Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Po zlato som išiel za hranicou svojich možností, vraví Tóth

Viac ako 49 kilometrov neveril, že by mohol získať svoju najcennejšiu medailu. Matej Tóth (33) sa stal v Riu olympijským šampiónom na chodeckej päťdesiatke.

24.08.2016 17:20
matej tóth, Foto: ,
Matej Tóth so zlatou medailou.
debata

„Až štyristo metrov pred cieľom som si uvedomil, že to vyjde,“ vraví pretekár VŠC Dukla Banská Bystrica. Pre Slovensko vybojoval prvú olympijskú atletickú medailu v ére samostatnosti.

Preteky boli najmä v druhej polovici ako na hojdačke. Kedy ste začali veriť v zlato?
Až štyristo metrov pred cieľom som si uvedomil, že to vyjde. Na líderskú pozíciu som sa síce dostal asi dva kilometre pred cieľom, stále to však bolo na hrane. Rezervy som už nemal žiadne a len vďaka eufórii som sa držal na nohách.

Kontrolovali ste si odstup?
Odkedy som predbehol Tallenta, som sa až po poslednú občerstvovačku vôbec neobzeral dozadu. Nechcel som sa zbytočne rozptyľovať, len som šliapal, čo to dalo. V momente, ako som sa naposledy oblial ľadovou vodou, som vedel, že už dokráčam do zlatého konca.

Okolo trate vás povzbudzovala početná skupina fanúšikov. Vnímali ste to?
Áno a veľmi intenzívne. Napríklad pred cieľom mi Miloš Bátovský zakričal, že náskok je dosť veľký, no nesmiem poľaviť a šliapať až dokonca. Ešte aj 150 metrov pred cieľom som sa pre istotu obzrel, či sa na mňa niekto netlačí, lebo som si chcel vziať slovenskú vlajku. Vtedy som si to už začal naplno užívať.

Hovorievate, že na konci prichádza na rad živelnosť a emócie. Na akej úrovni boli v Riu, keď ste si išli po olympijský triumf?
To si ani neviete predstaviť. Nebolo to sto, ale minimálne stodesať percent. Prekvapilo to aj mňa, lebo som v tom teple ani necítil toľko energie. Zaúradovalo u mňa srdce, myšlienky na blízkych, diváci a úžasná sila momentu. Nesústredil som na negatívne javy či únavu. Išiel som za hranicu svojich možností.

Boli ste na veľké teplo pripravený?
Náročnosť pretekov bola vysoká. Musel som sa občerstvovať aj mimo slovenskej stanice. Po veľmi dlhej dobe mi bolo na pretekoch teplo. S jedným obliatím na kolo by som to nevydržal. Myslím si, že keby som sa nechodil občerstvovať tak často, zrejme by to na medailu nestačilo. Bál som sa prehriatia organizmu, a tak som nič neriskoval a bral si vodu čo najčastejšie. Niekedy som sa 100–200 m predtým už nemohol ten príjemnej ľadovej vody dočkať. (smiech)

Prekvapila vás vysoká teplota?
Prehrievali sa mi najmä ruky a to bolo cítiť. Také horúce počasie sme neočakávali. Na teplo sme sa pripravovali, no toto nás prekvapilo. Slnko bolo veľmi silné, na trati nebol ani meter chládku, kde by si telo mohlo od horúčavy oddýchnuť.

Zažili ste už podobné podmienky?
Áno, na majstrovstvách sveta v Osake 2007. Tam bolo snáď väčšie teplo a vlhko, no chodili sme po parku, kde slnko až tak nepálilo. Horúco bolo aj minulý rok v Pekingu, tam však bola asi polovica trate v tieni. Slnko v Riu dalo zabrať aj divákom, ktorých som potom aj ľutoval. Na začiatku prišli fandiť neopálení a na konci pretekov boli poriadne červení.

Prežili ste dva nádherné momenty – preťali ste cieľovú pásku a ako víťaz ste si vypočuli slovenskú hymnu. Dajú sa porovnať?
Sú to nezabudnuteľné chvíle, človeku zostanú v pamäti až do konca života. Výhodou na ceremoniáli bolo, že som už bol oddýchnutý a plnými dúškami som si vychutnával atmosféru. Eufória je však podľa mňa silnejšia. Keď som prišiel do cieľa, objal som sa s divákmi, trénerom Matejom Spišiakom a radoval sa z úspechu. Prvé dva-tri kroky po konci pretekov napätie zo mňa spadlo a všetko som si začal uvedomovať. Boli to fantastické momenty.

Cítili ste pred pretekmi tlak?
Ako majster sveta som mal sám na seba – podobne ako média a verejnosť – vysoké nároky. Aj napriek tomu som si tlak nepripúštal. V cieli to zo mňa spadlo, zhlboka som si vydýchol. Naplnil som očakávania a dokázal to. Na jednej strane som cítil šťastie, na druhej úľavu.

Spomínali ste, že príprava na Rio sa začala na druhý deň po 5. mieste v Londýne 2012. Znamená to, že ste už odštartovali prípravu na olympiádu v Tokiu?
(úsmev) Keď sme v Slovenskom dome oslavovali víťazstvo, povedal som, že pripíjame na úspech počas tejto olympiády a na nový štvorročný cyklus. Po debate s trénerom sa to však trochu zmenilo.

Ako?
Prvýkrát po šestnástich rokoch, keď som začal štvorročný cyklus pred Aténami 2004, pôjdem do ročného cyklu. Mám 33 rokov, v Tokiu by som mal 37, čo je už za hranou vrcholového športu. Mám za sebou jednu ťažkú sezónu za druhou. Posledné tri roky priniesli úspechy, ale aj únavu a rastúci tlak.

Zvažujete aj koniec kariéry?
Pôjdeme rok po roku, stále mám chuť prinášať blízkym, sebe, aj celému Slovensku radosť a krásne emócie. Prvoradé bude zdravie. Ak bude pevné, predstavím sa aj v Tokiu. Ak by som však nedokázal dlhšie trénovať na najvyššej úrovni, bude čas na premýšľanie o konci kariéry. Určite sa o ďalšiu olympiádu pokúsim, viac však ukáže čas.

Boli ste sa pozrieť aj na iné disciplíny?
Áno, najviac ma upútal svetový rekord Juhoafričana Waydeho van Niekerka z ôsmej dráhy na 400 m. Ten čas a beh boli pre mňa väčším zážitkom ako víťazná stovka Usaina Bolta. Jamajčan je hviezdou atletiky a ikonou športu, ale Van Niekerkovo víťazstvo u mňa zanechalo hlbší dojem.

Pozreli ste si aj ďalších Slovákov v akcii?
Som rád, že som zostal v Riu aj po mojich pretekoch, lebo sme sa boli pozrieť v areáli Lagoa na striebornú jazdu štvorkajaku. To bol krásny zážitok.

Ako hodnotíte pobyt v olympijskej dedine?
Nemal som žiadne problémy. Zrejme ich stihli všetky vychytať, kým som tam prišiel. (smiech) Páčilo sa mi tam. Boli sme jedna veľká partia, ktorá sa hecovala a držala si palce. Mal som aj izbu sám pre seba, takže som mal pokoj a pohodu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Matej Tóth #Rio 2016 #Peter Korčok