Viliam Tankó získal minulý týždeň svoju tretiu veľkú medailu z medzinárodného ringu. Opäť bronzovú. Dvadsaťjedenročný boxer obsadil tretie miesto na majstrovstvách Európy do 22 rokov v Braile.
Prvý veľký úspech dosiahol člen Národného športového centra a KO Box Club Galanta pred troma rokmi na majstrovstvách Európskej únie v Sofii a rovnako bronz bral aj v roku 2015 na prvých Európskych hrách v Baku.
Limity sú na to, aby sme ich posúvali
V Braile predviedol vo štvrťfinále svoju obrovskú nepoddajnosť. Súper ho v druhom kole presným úderom poslal na podlahu, a hoci sa mu točila hlava a ani presne nevedel, kde je, v boji pokračoval.
„Bolo dôležité, že som nestratil hlavu. Tá nie je v boxe na to, aby ste do nej dostávali údery, ale aby ste premýšľali. Nedovolil som súperovi, aby ma znova zasiahol,“ vysvetľuje Tankó. V treťom kole bol opäť lepší a zaslúžene postúpil do semifinále. „Každý úspech nás posúva vpred. Je to ďalší krok k naplneniu najvyššieho cieľa – účasti na olympijských hrách,“ dodáva.
Tankó napreduje pod dohľadom trénera Tomáša Kida Kovácsa v ringu, šport vníma ako skvelú príležitosť na lepší život, ale popri tom myslí aj na to, čo bude po kariére.
„Tréner sa z nás snaží robiť úspešných športovcov a zároveň správnych ľudí. Venuje nám množstvo svojho času a energie. Vďačím mu za veľa. Utvorilo sa medzi nami silné puto, beriem ho ako svojho druhého otca,“ vysvetľuje.
„Veľa ľudí si myslí o boxeroch, že majú prázdne hlavy, lebo ich po nich mlátia. Snažím sa dokázať opak. Viem, že nemôžem žiť len pre šport. Čo keď sa zraním alebo už nedosiahnem ďalší veľký úspech? Nemôžem sa potom stratiť a len nejako prežívať. Štúdium je dôležité. Zmaturoval som, prijali ma do policajného zboru. Keďže som momentálne zamestnaný v Národnom športovom centre, mám odklad. Teraz je moja priorita box, ale chcem študovať v Bratislave právo. To je moja ďalšia veľká výzva,“ približuje.
Vyrastal v náročných podmienkach. Po rozvode rodičov býval v chatrči pri smetisku. Aj preto si veľmi váži, čo zatiaľ dosiahol. Zároveň túži po ďalších vysokých métach.
„Každý si nastavuje limity sám vo svojej hlave. Nemožné neexistuje a musíme snívať. Každý človek má v sebe veľký potenciál, ale musí ho hľadať, skúšať rôzne nové veci a posúvať sa vyššie. Ja som si svoju cestu našiel,“ tvrdí.
Hlava je dôležitejšia než sila
K náročnej príprave v telocvični zaradil aj meditácie a spoluprácu s mentálnym koučom Miroslavom Mackulínom.
„Keď meditujeme, myslíme na svoje ciele. Predstavujeme si, akí sme úspešní a šťastní. Čím viac na to myslíme, tým sú naše myšlienky silnejšie. Preciťujeme úspech a slávu, aký je to dobrý pocit, a aj vďaka tomu sa naše myšlienky zhmotnia. Nemyslíme na negatívne veci, ktoré nás brzdia, ale na pozitívne. Len tvrdo trénovať nestačí. Je dôležité byť silný a fyzicky stopercentne pripravený, ale pripraviť sa na súboj aj v hlave, je najdôležitejšie. Mnohí súperi sú pred zápasom vo veľkom napätí, stres im uberá sily. Aj ja cítim v bruchu motýliky – zdravú trému. No nemyslím na nič negatívne. Naopak, verím vo svoje schopnosti,“ vysvetľuje Tankó.
Foto: SITA, Marko Erd
Reprezentačný kouč Pavol Hlavačka si pochvaľuje, že s nádejným boxerom sa mu veľmi dobre spolupracuje.
„Je veľmi pokorný a má to v hlave usporiadané. Neuletel po prvej medaile, po veľkom úspechu v Baku a nestane sa mu to ani teraz. Stále je to ten istý skromný chalan. Dobre si uvedomuje, odkiaľ prišiel, čo dosiahol a vďaka čomu to dosiahol,“ naznačuje Hlavačka.
Kam až sa ešte môže podľa neho Tankó posunúť?
„Treba si uvedomiť, že každá takáto medaila je veľký úspech. Toto bol šampionát do 22 rokov, ale štartovalo na ňom množstvo boxerov, ktorí sú aj v seniorských reprezentáciách. Verím, že nejakú špičkovú medailu ešte získa – či už na ME alebo aj na MS, kam sa však po novom treba kvalifikovať, čo vôbec nebude jednoduché. Box je šport, ktorý robia na vysokej úrovni takmer na celom svete. Venuje sa mu 200 krajín a mnohí hovoria, že je športom chudobných. My máme skromné podmienky, a preto je každá medaila naozaj obrovský úspech,“ hovorí Hlavačka.
Najväčší problém podľa neho je zabezpečiť talentovaných pästiarov, ktorí prechádzajú od juniorov k mužom. „Keď skončia strednú školu a nedokážeme ich nejako zabezpečiť, tak si nájdu robotu a pomaly končia. Zladiť prácu s boxom sa dá len na domácej úrovni. Na medzinárodnej nemáte žiadnu šancu. Preto je u Viliho veľmi dôležité, že je zamestnaný v NŠC.“
Tankó sa pokúšal vybojovať si postup už na olympijské hry do Ria. Nevyšlo to a teraz sníva o Tokiu 2020.
„Je to môj veľký cieľ. Už dvadsať rokov nebol slovenský boxer na olympiáde, to je veľmi dlhá doba. Bude to veľmi náročné, konkurencia je obrovská, ale už som potvrdil, že patrím do širšej špičky. Nechýba mi veľa na najlepších, len musíme naďalej systematicky pracovať. Túžim po tom dostať sa na olympiádu a neskôr byť úspešný človek,“ dodáva odhodlane.