„Prikláňam sa k tomu, že celoplošne zakáže účasť všetkým ruským športovcom,“ vraví z Prahy Jan Šťovíček, popredný expert na športové právo. Od januára tohto roku je na zozname rozhodcov CAS.
Podľa čoho tak usudzujete? Je rozhodnutie Športového arbitrážneho súdu signálom pre Medzinárodný olympijský výbor, aby postupoval podobne?
Pôvodne mal Medzinárodný olympijský výbor rozhodnúť už skôr, no trochu alibisticky si počkal na verdikt arbitráže o atlétoch. Na rozhodnutie MOV nemá síce nijaký záväzný vplyv, no dáva mu silný argument, aby postupoval podobne. Môže sa oprieť o silné právne stanovisko. Domnievam sa, že ruská výprava na olympiádu do Brazílie nepocestuje.
Na jednej strane štátom riadený doping, na druhej kolektívna vina. Ak by platil celoplošný zákaz, doplatili by naň aj bezúhonní športovci. Muselo to zájsť tak ďaleko?
Veď práve – nemuselo. Nerozumiem, prečo sa tak deje až v poslednej chvíli. Uplatňovať princíp kolektívnej viny v 21. storočí považujem za veľmi nešťastné riešenie, nemôže tešiť nikoho. Do právneho štátu a do demokratickej spoločnosti nepatrí. Hovorím to aj napriek tomu, že štátom riadený doping, z ktorého ruských funkcionárov a športovcov usvedčili, je neprijateľný a mimoriadne škodlivý. Olympijský cyklus trvá štyri roky, je pre športovcov vrcholom úsilia. Do prípravy investovali veľa času, peňazí i energie – a teraz to má vyjsť navnivoč, ak sa ničím neprevinili?
Ako sa dalo tomu predísť?
Keď sa objavili prvé dôkazy o nekalých praktikách v ruskej atletike, mohla Medzinárodná atletická federácia určiť disciplinárnu komisiu, prípadne tribunál, ktorý by posudzoval prípad od prípadu. Keď sa objavili podozrenia o manipuláciách, mohla ráznejšie zakročiť aj Svetová antidopingová agentúra (WADA) a prísnejšie kontrolovať moskovské antidopingové laboratórium. Riešenie a vyvodzovanie dôsledkov malo byť individuálne, nie kolektívne.
Majú ruskí atléti, ktorí nepochodili na športovej arbitráži, ešte nejakú šancu?
Na Hry do Ria už ísť nemôžu, aj keby Medzinárodný olympijský výbor rozhodol o účasti ruskej výpravy na hrách v Brazílii. Môžu sa však obrátiť na Švajčiarsky federálny súd. Je to však beh na dlhú trať.
Tvárou odmietnutých ruských atlétov sa stala dvojnásobná olympijská víťazka v skoku o žrdi Jelena Isinbajevová. Hypoteticky – keby sa na vás obrátila, aby ste ju zastupovali, šli by ste do toho?
Hypoteticky – áno. Nikdy jej nedokázali doping – a určite nie je sama – takže by mala veľkú šancu uspieť. Mohla by žiadať Medzinárodnú atletickú federáciu o náhradu škôd. Tu sa však problém posúva do roviny právnach bitiek. Nedá sa vylúčiť, že sa objavia viaceré takéto žaloby, v ktorých pôjde o milióny eur. Zlé je na tom to, že súboje zo štadiónov sa presunú do právnických kancelárií. To je nechcený vedľajší efekt.
Podcenila niečo ruská strana?
Možno sa spoliehala na to, že obvinenia sú súčasťou nejakej spikleneckej politickej hry proti Rusku, ako to zaznievalo z najvyšších miest. Teraz sa Rusi pýtajú, prečo sú potrestaní len oni, keď dopingové škandály sú aj v Keni, prípadne aj v iných krajinách.
Patríte do zoznamu rozhodcov Športového arbitrážneho súdu. Teoreticky – mohli ste rozhodovať o odvolaní ruských atlétov aj vy?
Mohol, ak by ma vybrali. V trojčlennom senáte bol taliansky, americký a britský kolega. Američana si vybrala ruská strana, jedného Medzinárodná atletická federácia, jedného nominoval CAS.
O vás je známe, že ste úspešne zastupovali cyklistu Romana Kreuzigera v spore s Medzinárodnou cyklistickou úniou (UCI). Uvažovali ste, že sa v jeho prípade obrátite na CAS?
Mali sme už podanú žalobu, no napokon na žiadosť druhej strany sme sa dohodli, že spor ukončíme bez súdu. Vlastne sme vyhrali, oni to vzdali. Mali sme silné argumenty, že Roman nedopoval, čo uznala aj UCI.
Ak by Rusko vylúčili z Hier, stúpla by šanca Martiny Sáblíkovej, ktorú takisto zastupujete, na účasť v Riu v cyklistickej časovke?
To už trošku predbiehame. Ak by sa tak stalo, stúpli by šance aj niektorých iných športovcov, možno aj slovenských. Uvidíme, čo prinesú najbližšie dni.