Rok sa takmer vôbec nehýbal, bol odkázaný len na pomoc najbližších. Nezlomilo ho to, pozitívne sa zaťal. Vravel si, že nemôže navždy zostať zavretý doma.
Vrátil sa do školských lavíc, tam pričuchol k športovej streľbe. Flintu si Radoslav Malenovský obľúbil natoľko, že sa stala jeho neustálym spoločníkom. Zaradil sa medzi úspešných puškárov, Slovensko už reprezentoval na troch paralympiádach. Dvakrát ho delil len kúštik od vytúženej medaily.
Nové možnosti
Tridsaťročný rodák zo Skalice je od novembra minulého roka členom Športového centra polície (ŠCP). Stal sa tak po Veronike Vadovičovej len druhým profesionálom medzi hendikepovanými športovcami na Slovensku.
„Som za to veľmi vďačný. Už nemusím riešiť existenčnú otázku, ako si zarobiť na živobytie. Na základe mojich výsledkov ma zaradili medzi vybraných športovcov, takže som mal peniaze na prípravu, materiálovo-technické zabezpečenie a pokrytie nákladov na súťaže či sústredenia. Neriešilo to však, ako si zarobiť na osobný život. Z tristoeurového invalidného dôchodku sa u nás vyžiť nedá. Najmä keď si uvedomíte, že len vozík stojí okolo štyritisíc,“ vysvetľuje Malenovský. Zmenu si nevie vynachváliť.
Vnútorná pohoda sa rýchlo odzrkadlila aj na výsledkoch. Na práve prebiehajúcich pretekoch Svetového pohára v Al Aine najprv v stredu obsadil v miešanej disciplíne vzduchová puška 60 v ľahu nepopulárnu štvrtú priečku (vyhrala Vadovičová, Malenovský bol po kvalifikácii druhý), na druhý deň si vylepšil náladu zlatou medailou vo vzduchovej puške 60 v stoji. Ďalšie dve disciplíny ho ešte v Spojených arabských emirátoch čakajú.
Miesto v ŠCP mu ponúkli v septembri dva dni po návrate z paralympiády. „Vôbec som niečo také nečakal, ale potešilo ma to. Dozvedel som sa to na prijatí u ministra vnútra. Z Ria som nedoniesol medailu, ale jedno veľké víťazstvo predsa. Neskrývam, že som sa vracal trochu smutný a sklamaný, veď štvrté miesto je vždy taká malá tragédia. Dá sa to predýchať, ale byť tak blízko veľkej medaily a nemať ju doma je predsa len škoda. Moja výhra však je, že sa teraz môžem streľbe venovať profesionálne,“ hovorí s úsmevom na tvári.
Práce sa vzdal. Kvôli Riu a zdraviu
V roku 2013 úspešne dokončil štúdium podnikového manažmentu na Vysokej škole manažmentu City University v Bratislave. Pár mesiacov na to sa zamestnal, no po necelých troch rokoch sa rozhodol dať výpoveď.
„Kvalifikoval som sa do Ria, ale príprava na paralympiádu nestála za nič. O pol siedmej ráno som vstával, šiel do práce a večer okolo pol šiestej alebo pol siedmej som vyčerpaný padol do postele. Takto to šlo celý týždeň dokola. Nemal som dosť času ani síl na tréning a výsledky mi padli dole. Keď sa k tomu pridali aj zdravotné problémy – dosť ma ničila klimatizácia v kancelárii a neustále sedenie – povedal som si dosť. Navyše som pri tom všetkom nemal dosť času venovať sa vlastnému telu a pravidelnému cvičeniu, čo som tiež dosť cítil. Dvakrát som skončil aj v nemocnici,“ vysvetľuje Malenovský.
Rozhodol sa preto uprednostniť šport. Nielen pre dobré výsledky a možnosť strieľať na najvyššej úrovni, ale aj preto, že pravidelný šport pomáha hendikepovanému človeku udržiavať sa v lepšej kondícii. „Uprednostnil som vlastné zdravie,“ povie a dodá: „Potvrdilo sa mi, že zladiť profesionálny šport so zamestnaním sa nedá. Teraz sa už streľbe môžem venovať úplne plnohodnotne.“
Na paralympiáde v Pekingu i naposledy v Riu siahal na medailu. V Pekingu sa dostal do rozstrelu o bronz, no nakoniec obsadil piate miesto a v Riu bol tesne štvrtý. „Uvedomujem si, že mám na medailu, ale zároveň viem, že to nie je jednoduchá záležitosť a človek potrebuje aj kus šťastia. Aj štvrté miesto je nová motivácia, aby som sa dostal do Tokia a znovu sa pokúsil zabojovať o vytúženú medailu. Tým, že som teraz v ŠCP, mám otvorené dvere k ideálnej príprave. Je na mne, ako ju využijem,“ naznačuje jednoznačné ambície.
Osudová Veronika
Veľmi si cení, že môže trénovať po boku trojnásobnej medailistky z Ria Veroniky Vadovičovej. „Sme v spoločnom tíme, ale v niektorých disciplínach sme zároveň konkurenti. Považujem ju – spoločne s jednou Číňankou – za najlepšieho hendikepovaného strelca na svete. Latku mi nasadila extrémne vysoko, ale nikdy doteraz som nad tým takto nepremýšľal. To, že ma zdoláva v zmiešanej disciplíne, ma nehnevá. Uvedomujem si jej kvality, občas zdolám aj ja ju. Už to, že sa držím v príprave po jej boku, mi naznačuje, že som na vysokej svetovej úrovni a môžem mať smelé ambície. Zdolať ju na vrcholných podujatiach je však extrémne náročné. Tam využíva bohaté skúsenosti a ide ako stroj,“ poznamená.
Vadovičová má veľkú zásluhu aj na tom, že sa Malenovský vôbec dostal k streľbe. „Po úraze som odišiel zo strednej školy, kde som chodil dovtedy, lebo tam bolo priveľa schodov a nedalo sa tam fungovať na vozíku. Prešiel som na obchodnú akadémiu na Mokrohájskej do Bratislavy. Na chodbe som sa raz stretol s Veronikou a Martinom Gabkom, vtedajším predsedom športového klubu Altius, ktorý sa orientuje na šport hendikepovaných. Pýtali sa ma, či by som neskúsil streľbu. Nič som o nej dovtedy nevedel, len že nejaká existuje. Povedal som si, že to vyskúšam – a už to skúšam jedenásť rokov. Som rád, streľba sa stala mojím životným hobby a teraz už i profesiou,“ pochvaľuje si.
Nesmiete sa ľutovať a uzavrieť
Hoci sa mu nešťastný úraz stal vo vode, nezanevrel na ňu. Naopak, zbožňuje ju. Na plaváreň chodí čo najčastejšie a využíva ju i v rámci fyzickej prípravy.
Keď ho nešťastný skok pripútal na posteľ, život sa mladému chlapcovi zrútil ako domček z karát. Najprv vôbec netušil, čo ho čaká. Nemohol chodiť, sedieť ani hýbať prstami.
„Mamina dala hneď po úraze výpoveď v práci a rok so mnou každý deň cvičila rehabilitačné cviky. Mal som šestnásť, sedemnásť rokov a bol som buď zavretý doma alebo na liečení v Kováčovej. Bolo to na prášky. Povedal som si, že nemôžem byť len doma, lebo mi z toho prepne a skončím na psychiatrii. Musím ísť von medzi ľudí. Začal som hľadať cestičky, ako sa dostať medzi ľudí,“ približuje. „Nevedel som chytiť zubnú kefku, najesť sa ani napiť. Mal som však šťastie, že sa mi to podarilo rozhýbať. Musel som intenzívne cvičiť. Trochu som rozhýbal aj jednu nohu, ktorá mi pomáha pri presunoch do auta, sprchy či na vozík. Som rád, že mám príležitosť stále na tom pracovať, i keď sa to zlepšuje veľmi ťažko a pomaly. Zásadné však je, že to viem ovplyvniť a zlepšiť.“
Mladým ľuďom, ktorým sa stane vážny úraz, odporúča, aby sa neuzatvárali do seba. „Najhoršie, čo môžu urobiť, je ostať doma, nehýbať sa a ničomu sa nevenovať. Len sa ľutovať. Potom fyzicky ale aj mentálne zakrpatievajú. Treba hľadať spôsoby, ako si aj ďalej užívať život. Nie je to predsa koniec sveta,“ naznačuje.