Tentoraz slovenského chodca nesledovali státisíce fanúšikov, ale desiatky detí. Šampión z Ria de Janeiro je tvárou projektu Detská atletika, ktorý už druhý rok podporuje mladé talenty.
Oficiálnou odmenou za všetku drinu je zlatá medaila. Je tou neoficiálnou úprimný detský obdiv?
Isteže. Chcem na Slovensko aj naďalej prinášať radosť, pozitívne emócie. Stretnutie s deťmi bolo veľmi príjemné. Spolu sme si to užili. Ak sa mi podarí motivovať dve či tri nádeje k tomu, aby sa seriózne venovali atletike, tak to určite stálo zato.
Snívali ste už od detstva o tom, že budete atlét?
To veru nie. Skúšal som rôzne športy. S kamarátmi sme prišli zo školy, hodili sme tašky do kúta a bežali von. Hrali sme futbal, hokej, bicyklovali, lyžovali, korčuľovali. Všetko sme robili prirodzene. Od tretej triedy som však začal serióznejšie uvažovať nad tým, že by som skúsil atletiku. Napriek tomu, že som nebol talent a v atletickej triede som patril k horšiemu priemeru.
Máte dve deti. Vediete ich k športu?
Samozrejme. Zatiaľ nemajú vek na to, aby som ich viedol k veľkým tréningom. Zahrajú sa s loptou, pobicyklujú sa. Staršia Emka robí tanec, pohybu má dostatok. Ninka je prváčka. Očakávam, že práve teraz sa bude rozhodovať, akému športu by sa mohla venovať. Dôležité je, aby mala dobrý základ od nás – rodičov.
Dúfate, že z nich budú chodkyne?
Určite ich do toho nebudem nútiť. Viem, aká je to drina. Budem rád, ak ich niekedy uvidím na školských pretekoch, ako vrtia zadkami. V prvom rade však chcem, aby robili to, čo ich baví.
Od vášho olympijského triumfu uplynuli tri týždne. Ako si užívate slávu?
(smiech) Je skvelé, keď sa s niekým náhodne stretnem a rozpráva mi o tom, ako sa mu tisli slzy do očí, keď som šiel do cieľa. Je to však aj náročné. Bol som dlho odlúčený od rodiny. Cítim z nej však úžasnú podporu. Napokon, vedeli sme, do čoho ideme.
Ako ste strávili tie tri týždne?
Prešli veľmi rýchlo. Priam ako voda. Keď mi ide niekto gratulovať, tak moja otázka je, že k čomu. Počas prázdninového týždňa som sa snažil čo najviac venovať deťom, teraz zas upriamujem pozornosť na médiá či stretnutia s rôznymi osobnosťami.
Koľkokrát sa vám už snívalo o posledných olympijských metroch?
Priznám sa, že ani raz. Veľakrát som si tie okamihy prehrával v hlave, spomínal som na ne s rôznymi ľuďmi. Som šťastný, že to nie je iba sen, ale realita.
Už ste videli svoj zlatý pochod z Ria na videu?
Veru nie. Nevidel som dokonca ešte ani ten z minuloročných majstrovstiev sveta v Pekingu. Keď budem na dôchodku, možno si ich v televízii pustím. Viem, že je na internete dvadsaťminútový zostrih, ten si možno pozriem.
Nosíte medailu stále vo vrecku?
Snažil som sa ju odložiť, no o desať minút mi telefonoval jeden známy, či s ňou môžem prísť na konkrétne miesto. Poučil som sa však, že ju nemám vyťahovať na verejnosti, lebo potom sa hodinu len fotím. Stále je to však len zlatá medaila, dôležitejšia je pre mňa spirituálna hodnota. Ak bude medaila zničená, nebude mi to prekážať.
Zmenil vás olympijský triumf?
Veru nie. Aspoň dúfam. Aj naďalej si strážim svoj ostrovček normálnosti. Ak by som z neho náhodou schádzal, klepla by mi manželka po prstoch.
Plánujete po olympiáde dlhší oddych?
To nie. Nemôžem si to dovoliť. Na budúci rok sú majstrovstvá sveta, na ktoré pôjdem v pozícii obhajcu titulu. Budem v novej pozícii, tak to beriem s úplnou vážnosťou.
V ako stave je vaše telo?
Už je zregenerované. Aj keď sa mi obnovilo zranenie holennej šľachy a nemôžem trénovať. Začal som s rehabilitáciou – laserom, kolagénovými injekciami, aby šľacha spevnela. Ale vyzerá to tak, že sa nevyhnem operácii. Ak k nej príde, tak určite v tomto roku.
Pôjde o vážny zákrok?
Ani nie. Ide len o vyčistenie, no v úplnej anestéze.