„Myslím si, že žiadny vzťah nie je ideálny. Časom sa z neho stala taká ľahká spolupráca,“ vraví rodák zo Vsetína. Pri rodáčke z Martina pôsobí už osemnástu sezónu.
Pri Lucii pôsobíte od roku 1998. Ako sa za tú dobu zmenila?
Každý človek sa vyvíja a dozrieva. U pretekárok, respektíve žien obecne, je to ešte špecifickejšie. Pracujeme kvalitnejšie ako v minulosti, máme veľa zautomatizovaných vecí. V tom je oproti začiatkom najväčší rozdiel. Trvalo roky, kým si niektoré veci osvojila a teraz ich robí bez mihnutia oka.
Bolo potrebné pristupovať k nej v začiatkoch kariéry ráznejšie?
To k tomu patrí, na začiatku i v priebehu kariéry. Teraz je to už pohoda. Názory na tréningové jednotky či plán podujatí už preberáme ako dobrí priatelia. Netlačíme balík vedomostí pred sebou. Lucia ich už má v hlave a o to je to jednoduchšie. Aby sa nám to podarilo, museli sme na tom tvrdo pracovať. Je na nezaplatenie, ak debata tréner – zverenec je na vysokej úrovni. To s Luciou teraz zažívame bežne a som za to vďačný.
Prečo nebude štartovať v halovej sezóne 2017, hoci to mala pôvodne v pláne?
Je za tým zdravotný problém, ktorý nechcem bližšie špecifikovať. Pretekárka jej rangu a výkonnosti si nemôže dovoliť ísť na preteky nepripravená. Preto sme sa rozhodli, že bude lepšie, ak sa dá zdravotne do poriadku a celú halovú sezónu vynechá.
Halové majstrovstvá Európy v Belehrade sú v marci. Nestihla by sa na ne pripraviť?
Nemá prakticky čas na to, aby sa vyliečila, adekvátne pripravila a naskočila do pretekov. Ak nemá Lucia dostatočne natrénované, určite sa nepôjde iba zúčastniť. Radi by sme na každých veľkých pretekoch dosiahli dobré umiestnenie. Žiaľ, v súčasnom zdravotnom stave to nie je možné.
S čím budete spokojný v tomto roku?
Bude to jej dvadsiata sezóna v profesionálnej kariére. Po minuloročných výsledkoch na MS i ME potvrdila, že je stále konkurencieschopná. Výsledok v Riu na neželanej 1500 m trati nebol až taký zlý, hoci očakávania boli vyššie. Dúfam, že sa nám podarí splniť limity na augustové MS v Londýne. To je náš hlavný cieľ.
Ako ju ovplyvnil fakt, že vynechala sezónu 2013 a stala matkou?
Bolo náročné skĺbiť tréningy a sústredenia. Stále chce dobre odtrénovať. Nemenej kvalitne sa však chce venovať aj malému synovi. Nie je u nej badať nejaký únik od atletických povinností, práve naopak. Viac si uvedomuje, že čas na tréningu musí využiť čo najlepšie. To skvalitnilo celú prácu. Znásobila sa jej zodpovednosť. K starostlivosti o svoje zdravie a kariéru jej pribudla aj rola matky, ktorá jej prospela.
V roku 2001 bola juniorskou majsterkou Európy na 800 m, na dvoch svetových šampionátoch tejto vekovej kategórie bola na rovnakej trati tretia (2000) a druhá (2002). Bol prechod medzi seniorky hladký?
Prebiť sa v konkurencii senioriek je veľmi náročné a veľa pretekárok ho nezvládne. U Lucie to nebolo zlé. Ako juniorka bola na premiérových MS 2003 v Paríži jedenásta na 800 m. Tým sa zaradila medzi širšiu špičku.
Neuvažovali ste vymeniť dlhodobú prípravu v Martine za lepšie podmienky v Banskej Bystrici alebo Bratislave?
Na Slovensku chýbajú elementárne veci. V kluboch nie je základné vybavenie, mestá nemajú štadióny a ani dráhy. Chýbajú aj kvalitní tréneri. To sú najväčšie rozdiely oproti minulým rokom. Preto si nemyslím, že by to bolo v Bratislave alebo Banskej Bystrici o niečo lepšie.
To bol hlavný dôvod, prečo Lucia zostala verná rodnému mestu?
Nie, ona si stále ide po svojej vlastnej ceste. Lucia nechcela opustiť región, v ktorom vyrastala. Je s ním spokojná, zvykla si na prácu v Martine. Preto nechcela ísť do Dukly Banská Bystrica a ani do Bratislavy. Chvíľu síce súťažila za Sláviu UK, ale podmienky neboli omnoho lepšie. Stále je to taký priemer, niekde je to lepšie, inde horšie.
V čom tkvie úspech vašej dlhoročnej vzájomnej spolupráce?
V štandardných výkonoch, ktoré podáva. To je hlavný dôvod, prečo sme spolu vydržali viac ako osemnásť rokov. Od olympiády v Londýne 2012 to už bolo skôr o kompromisoch. Ako tréner musím brať do úvahy jej postrehy, pocity i problémy. Lucia zostala u jedného trénera a chce zistiť, či to malo zmysel alebo nie.
A malo?
Ja si myslím, že to malo obrovský zmysel. Štatistika nepustí, jej výkony to dokazujú. Dvadsaťkrát zabehla osemstovku pod dve minúty, má za sebou štyri olympiády. To sú jasné ukazovatele kvality. Musíte sa ale opýtať aj Lucie, či s tým súhlasí. (smiech)
Je reálne, aby sa predstavila aj na olympiáde v Tokiu 2020?
Nie je. Za chvíľu bude mať 34 rokov a do Tokia je ešte ďaleko. Je matkou a čo ja viem, nezostane iba pri jednom potomkovi. Ženy majú iné predstavy o živote a rodine. Venovať sa niečomu dvadsať rokov je veľmi dlhá doba. Ďalšia vec sú problémy s dopingom, ktoré sa teraz objavujú.
Ako vnímate rastúce dopingové obvinenia voči Rusku?
Myslím si, že sme mali šťastie, začali sme skôr, ako sa doping natoľko rozmohol. Teraz je už toľko dodatočných zmien v poradí, že tomu človek až nerozumie. Visí nad tým veľa otáznikov, či nemohlo byť finálových umiestnení ešte viac. A mňa a iste aj Luciu takéto špekulácie hnevajú a unavujú.
Načrtli ste systémové problémy v atletike. Kde vidíte najväčšie rezervy?
Slovensko nestíha s dobou, systém stagnuje. Štrukturálne riešenie prípravy i financovania je iné a horšie, aké bolo v minulosti. V celej Bratislave je tartanová štyristovka len na Mladej Garde, pozrite sa, ako dopadol Inter. Kedysi bolo na Slovensku okolo trinásť tréningových stredísk. Koľko ich je dnes? Aj systém hľadania a práce s talentmi, ktoré tu rozhodne sú, je zlý.
V čom?
Pri hokeji, futbale i atletike sa riešia najmä peniaze. Doba sa zmenila a s ňou aj mládež, ktorá sa teraz viac venuje sociálnym sieťam ako pohybu. Pán minister školstva síce sľúbil, že sa to pokúsi zlepšiť, ale podľa mňa sa mu to nepodarí. Dnes je to omnoho viac o dobrovoľnosti ako kedysi. Šikovní ľudia nemajú toľko finančnej i morálnej motivácie a časom prestanú alebo odídu.