Začínal ako šesťročný na poste obrancu, no časom stratil dôveru kouča, vypadol zo základnej jedenástky a prijal radu otca.
Ján Volko s futbalom definitívne skončil keď mal štrnásť. Vďaka otcovi, ktorý ho prehovoril na atletiku, spoznal krásu kráľovnej športov i jej ukrutnú bolesť. Šesť rokov sústavnej náročnej driny a neoblomného odriekania z neho urobili šprintéra európskej supertriedy. Po sobote je neohrozenou slovenskou jednotkou, národným rekordérom a strieborným medailistom v šprinte na 60 metrov z halových majstrovstiev Európy v Belehrade.
Komplikovaná povaha
Atletike sa začal vážnejšie venovať pred tromi rokmi, keď si ho pod tvrdé ruky vzalo trénerské duo Naďa Bendová – Róbert Kresťanko. Začalo sa obdobie formovania. Kým bývala letuška plánovala Volkove výjazdy i tréningy, účastník zimných olympijských Hier v Turíne 2006 ako člen štvorbobu kontroloval zvyšovanie fyzického objemu talentovaného Bratislavčana s činkami.
Foto: ARCHÍV N. B.
„Atletika je u nás ako charita, nedá sa z nej uživiť. To, čo ma pri nej drží, je záväzok voči Jankovi. Keď som pred dvoma rokmi robila jeho tréningové plány, bola to do istej miery zábava. Dnes je najlepší na Slovensku. Každé zlepšenie je pre nás veľmi emotívne, pretože sme k tomu s Robom Kresťankom dopomohli. Mám obrovskú motiváciu, pohlcuje ma a napĺňa Jankova radosť z progresu,“ vravela pred časom v rozhovore pre Pravdu 42-ročná trénerka.
Volko i Bendová s úsmevom priznajú, že na začiatku viedli voči sebe malé rozbroje. Dva rovnaké charakterové typy si k sebe cez rôzne nerovnosti pomaly našli cestu a tá prináša želané ovocie.
„Trénerka je veľmi trpezlivá, čo sa jej pri mne zíde… Mám nabitý program, musím skĺbiť školu, dvoj-trojfázové tréningy i sústredenia a navyše som aj komplikovaná povaha. V začiatkoch to nebolo ľahké, ale postupne sme si vysvetlili niektoré veci a teraz som maximálne spokojný,“ priznáva 20-ročný pretekár bratislavského klubu Hraj na tie nohy. „S Jankom sme zodpovedné a dosť precízne typy, nič nechceme zanedbať. V tom sa veľakrát dostávame do drobných vzájomných konfliktov,“ pritakáva Bendová.
Trénerku naučil skromnosti
Pred začiatkom halovej sezóny mu dala za úlohu, aby sa prehupol cez hranicu 6,68 sekundy. V semifinálovom behu (6,62 s) i v striebornom finále (6,58 s) dvakrát prepísal hodnotu slovenského rekordu. Solídne zaplnená nádherná belehradská Kombank aréna bola svedkom ešte krajšieho zápisu do historických tabuliek a prekonania doterajšieho národného maxima Ľuboša Chochlíka z januára 1987.
„Tento rok som dvakrát zabehol 6,67 s. Odvtedy šanca na medailu nabrala reálnejšie kontúry. Stále zostávam pri zemi. Chcem ísť krok po kroku, finále by bol splnený sen. Niekde v podvedomí mám slovenské maximum, ale nechcem sa na to veľmi fixovať. To nerobí dobrotu. Do pretekov idem vždy s čistou hlavou. Ak sa mám stať národným rekordérom na 60 metrov, príde to samo aj bez môjho premýšľania,“ vravel s typickou skromnosťou pred odletom do dejiska HME.
Všetky tri roky vzájomnej spolupráce zhovorčivej blondínky a plachého študenta informačných technológii na Slovenskej technickej univerzite priniesli rast – v športovej výkonnosti i vzájomných vzťahoch.
„Od vedenia Slovenského atletického zväzu sme dostali signály, že sa od Janka čaká na júlových ME do 23 rokov v Bydgoszczi medailové umiestnenie, čomu by som bola nesmierne rada. Janko ma však naučil, že do všetkého ideme radšej potichu a skromne,“ poznamenala Bendová. Pred ďalším tohtoročným Volkovým vrcholom je istá len jedna vec: pódiové ambície s pokorou odmietne dopredu komentovať. Radšej prehovorí výkonom. Snáď sa mu to podarí tak, ako naposledy v srbskej metropole.