„Venoval mi ju Sergej Solovejčik, prezident Európskej únie džuda. Na olympijských hrách v Londýne 2012 získali džudisti z Európy najviac medailí – 29. V rámci svetovej federácie bola európska federácia najúspešnejšia,“ vraví jeden z kandidátov na pozíciu prezidenta Slovenského olympijského výboru.
Mali ste športové detstvo?
Mal som úžasné detstvo – a ani som nevedel, že prežívam pravé športové. Hral som futbal, hokejbal, všetko, čo sa dalo robiť s loptou alebo s vlastným telom. Serióznejšie som začal s futbalom v Devínskej Novej Vsi, potom som skúšal karate. Veľmi mi nešlo, toho som sa zľakol – a skončil som pri džude.
Na akej úrovni?
Najvyššie na klubovej v Pezinku, v mojom domovskom oddiele. Mám tretí dan, to je čierny opasok. Aby som bol korektný, tretí dan som dostal za zásluhy už ako funkcionár. K džudu som sa vrátil pri mojich dcérach, boli aj majsterky Slovenska – a odvtedy som pri ňom. Dcéry mi ďakujú najmä za dve veci, ktoré som im zdôrazňoval: za šport a angličtinu. Na džude sa naučili padať, vstávať a ísť ďalej. To je jeho symbolika. Zápas sa začína i končí úklonom a podaním ruky, etika sa vysoko ctí. Možno som trošku osobný, no tvrdím, že džudo by malo ísť do škôl. V porovnaní s inými ide o nenáročný šport.
Aj vy ste prešli padaním a vstávaním?
(so smiechom) V živote som padol veľakrát – a nielen na džude. Avšak aj každý neúspech považujem za dôležitý. Bez neho by sme sa nevedeli tešiť z úspechov. Aj keď mi niečo nevyšlo, nebral som to dramaticky. Teší ma, že som zdravý, mám sa fantasticky. Človek nie je prirodzene spokojný, ak mu niečo nevyjde. Mal by to byť podnet na to, aby sa neustále zlepšoval.
Vravíte, že sa máte fantasticky. Potrebujete k životu riešiť problémy slovenského športu, ktorým sa prezident Slovenského olympijského výboru – na túto funkciu kandidujete – nevyhne?
Veľa som o kandidovaní rozmýšľal, diskutoval v rodine i s priateľmi. Keď porovnám športové prostredie s biznisovým, ktoré dôverne poznám, biznis je neporovnateľne tvrdší. Vzťahy v biznise si musíte budovať, dôvera sa nezískava ľahko, dôležité je udržať si ju. Aj v porovnaní s diplomaciou je olympijská pôda veľmi príjemná. Športové prostredie mi nepríde také konfliktné, že by som mal z neho obavy.
Kedy ste sa začali zaoberať myšlienkou, že sa budete uchádzať o najvyšší slovenský olympijský post?
Debatu sme začali na pôde Slovenského zväzu džuda. Vznikla, keď doterajší prezident SOV František Chmelár oznámil, že už nebude kandidovať. V priateľskej debate ma niektorí ľudia oslovili – nemal by si záujem? To malo ešte ďaleko od rozhodnutia. Než sa človek rozhodne, má mať podrobné informácie, do čoho ide a či má na to. V rámci Slovenského olympijského výboru som začal pracovať v jeho nadácii, čo mi je všeobecne blízke. Odvtedy ubehli tri roky, nadáciu sme rozhýbali.
Od koho ste dostali ponuku pracovať v nadácii?
S ponukou ma oslovil pán Chmelár – nech ukážem, čo viem. Začali sme s pár projektmi – a som rád, že sa ujali. Sú kontinuálne, nejde o jednorazové záležitosti. Organizujeme Olympijské srdce pre seniorov, usilujeme sa dostať príbehy bývalých olympionikov medzi ľudí, do škôl. Máme za sebou druhý ročník Olympijskej kvapky krvi na podporu darovania najcennejšej tekutiny. Rozbehli sme náš najväčší projekt pod názvom Ukáž sa. Mladým talentom, ktoré vyrastajú v skromnejších podmienkach, sme nedávno rozdelili 30 tisíc eur. V projektoch spolupracujeme s viacerými partnermi.
Čo je hlavnou témou vašej kandidatúry?
V stretnutiach s ľuďmi hovorím, že rád spájam rôzne záujmy. Toho, čo nás rozdeľuje, je veľa. Určite sa však dajú nájsť aj spoločné prieniky. Hľadať ich v takom širokospektrálnom hnutí, aké združuje Slovenský olympijský výbore, je mojou najväčšou výzvou. Za dôležité považujem mať ku každému zväzu, či je veľký alebo malý, rovnaký prístup. Sústredím sa na rozpracovanie piatich silných tém – symbolizujú päť olympijských kruhov – z ktorých by vzišiel harmonogram najdôležitejších úloh a ich plnenie.
Naznačíte ich?
Zjednodušene: Manažment a servis pre šport, financovanie športu a legislatíva, športový marketing a PR, športová diplomacia, rozvoj olympizmu a vzdelávania v športe. Viete, nie je nič také, čo by už niekto nevymyslel. Všetci kandidáti hovoríme v princípe to isté, veľmi sa neodlišujeme názorovo. Možno máme iba rozdielnu predstavu, ako to chceme dosiahnuť. Napríklad Fond na podporu športu považujem za výbornú vec.
Máte jeho zriadenie vo vašom programe?
Diskutujeme o tom. Nech je jedno centralizované a prehľadné financovanie významných športových podujatí i infraštruktúry športu. Všetko musí byť transparentné.
Považujete značku SOV za príťažlivú?
S malou rezervou by som povedal, že je trochu nedocenená. Na to, aká je to silná značka, oslovené subjekty ešte nevedia presne zhodnotiť, čo im môže priniesť. Alebo inak: globálne spoločnosti si význam piatich spojených kruhov uvedomujú viac než povedzme slovenské. Nedávno som si v Maďarsku objednal minerálku, na etikete som videl olympijské kruhy. Za jednu z veľkých výziev považujem dostať viac do povedomia aktivity Slovenského olympijského výboru i tému olympizmu.
Kto je Anton Siekel
Narodil sa 23. 10. 1969. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a správnu v Prahe. Spoluzakladal finančnú skupinu Istrokapitál, v roku 2006 z nej odišiel. Založil finančnú skupinu FPD, ktorá zahŕňa desiatky firiem, podniká v exotických regiónoch ako Bali, Singapur, Taiwan, Srí Lanka. Aktivity má v hotelierstve, vinárstve, priemyselnej výrobe, nehnuteľnostiach či financiách. Je čestným predsedom Slovenského zväzu džuda. Od roku 2014 je na čele správnej rady Nadácie SOV. Je honorárnym konzulom Kolumbie v SR.
V čom vidíte hlavnú úlohu Slovenského olympijského výboru?
Mal by byť symbolom spájania subjektov v slovenskom športe. Na pôde SOV má mať každý zväz, každý športovec otvorené dvere, nájsť tam pomocnú ruku. Byť prezidentom SOV nepovažujem za cieľ, ale za prostriedok k nejakému inému cieľu. To isté platí aj o ambícii, či má byť SOV strechou slovenského športu. Ustanoviť ju nejakým rýchlym spôsobom by znamenalo, že nejde o prirodzenú autoritu. V krajine ako je Slovensko, by mal SOV mať v športe významú, ak nie najvýznamnejšiu úlohu.
Je podľa vás najväčším problémom slovenského športu nedostatok peňazí?
Nemyslím si to. Keď hovoríme o peniazoch, musia byť efektívne využité. Keby som si mal vybrať medzi dostatkom peňazí a nesprávnymi ľuďmi alebo si vybrať nadšencov pre šport a menej financií, beriem druhú možnosť. Radšej budem robiť v skromnejších podmienkach s oduševnenými záujemcami. Peniaze môžu veľmi pomôcť, ale neplatí jednoduchá rovnica – prinesiem viac peňazí a automaticky sa zlepšia výsledky.
Pozícia prezidenta SOV predpokladá mať dobré kontakty a vzťahy s vládou, s politikmi. K akému straníckemu tričku máte najbližšie?
V prezidentských voľbách som podporil pána Milana Kňažka. Napokon to vypálilo asi zle pre neho – vraj čo za to dostanem. Nemám nijaký biznis v Bratislave, sto ráz som to oľutoval. Mám poučenie, že politika nie je priestor, v ktorom by som sa chcel pohybovať. Čo však neznamená, že by prezident SOV nemal mať štandardné vzťahy s ľuďmi, ktorí v nej pôsobia. Na Slovensku sa veci neraz vybavujú podľa toho, kto koho pozná. Vo vyspelých krajinách to tak nefunguje. Ak sú určené pravidlá, človek sa vie zariadiť. Pravidlá nepustia, sú oslobodzujúce. Ak nie sú, hľadajú sa cestičky poza bučky.
Utlmíte v prípade úspešnej kandidatúry obchodné aktivity?
Už som ich utlmil. Dva roky dozadu som nastavil procesy vo firmách tak, aby boli nezávislé odo mňa. Denno-denný výkon biznisu nerobím. Keď sa do niečoho pustím, tak s plným nasadením. Post prezidenta SOV musí byť na full time, pričom osem hodín je málo – najmä na začiatku. Zo športu som si nikdy peniaze nebral, nikdy som si nenechal platiť. Vždy som ja bol ten, kto ich dával. A do budúcnosti to aj tak ostane.
Čo to znamená?
Ak je prezident SOV platená funkcia, tak by som svoj plat venoval nadácii. Určite sa o tento post neuchádzam preto, aby som mal z toho nejaké benefity.
Považovali ste za správne, že ruskí atléti bez dopingovej minulosti nemohli štartovať v olympijskom Riu? A ruská paralympijská výprava vôbec?
V debatách na túto tému som bol v rozpore s mnohými. Tvrdím, že princíp kolektívnej viny patrí do iného storočia. Ak bol čo len jediný ruský atlét čistý, tak mal štartovať. To je pre mňa principiálna vec. Rozumel som aj argumentom druhej strany, no vinníkov bolo treba hľadať skôr. Šlo viac o politiku než o zdravý rozum. Radšej by som možno akceptoval prísnejší meter na Rusov – nech by ich kontrolovali hoci aj trikrát viac, než im zakázať štart.
Nepovažujete za handicap, že ste menej známy než ďalší dvaja kandidáti Branislav Delej a Milan Jagnešák?
Myslím si, že človeka možno spoznať veľmi rýchlo. Obával by som sa, keby som na to nemal schopnosti. Mám dobré signály, teším sa na deň volieb. Bol by som však nerád, keby sa z voľby prezidenta SOV stal súboj, ktorý rieši celá krajina.