Úsmevy rozdávali na všetky strany. Na letisku ich čakali desiatky blízkych a fanúšikov. Večer ešte absolvovali oficiálne privítanie v Komárne. Chýbal len Linka, ktorý mal rovnaké povinnosti doma v Šamoríne.
„Medaila je ťažká. Krásna. Aj poriadne chutí,“ usmieval sa Linka. „To, že mám olympijskú medailu si už uvedomujem naplno, ale to všetko okolo asi ešte chvíľu trvať bude. Hneď prvé oslavy boli poriadne. No pamätám si všetko (smiech). Do návratu sme ešte stihli popozerať sochu Krista Spasiteľa, Cukrovú homoľu aj Copacabanu,“ dodal.
„Všetko sme to absolvovali aj pred rokom, keď sme boli v Riu na predolympijskej regate, ale niektoré veci sa trochu pomenili. Pri ceste na kristovu sochu úplne zmenili prestupovú stanicu. Pribudli tam nové budovy. Bolo to úplne iné. Olympiádu, oslavy aj všetko okolo sme si poriadne užili. Teraz musíme ešte chvíľu vydržať a potom príde potrebný oddych,“ doplnil svojho rovesníka háčik Myšák.
Najstarší zo štvorice Tarr už v Riu avizoval, že je pripravený potiahnuť to až na ďalšiu olympiádu do Tokia. „Na ostatnom vyhlásení Kajakára roka som povedal Borisovi Bergendimu, že ak získame v Riu medailu, tak to ešte štyri roky potiahnem. Musím dodržať slovo,“ smeje sa.
„Samozrejme, musí poslúchať zdravie. Bez neho by to nešlo. Okrem toho mi to musí naďalej aj ísť, nechcel by som totiž nikoho brzdiť,“ dopĺňa.
Vraví sa, že oslavy cenného kovu na olympiáde bývajú búrlivé a poriadne náročné. Môže to potvrdiť?
„Jednoznačne. Len sme boli dosť unavení a aj dosť dlho trvalo, kým sme sa vôbec dostali do hotela a potom do Slovenského domu. Musím sa však pochváliť, že my starší sme vydržali viac než mladí chalani (smiech). Viac ako deň sme však oslavovať nevydržali. Druhý deň to bolelo. Asi najnáročnejší deň nás čaká v sobotu, keď sa v komárňanskej lodenici stretneme všetci kamaráti,“ priblížil najbližší program.
Najúspešnejší slovenský kajakár Vlček sa na Slovensko vrátil bez medaily. Našťastie o ňu neprišiel. Len ju prezieravo poslal domov s trénerom Petrom Likérom o čosi skôr.
„Chcel som, aby bola skôr doma, nech sa jej nič nestane. Aby mi ju neukradli, prípadne som ju nestratil. Taký spokojný ako teraz som sa ešte z olympiády nevracal. Tešili sme sa z každej medaily, ale vždy nám to chvíľu trvalo, lebo ambície sme mali zlaté. Teraz je to úprimná radosť od prvých sekúnd. Konkurencia vo štvorke je stále väčšia a na zlato sme tentoraz reálne nemali,“ priznal.
Finálovú jazdu som si užil v depe s Austrálčanmi
Preteky prežíval rovnako intenzívne ako jeho zverenci. Tréner štvorkajaka Peter Likér (32) mal pred finálovou jazdou náročnú noc. Príliš sa nevyspal. O to viac si potom úspech užil a neskôr i oslávil.
Ako ste prežívali noc pred finále?
Bola veľmi náročná. Takmer vôbec som nespal. Pod oknom som mal tenisové kurty a malé ihrisko na futbal. Zápasníci, ani neviem z ktorej krajiny, ktorí ten deň získali medaily hrali ešte o štvrť na dve v noci futbal a vykrikovali pri tom. Musel som ísť dole a poprosiť ich, aby boli tichšie, nech sa vyspím. Po ani nie troch hodinách som sa zobudil nie najlepšie naladený. Únava sa dala dokopy so stresom, ale povedal som si, že to nemôžem chalanom pokaziť.
Kde ste sledovali striebornú jazdu?
Nedalo sa ísť na bicykli popri kanáli, čo mi bolo dosť ľúto. Tak som sledoval preteky v depe s Austrálčanmi. Nechcel som byť medzi divákmi, ale poriadne si jazdu užiť a fandiť sám. Austrálčania boli poriadne nešťastní, keďže skončili štvrtí, ale mne hneď gratulovali. Dlhé roky medzi sebou súperíme, bolo mi ich aj trochu ľúto.
Mohli vaši zverenci zdolať aj Nemcov?
Asi nie. Už pred začiatkom pretekov som hovoril, že ktokoľvek bude mať obrovský problém predbehnúť ich. Boli perfektne pripravení a jazdili výborne. Urobili niečo také, na čo sme my teraz nemali. Dôležité bolo, že Portugalčanov, Čechov, Austrálčanov a našich ďalších tradičných súperov sme zdolali a obsadili výborné druhé miesto.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Boli medailové oslavy veľmi búrlivé?
Samozrejme, oslávili sme to. No po takom enormnom vypätí, aké zažívate na pretekoch, stačí aj kvapka alkoholu a má to svoje čaro. Veľmi sa teším ešte na oslavy s kamarátmi doma v Komárne. Trochu vypneme a užijeme si to.
Chlapci dostali strieborné medaily od vašej priateľky Danky Bartekovej. Ako odmenila za úspech vás?
Nič som nedostal (smiech). Pusu, samozrejme, áno. Aj mi gratulovala.
Prečo ste brali domov Vlčekovu medailu?
Z bezpečnostných dôvodov (smiech). Aby na ňu nemusel dávať pozor. Možno sa to nezdá, ale sú to starosti. Musíte stále kontrolovať, či ju máte so sebou. Letel som v pondelok večer s Dankou. Stihol som len rôzne vybavovačky. Vybral som si auto zo servisu a vyúčtoval sústredenia, aby som tieto povinnosti netlačil pred sebou.