola som z toho nešťastná a napísala som domov našim pohľadnicu, že mi tu robia zle a chcem ísť domov.

To bola medzi vami taká veľká česko-slovenská rivalita?
Veľakrát som musela dokazovať, že do reprezentácie patrím. O to viac, že som bola vždy hrdá Slovenka a podľa znamenia tvrdohlavý baran. V Čechách bola väčšia základňa talentovaných hráčov, presadiť sa vo vtedajšej konkurencii bolo veľmi náročné.

Ako ste dokázali fungovať ako tím?
Ťažko. Voštová, ktorá bola odo mňa o dva roky mladšia, mala obdobia, keď sa so mnou kamarátila a so všetkým sa mi zdôverovala. Vtedy nám to išlo dobre. Potom prišlo obdobie, keď so mnou nechcela hrať ani štvorhru… Ale musím zdôrazniť, že bola skutočne dobrá, výnimočný talent. Chcela som sa jej vyrovnať. To ma motivovalo a posúvalo vpred.

Aká bola vtedy stolnotenisová móda?
Dresy sme dostávali pred odchodom na zájazd v spoločnom sklade pre všetky športy. Často som tam chodievala sama, aby som si mohla aspoň vybrať správnu veľkosť. Sukničky nám kupovali v Londýne u firmy Dunlop. Pamätám si, že na majstrovstvách sveta v Sarajeve som mala tepláky, na ktorých bol biely fľak. Asi z nejakej kyseliny. Pred odovzdávaním medailí mi ich rýchlo vymenili. Na tých druhých však zasa nešiel zatiahnuť zips. Číňanka, ktorá ma vo finále zdolala, sa mi ho pokúšala na stupňoch víťazov zapnúť, ale márne.

V Sarajeve ste dosiahli životný úspech, získali ste striebro v dvojhre a bronz v mixe. Mali ste životnú formu?
Sezónu, ktorá predchádzala MS v Sarajeve, som začala veľmi zle. Mala som zdravotné problémy, štyri mesiace som netrénovala. Reprezentačný tréner Ostravický ma vtedy donútil, aby som to skúsila s antitopspinovým poťahom. Najskôr som z toho bola veľmi nešťastná, ale postupne som si zvykala. Poťah bol defenzívny, trochu spomaľoval hru. A ja som mala dosť pomalé nohy. Najväčším tromfom však bolo, že ako jediná som s obranným poťahom útočila. Dokonca som zahrala aj backhandový topspin. Po mesačnom tréningu som vyhrala medzinárodné majstrovstvá ČSSR, po nich som sa stala akademickou majsterkou sveta. V Sarajeve som však nemala veľké ambície. Pred dvojhrami som si zranila koleno a neprial mi ani žreb. V druhom kole som narazila na Maďarku Beatrix Kisházyovú, s ktorou som mala dovtedy pasívnu bilanciu. Prehrávala som 0:2 na sety a 9:16 v treťom, no otočila som a vyhrala. Víťazstvo ma veľmi povzbudilo, ďalšie zápasy som hrala v životnej forme, ešte aj v mixe, ktorý som hrala prvýkrát s Pepom Dvořáčkom, sme získali bronz.

Ako ďaleko bolo zlato?
Kým som bojovala o postup do finále proti útočnej Kórejčanke, v druhom semifinále hrali proti sebe dve Číňanky. Taktizovali, vyčkávali, ako dopadneme my. Vyhrala hráčka, ktorá hrala viac defenzívne. Keď som prišla na finálový zápas do haly, zbadala množstvo ľudí, roztriasli sa mi kolená. Vedela som, že zápas vysiela naša televízia. Veľmi ma to trápilo. Až neskôr som si uvedomila, že aj tak to bol veľký úspech a mala som zo striebra obrovskú radosť.

Kedy ste prvýkrát natrafili v zahraničí na Číňanov?
Koncom 60. rokov na Medzinárodných majstrovstvách Švédska. Bola to ich prvá účasť v zahraničí po kultúrnej revolúcii a privítal ich švédsky kráľ. Zmrzlinu tam jedli Číňania tak, že si ju postavili na ruku a jedli ju z opačnej strany, pričom im stekala po ruke. Vo Švédsku sa udiala zaujímavá príhoda. V druhom kole mi žreb prisúdil Martu Lužovú, v tom čase už reprezentantku Nemecka, kam emigrovala. Dostala som „stranícku úlohu“ zvíťaziť. A nesmela som sa s Martou ani rozprávať. Zápas som vyhrala, no zákaz som ignorovala.

Majstrovstvá sveta 1971 sa hrali v Japonsku, o štyri roky neskôr zasa v Indii. To boli zaujímavé destinácie.
V japonskej Nagoji sme sa s Ilonou ako jediné Európanky prebojovali medzi osem najlepších hráčok sveta, Voštová dokonca získala bronz. Tretie sme skončili aj v súťaži družstiev. Zaujímavá bola už cesta do Japonska. Priama letenka do Japonska stála asi 30-tisíc korún, čo bolo na tú dobu veľa. Tak sme leteli z Bratislavy do Moskvy, odtiaľ do Chabarovska, kde sme presadli na vlak do Nachodky. Odtiaľ sme sa plavili na sovietskej lodi do Jokohamy. V priebehu plavby nás okrajovo zastihol tajfún, bolo to dosť nepríjemné.

A India?
Bývali sme v krásnom hoteli v centre Kalkaty, ale s hygienou si veľa starostí nerobili. Keď čašník niesol uhorky, pridržiaval ich rukou. Alebo si namočil do polievky palec. Viacero hráčov dostalo hnačku. Aj ja som konzumovala len čaj a suché pečivo. V prvom kole som zdolala Maďarku Magosovú, s ktorou som zväčša prehrávala. Po zápase sa priznala, že bola na tom tak zle, že sa bála zahrať topspin, aby sa… Na chodbe pred dverami do každej izby spali naši strážcovia. Keď som začala kričať, že je v izbe chrobák, strážca pribehol, chytil ho a znovu pustil na chodbe. Nechápavo na mňa hľadel.

Aká bola odmena za stolnotenisové úspechy?
Na sklonku kariéry som podpísala zmluvu s novovzniknutou nemeckou stolnotenisovou firmou na päť rokov. Za tie peniaze som si potom kúpila prvé auto. Finančné odmeny sa odovzdávali napríklad na turnajoch Top 12. Väčšinu z nich sme však museli odovzdať na Pragosport, športovcom zostalo tuším tridsať percent. Po zisku striebra a bronzu v Sarajeve ma prijali na úrade vlády v Bratislave spolu s krasokorčuliarom Ondrejom Nepelom. Želal si ako odmenu za úspechy automatickú práčku pre mamu. Ja som si priala pre rodičov a brata farebný televízor. Od zväzu som dostala desaťtisíc korún a tritisíc od klubu.

Kedy ste končili aktívnu kariéru?
Na ME 1976 v Prahe som získala nečakane medailu vo štvorhre s Dubinovou, ale po turnaji som sa už neobjavila v reprezentácii. Podľa výroku predsedu zväzu Demetroviča som už nemala záujem reprezentovať zo študijných a zdravotných dôvodov. Bola to lož. Cítila som sa vyzretá, vyrovnaná, zdravotne v poriadku a so štúdiom som nikdy problémy nemala. Veľmi ma to rozhodnutie ranilo. Prestala som trénovať, ukončila som štúdium na FTVŠ. Po roku som sa nechala prehovoriť k návratu, no popri pracovných povinnostiach som sa už nevrátila do optimálnej formy.

Čo ste robili potom?
Veľmi som túžila po trénerskom poste. Žiaľ, pracovať vo vrcholovom stolnom tenise mi neumožnili, vraj som nemala dosť skúseností. Krátky čas som pôsobila na Telovýchovnej škole, potom ako kontrolórka na pošte a neskôr v Benzinole. V roku 1995 som dostala ponuku trénovať ženy Rakúska. Považovala som to za veľkú výzvu. Pár mesiacov predtým mi zomrela mamina. Otec sa ponúkol, že mi dozrie na deti, veľmi sa trápil, že na Slovensku ako trénerka nemám uplatnenie. Práve v deň, keď mi Rakúšania volali, aby upresnili podmienky, otec náhle zomrel. Všetko som zrušila. Neskôr som pracovala v marketingu a reklame. A dodnes trénujem deti na škole…

Alica Grofová-Chladeková

Narodila sa 2. 4. 1952. Najúspešnejšia slovenská stolná tenistka v histórii. Z majstrovstiev sveta a Európy dospelých má dovedna dvanásť medailí, z ME juniorov osem. Najväčší úspech dosiahla na MS 1973 v Sarajeve, kde získala striebro v dvojhre a bronz v mixe s Josefom Dvořáčkom. Žije v Bratislave.

debata chyba