„Sme rovnako nastavení. Od začiatku vieme, čo chceme. Je medzi nami chémia. To je dôležitejšie ako tréning. Ja ho už nenaučím pretekársky chodiť, ale ak si dokážeme veci povedať na rovinu, pomáha to. Hľadali sme kompromisy a vzájomne sa počúvali. Všetko vďaka tomu fungovalo, funguje a snáď aj bude fungovať,“ vraví Matej Spišiak, bývalý chodec a dnes tréner olympijského šampióna z Ria Mateja Tótha.
Symbolické Livigno
Čerstvý zlatý medailista po príchode z Ria do Bratislavy priznal, že vo výborný výsledok začal veriť potom, ako v hornatom talianskom Livignu po zranení šľachy zvládol 40 kilometrov v plnom nasadení. Práve tam sa v apríli 2013 začalo nádherné trojročné obdobie v životoch oboch priateľov.
„Prvý impulz prišiel od Maťa. V Livigne sa ma opýtal, či si viem predstaviť vzájomnú spoluprácu. Komunikácia bola jednoduchá a rýchla – ponuku som prijal okamžite. Chcel niečo zmeniť, potreboval v tréningu nový impulz a výzvu. Toto rozhodnutie neľutujem,“ vraví 38-ročný tréner. Ich krátka spolupráca priniesla tri cenné kovy – striebro na ME v Zürichu 2014, titul z pekinských MS 2015 aj z olympiády v Riu.
Spišiak sám vie, že každý pretekár raz príde do bodu, keď sa musí rozhodnúť, či pôjde vpravo alebo vľavo. Tóth podľa neho zmenu potreboval. „Už pred začiatkom našej spolupráce bol špičkovým chodcom. Chýbala mu však medailová odmena. Maťo cítil, že si potrebuje vyskúšať niečo nové. Vydiskutovali sme si to a dohodli sa,“ ozrejmil bývalý reprezentant na 20 aj 50 kilometrov, ktorý si od začiatku prípravy na olympiádu ako rituál nechal narásť bradu. Po zlatom úspechu išla dole.
Najväčšie Tóthove preteky v živote sledoval jeho kouč s ľadovým pokojom. „Aj keď sa v druhej polovici pretekov veľa menilo, stále som bol pokojný. Zvykol som si, nervozita u mňa nehrá žiadnu rolu. Viac som sa sústredil na taktiku, aby sme boli stále v strehu a mohli Maťovi poradiť, prípadne niečo zmeniť.“
Zachránila ho voda
Ešte viac ako nohy pracovala u 33-ročného pretekára hlava. Dinizov rýchly a dlhý únik ani Tallentov priskorý finiš ho nerozhodili. Neohrozene dokráčal pre prvú slovenskú atletickú medailu v ére samostatnosti a na radosť všetkých – zlatú.
„Predviedol fantastický chodecký a takticky vyzretý výkon. Nepúšťal sa do trhákov, nereagoval na zvýšenú aktivitu súperov. To by ho zničilo. Nebol na takéto zmeny tempa a rytmu pripravený. Tým, že si išiel svoje preteky, predišiel skorému úpadku energie. Zvolil ideálnu cestu a tá mu priniesla triumf.“
Spišiak začal veriť vo víťazstvo štyri kilometre pred cieľom. „Na konci to už bolo o život. Pred posledným kolom začal sťahovať Tallentov náskok. Videl som jeho zvýšený pohyb, začal som mu kričať medzičasy. Austrálčan spomaľoval a Maťo bol v laufe,“ opísal dramatický záver v chodeckom areáli Pontal.
Čo pomohlo Tóthovi udržať sa vo vysokom tempe? „Voda. Cítil, že sa prehrieva. Preto si ju brával aj na druhej strane, mimo slovenskej stanice. Podmienky boli veľmi náročné. Tým, že stále pil a ochladzoval svoje telo, sa zachránil v pretekoch. Keby vynechal jednu alebo dve občerstvovačky, prehrial by sa mu organizmus,“ vysvetlil Spišiak.
Vrúcne objatie trénera a jeho zlatého zverenca obletelo svet. „Teším sa, že som Maťa privítal v cieli prvý. Prežíval som úžasný mix emócií. Cítil som úľavu, hrdosť, radosť z výnimočnej chvíle. Atletika je kráľovský šport a päťdesiatka je najbrutálnejšia a najťažšia disciplína. Spôsob, akým Maťo vyhral chodecký olympijský maratón, je výnimočný. To sa nevidí každý deň,“ uzavrel.