Míting, ktorý slovenskej atletike dvihol sebavedomie aj renomé

V polovici päťdesiatych rokov po štvrtom československom titule belasých zvlášť. Napriek tomu práve na Cíglfelde sa začala v roku 1957 história atletického mítingu, ktorý vo svete v najslávnejšej ére označovali za Zürich Východu. Ďalšia generácia prívržencov kráľovnej sa ho rozhodla obnoviť pod top značkou P-T-S, čiže Pravda – Televízia – Slovnaft, a to už 4. júna – pravda, v Šamoríne.

Na začiatku bolo zúfalstvo, ale našťastie nevyústilo do paniky. Poctivé úsilie pár desiatok fanatikov roztrúsených po Slovensku neprinášalo túžený výsledok. Atletiku sa nedarilo naštartovať. Na prvé tri povojnové olympiády sa nenominoval ani jediný atlét z domáceho klubu.

„Vo vyššom meraní (rozumej medzinárodnom) velice zaostávame,“ priznal v marci 1957 v celoštátnom časopise Lehká atletika predseda slovenskej sekcie Dr. Štefan Múčka. Zároveň napadol futbalových bosov: „Kde je dráha, snáď najlepšia, akú na Slovensku máme, nie sú atléti, lebo ich sesterský oddiel futbalový prinútil prestúpiť do inej telovýchovnej jednoty. V Slovane ÚNV Bratislava majú niektorí funkcionári takýto pomer k ľahkej atletike, a to, žiaľ, nielen dnes – ale už dávno!“

Polčasové bratanie sa s futbalom

Múčka, rodák z Nových Zámkov, v mladosti slušný výškar, mal vtedy len 35 rokov. „Gebír“ na kritiku mu nedávalo to, že bol pracovník vtedajšou mocou uznávanej Slovenskej odborovej rady, ale najmä to, že verejne v atletickom hnutí presadzoval potrebu „bratania sa s futbalom“. Zároveň futbalovým funkcionárom ponúkol vypĺňať prestávky ligových zápasov atletickými vložkami. A tí deklarovali, že ich vítajú, lebo diváci sa v polčasoch aspoň nenudia a navyše, pred bufetmi sa tvoria menšie rady… Niektoré kluby dokonca zvýšili vstupné o korunu, ktorú sľúbili investovať do atletiky.

„Múčkovho syna som trénoval, keď som začínal ako pedagóg, bol mojím žiakom,“ spomína výškarský tréner Viliam Lendel. „Nevedel som, že jeho otec bol iniciátor atletických vložiek počas futbalových prestávok, ale som si istý, že významne prispeli k tomu, že Bratislavčania si zvykli na atletiku a keď ich pozvali na čisto atletické preteky, už vedeli, čo ich čaká. Bola to injekcia, ktorú náš šport potreboval.“

Múčku spomíname preto, že stál pri zrode Veľkej ceny Pravdy, ako sa nazývali preteky, čo predchádzali „péteeske“. Neskôr sa stal aj predsedom jej organizačného výboru, prvý ročník však chystal tím, na čele ktorého stál Ing. Július Sorel, jeho kolega zo Slovenskej odborovej rady. Konštatujú to archívne zápisy Alojza Ovečku, tajomníka výboru i dlhoročného sekretára atletickej sekcie, a potvrdila nám to aj 81-ročná Terézia Jedličková, naša bývalá šampiónka v hode oštepom a jedna z posledných žijúcich členiek prvého organizačného štá­bu.

… musí ísť Mohamed k hore!

Preteky s medzinárodnou účasťou sa pôvodne mali nazývať Memoriál Jána Hajdócyho a ich zrod inicioval Rudolf Holzer, už vtedy veľká postava slovenskej atletiky, jej šéf v rokoch 1942 – 1946 a 1948 – 1949. Bezmála taká ako Hajdócy, zakladateľ atletiky v Trnave, skvelý tréner a metodik, spoluautor koncepcie štúdia telesnej výchovy (1939) a napokon riaditeľ bratislavského vysokoškolského internátu Lafranconi, ktorého pamiatku (zomrel v roku 1950) si chcel uctiť. Mimochodom, obaja sa spoločne začiatkom štyridsiatych rokov významne zaslúžili o to, že sa na Tehelnom poli vybudovala atletická dráha.

Atletická sekcia slovenskej telovýchovy však vo svojom chudobnom rozpočte na podujatie nenaškrabala dosť peňazí. A tak necelé dva mesiace pred jeho konaním vyslala trojčlennú reprezentatívnu delegáciu s prosíkom k vtedajšiemu šéfredaktorovi Pravdy Milošovi Markovi: predsedu Múčku (35), šéfmetodika Holzera (50) a športovo-technického šéfa Pavla Gleska (25). Marko sa najmä v neskorších riaditeľských funkciách v rozhlase a televízii prejavil ako „tvrdý“ komunista, ale zoči-voči návšteve v priemernom veku skoro zhodnom s jeho vtedajším (35) sa zahral na obchodníka: Áno, pomôžeme, dáme na míting 60-tisíc korún, ale chceme byť v jeho názve.

Ako bonus sľúbil rozprúdenie veľkej ankety o vážnych problémoch slovenskej atletiky na stránkach denníka. Začala sa 22. júla 1957, dva dni po uverejnení správy Ľahkí atléti o Veľkú cenu Pravdy, a redigoval ju neskorší dlhoročný vedúci športového oddelenia Pavol Kršák, ktorý atletiku neskonale miloval.

Foto: Slovenské olympijské a športové múzeum

Dominik Kocinger Dominik Kocinger (vpravo), prvý víťaz v histórii Veľkej ceny Pravdy.

Prvý príspevok bol na nalákanie a na objednávku, napísal ho legendárny bežec Emil Zátopek. Vlastným štýlom aj humorom: „Uvažovať môžem, ale behať musím. (…) Čo keby sme všetci každé ráno vyskočili z postele a zabehli si pár kilometrov?“ Ďalších dvadsať prišlo spontánne od bezmála všetkých vtedajších atletických osobností v regiónoch (Ladislav Berger, Jozef Franko, Mikuláš Čordáš, Ľudovít Dobál, Ladislav Korček, Jozef Šulgan, František Harant…) a pomenovali azda všetky dobové neduhy. Bonbónikom bol extrakt Holzerovho príspevku, ktorý vyšiel v predvečer mítingu s pôvabným titulkom „…musí ísť Mohamed k hore!“

Prvý víťaz: vládny splnomocnenec

Slovenská atletika vtedy prioritne nepotrebovala veľké medzinárodné podujatie, ale ukázalo sa, že predstaviť šport v novej, honosnejšej podobe má svoj zmysel, lebo si dvihne renomé. Holzer to intuitívne cítil, preto forsíroval jeho zrod.

Kršák ho vo svojom poslednom seriáli o histórii P–T–S v roku 1989 označil za hlavného iniciátora mítingu napriek tomu, že nikdy nestál na jeho čele. Holzer však po honore ani netúžil – jednak mal svoje skúsenosti s funkciami („odvolajú vás a ani neviete, prečo“) a jednak si potrpel na zásady. Nebol poctivý len ako bankový úradník, v profesii, ktorou sa živil, ale aj ako atletický funkcionár a najmä rozhodca – bože, koľkí mu zazlievali, že má zlé stopky! „Nikdy a nikde nepodľahol nijakému omamu, aj keby ako sladko znel,“ skonštatoval o ňom svojho času Pavol Glesk, jeden z najúspešnejších slovenských trénerov v histórii.

Mimochodom, už v organizačnom výbore prvého ročníka „sedel“ Glesk, ale to bol jeho brat Ivan, učiteľ. Keď sa kedysi niekto zbláznil do atletiky, tak sa spravidla do nej zbláznil aj brat či sestra a napokon celá rodina. Malý príkladík z premiérového ročníka Veľkej ceny Pravdy 1957. Absolútne prvým víťazom, lebo Holzer tak určil časový program, sa stal Dominik Kocinger, ktorý zvíťazil v behu na 400 m prekážok časom 54,6 s. Oveľa neskôr ho preslávilo vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros, 17 rokov bol jeho vládnym splnomocnencom. Už nežije, ale to je známe. To, že jeho starší brat Alojz bol tiež atlét a že už v prvom ročníku Veľkej ceny Pravdy ako lekár figuroval v organizačnom výbore, je menej známe – pritom ho mnohí pokladajú za nestora slovenskej kardiológie a predvlani oslávil deväťdesiatku.

Prvý hlásateľ: budúci minister

Na Slovensku vždy všetko fungovalo (a asi aj bude) na rodinných alebo kamarátskych väzbách. Ako hlásateľ na prvom ročníku pôsobil Ján Holčík. Už sa mu blíži osemdesiatka, vtedy však mal len 20 rokov, preto bol ešte bez titulov pred menom aj za menom. A ani vo sne netušil, že sa raz, začiatkom deväťdesiatych rokov, stane slovenským ministrom priemyslu.

„Behal som osemstovku, podobne ako kamarát Paľo Glesk, boli sme obaja ťažkí amatéri, a keď ma poprosil, aby som sa prvý raz v živote postavil pred mikrofón a z búdky navrchu tribúny komentoval preteky, tak som mu nemohol povedať nie,“ spomína. „Boli to nervy, ale aj zážitok. Veľa divákov, slávne mená…“

Veľká cena Pravdy začínala ako dvojdňové víkendové podujatie. Prvá sa uskutočnila na prelome augusta a septembra 1957 – a už tá mala veľmi slušné medzinárodné obsadenie, aj keď len z piatich krajín. V prvý deň však osemtisíc divákov tlieskalo najmä domácim bežcom. Zvlášť srdečne beckovskému rodákovi Dušanovi Čikelovi, ktorý vyhral beh na 1¤500 m, nazvaný tak, ako sa pôvodne mali volať celé preteky: Memoriál Jána Hajdócyho. Zdolal Švéda Morbergra aj Poliaka Bruszkowského. Čikel v tom roku ešte behal za pražskú Duklu, ale o rok už v drese bratislavskej Slávie.

Hlavné hviezdy prišli na rad v nedeľu. Ozdobou bola najmä copatá poľská diaľkarka Elżbieta Krzesińska-Duńska, „złota Ela“, ako ju volali krajania, olympijská šampiónka 1956, ktorá v Melbourne vyhrala vo vyrovnanom svetovom rekorde 635 cm. Docestovala aj so svojím manželom, inak kvalitným skokanom o žrdi. „Ešte nikdy som Československo nenavštívila, čo je hanba, tak som túto pozvánku nemohla odmietnuť,“ vravela so šarmantným úsmevom. Na Tehelnom poli však šesť metrov nepreskočila – vyhrala výkonom 586 cm.

Svetový rekord ušiel o 6 desatín

Zrodí sa v Bratislave svetový rekord? kládla si Pravda otázku v titulku pozvánkového článku. Nečakala ho ani tak od poľskej diaľkarky ako od pražského míliara Stanislava Jungwirtha, ktorý bol v tom roku vo skvelej forme – v júli ako prvý na svete zabehol 1¤500 m pod 3:40. „Jogurt“, ako ho prezývali, dostal za svetový rekord prednostne byt a pôvodne sa doň cez víkend mienil presťahovať. Keďže však Bratislavčania zaradili do programu beh na 1¤000 m, trať, na ktorej tiež túžil po svetovom rekorde, sťahovanie odložil na pondelok.

Jungwirthovi odmerali ešte aj na méte 600 m lepší medzičas než nórskemu bronzovému medailistovi OH 1956 Audunovi Boysenovi pri svetovom rekorde 2:19,0, ale potom sa mu už krátil dych – napokon za ním zaostal o šesť desatín. V rekordnom behu na 1¤500 m v Houštke mu pomáhal udávať tempo klubový kolega Ludvík Liška, ale ten bol už mimo formy, takže Jungwirth si musel sám odtiahnuť celú trať…

Najvernejší boli vrhači

„Konečne sa Bratislava dočkala poriadnych medzinárodných pretekov,“ kvitoval renomovaný atletický novinár Jan Popper, neskôr aj šéf čs. atletiky. „Z príkladnej iniciatívy a spolupráce denníka Pravda a slovenskej sekcie bol položený základný kameň podujatia, ktoré sa čoskoro môže stať takou prepotrebnou sestrou Rošického memoriálu.“

„Organizátori sa snažili, atlétov pozvali na recepciu do Carltonu, to vtedy nebolo bežné,“ spomína si v tom čase najlepší slovenský diskár Ladislav Petrovič. „Aj preto do Bratislavy radi chodili. Zvlášť vrhači. Vrátane diskárov: Merta, Němec, Daněk… Veď aj preto som vyhral len jeden ročník. Ktorý? Poviem aj jeho presný dátum: 11. júna 1965. Pamätám si ho, lebo na druhý deň sa mi narodil prvý syn.“

Najvernejším účastníkom prvej éry podujatia bol bronzový guliar melbournskej olympiády 1956 Jiří Skobla, prvý Európan, ktorý prehodil 18 m, dovedna sedemnásobný kontinentálny rekordér: bez prerušenia štartoval deväťkrát v rokoch 1957 – 1965.

Útoky z Prahy aj od svojich

Český časopis Stadion po premiére napísal, že najradostnejším poznatkom bolo prostredie: „Temperament Slovákov, ich vnútorný vzťah a pomer k športu prevoňal každý boj, v ktorom o niečo šlo.“

Nie všetci v Prahe však Veľkej cene Pravdy držali palce. Pred tretím ročníkom prišiel z ÚV KSČ pokyn vyhodiť z názvu prívlastok Veľká. „Už však boli vytlačené i vylepené plagáty s pôvodným názvom, a tak sme na tých, čo viseli v okolí budovy ÚV KSS, slovo Veľká prelepili, ale inde sme ich nechali v pôvodnom znení,“ spomínal po rokoch riaditeľ pretekov Alojz Ovečka. „Na štartových číslach sme zasa zahli okraje tak, aby bolo vidieť len číslo, a fotografov sme vyzvali, aby sa v snímaní vyhli detailom.“ „Veľká“ sa do názvu vrátila až v roku 1963.

Foto: Slovenské olympijské a športové múzeum

Stanislav Jungwirth Stanislavovi Jungwirthovi v premiérovom ročníku unikol svetový rekord na 1000 m len o šesť desatín.

Iný útok na podujatie podnikli funkcionári TJ Slovan – v roku 1960 odmietli poskytnúť svoj hlavný štadión s argumentom, že „disk či oštep a nebodaj ešte kladivo poškodzujú trávnik“ a preteky vyhnali na štadiónik v Mierovej kolónii.

Úroveň slovenskej atletiky sa v šesťdesiatych rokoch významne dvihla, nepochybne aj vďaka Veľkej cene Pravdy. Míting však úmerne tomu nenapredoval. Trpel kolísavou kvalitou zahraničnej konkurencie, ale aj nekvalitou neudržiavanej škvarovej dráhy na Tehelnom poli.

V jubilejnom, desiatom ročníku (1966) sa na štarte premiérovo objavili africkí atléti – najmä zásluhou bývalého šéforganizátora Múčku, ktorý vtedy už pôsobil ako diplomat na čiernom kontinente. A o rok znova. Aj Gasou Kone z Pobrežia Slonoviny, prvý Afričan štartujúci vo finále olympijskej stovky (1964), navyše čerstvý víťaz Svetovej univerziády. A 19-ročný Bratislavčan Dušan Šváby ho takmer-takmer zdolal. „Pár metrov pred cieľom som ešte viedol, ale napokon ma tesne šmykol,“ rozplýva sa aj po rokoch. „Priame súboje s elitou je to, čo vás posúva dopredu. Musíte čo najčastejšie behávať s najlepšími, aby ste sa ich prestali báť.“

Jedenásty ročník mítingu (1967) bol posledný vo škvarovej ére. Aj rozlúčkový s Tehelným poľom. Našťastie po pauze jeho história – už tartanová – pokračovala a napísala priam rozprávkové kapitoly.