Spojenie Denisa Myšáka a Tibora Linku s matadormi Erikom Vlčekom a Jurajom Tarrom prinieslo slovenskej rýchlostnej kanoistike v priebehu ostatných dvoch rokov veľa radosti a skvelých výsledkov.
Vlani získali v Miláne v ostro sledovanej disciplíne K4 suverénnym spôsobom nielen olympijskú miestenku do Ria, ale aj zlaté medaily z majstrovstiev sveta. Tento rok vo výborných výkonoch pokračovali. Najprv triumfovali na európskom šampionáte na kilometri a pridali aj striebro z neolympijskej päťstovky. Vrcholom ich snaženia bolo vystúpenie pod piatimi kruhmi v Brazílii. Výborne namiešaná partia pod vedením trénera Petra Likéra tam získala strieborné medaily. Hlasujúci v ankete Klubu športových redaktorov Športovec roka 2016 ich za tieto úspechy zvolili za športový kolektív roka.
Striebro im odovzdala Barteková
Hoci na najrýchlejších Nemcov v Riu nemali nárok, v cieli ani na stupňoch víťazov na nich nebolo badať ani najmenšiu stopu sklamania. Najstarší muž posádky Tarr od radosti neúmyselne prevrátil loď a svojich kolegov vykúpal.
„Prvé pocity v cieli boli úžasné. Potom nás však Ďuro skoro utopil,“ smial sa neskôr háčik Myšák. Dvadsaťjedenročný kajakár z Nitrianskeho Rudna začal snívať o účasti v Riu na prelome rokov 2014 a 2015, vtedy ešte v singli. Ani najbližší mu nedávali šancu. Vytvorením novej posádky štvorkajaka sa však jeho plány zreálnili, naplnili a nakoniec i ďaleko prevýšili odvážne sny.
Vytúžené medaily zavesila štvorici rozradostených borcov na krk ich dobrá kamarátka – športová strelkyňa a členka Medzinárodného olympijského výboru Danka Barteková. Tvrdí chlapi sa len ťažko bránili dojatiu a slzám. „Mal som plač na krajíčku,“ priznal Myšák. „Keď vidím niekoho plakať, ani ja sa slzám neubránim,“ dodal so smiechom Vlček.
Jeho dlhoročný parťák Tarr považuje striebro z Ria za najväčší úspech v kariére. Hoci mnohí hovoria, že najlepšie je skončiť na vrchole, komárňanský veterán sa ešte končiť zďaleka nechystá. „Povedal som to už dávno pred olympiádou, že ak na nej získam medailu, potiahnem to až do Tokia 2020. Samozrejme, platí to, len ak ma bude poslúchať zdravie. Bez neho by to nešlo. Okrem toho musím mať naďalej aj potrebnú výkonnosť. Nechcel by som totiž nikoho brzdiť,“ vraví.
Všetci štyria spoločne s trénerom si užili oslavy priamo v Riu aj doma po návrate. V Komárne, Šamoríne i Novákoch. „Najemotívnejšia bola hneď prvá – u nás doma v Komárne. Bolo to stále veľmi čerstvé. Prišlo veľmi veľa ľudí – fanúšikov i našich známych. Tam to bolo najkrajšie,“ spomína Vlček a pridáva i milú pikošku: „Mimoriadne pyšná bola na mňa staršia dcéra. Spočiatku chcela, aby som ju každý deň ráno odprevadil do školy. Tešila sa, keď ma každý zastavoval a gratuloval mi. Dobre mi to padlo, keď som videl, akú má zo mňa radosť.“
Rada od kamaráta – nápad za milión
Nápad skĺbiť bohaté skúsenosti a mladícku výbušnosť sa zrodil v hlave Vlčekovho a Tarrovho dobrého kamaráta, bývalého kajakára Štefana Viszlaya z Komárna.
Zohratá dvojica, ktorá sa rok predtým tešila z dvoch titulov majstrov sveta v K2, sa na jar 2015 výkonnostne i výsledkovo v deblovke trápila. Na májovom Svetovom pohári v Duisburgu navyše nebola v programe ich doplnková disciplína na 500 m, preto im Viszlay poradil, nech si sadnú do štvorky s Myšákom a Linkom.
Foto: SITA, Martin Medňanský
„Vtedy nás to celkom zaskočilo. Skôr mladí pretekári zvyknú osloviť skúsenejších než naopak. Brali sme to ako poctu a dúfali, že ich nesklameme. Absolvovali sme len dva či tri tréningy a v Duisburgu sme skončili tretí. Po zlatých majstrovstvách sveta v Miláne bolo jasné, že už musíme mať najvyššie ciele,“ približuje Linka.
Spolupráca v lodi i mimo nej funguje výborne napriek veľkým vekovým rozdielom. Veď najstaršieho Tarra delí od najmladšieho Myšáka takmer šestnásť rokov. Pôsobia však ako zohratý tím a dosahujú i také výsledky.
„Denis a Tiborom k nám zapadli dokonale. Počúvajú a rýchlo sa učia. Zároveň sa nehanbia povedať ani svoj názor. Sú mladší a zákonite výbušnejší. Viac toho vydržia. V závere náročných tréningov mám čo robiť, aby som za nimi príliš nezaostal,“ prezrádza Tarr.