Bývalý bežec, od vlani šesťdesiatnik, je šéfom a majiteľom dvoch športových hál a najnovšie aj Domu športu na bratislavských Pasienkoch. Nedávno inicioval obnovenie atletického mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft, v jeho najslávnejšej ére označovaného za „Zürich východu“. Nie však v Bratislave, ale – v Šamoríne 4. júna 2016.
Čo vám to napadlo vzkriesiť pomaly už zabudnuté preteky? Prepadla vás nostalgia?
Vlani som sa prechádzal po bývalom štadióne Interu, na ktorom som vyrastal, a zistil som, že dráha a atletické sektory sú ešte v hroznejšom stave, ako som predpokladal. Tisli sa mi slzy do očí. Tak som ich zavrel a zrazu sa prázdne bariéry zaplnili nadšenými divákmi a začali sa mi zjavovať tváre hviezd niekdajšej slávnej „péteesky“ – Sergeja Bubku, Viktora Sanejeva, Edwina Mosesa, Alberta Juantorenu…
V jej prvej veľkej ére po položení tartanovej dráhy ste boli bežec v najlepších rokoch – čo osobné vám ostalo vryté v pamäti?
My sme mítingu ochotne pomáhali aj v ročníkoch, na ktorých sme neštartovali. Prinajmenej pre slovenských atlétov a atlétky bol čosi ako celý rok očakávaná polnočná omša. Vzbudzoval eufóriu a sľuboval zážitky. Kubánski či sovietski atléti prichádzali do Bratislavy zavše týždeň či dva dopredu a možnosť ich sledovať na tréningoch bola obrovská škola. Niečo som využil aj v trénerskej kariére. Z nej si spomínam najmä na rok 1993, v ktorom moja zverenka Andrea Sollárová, neskôr manželka olympijského šampióna v desaťboji Roberta Změlíka, na úplne vypredanom štadióne zabehla slovenský rekord na 1¤500¤m časom 4:11,91, ktorý zlepšila až Lucia Klocová na londýnskej olympiáde 2012.
Dnes na bratislavských Pasienkoch hráva futbalový Slovan a štadión zíva prázdnotou aj počas ligových zápasov – prečo?
Asi je to nekultúrnosťou prostredia, ale hlavne nekultivovanosťou časti futbalových divákov, čo na zápasy chodia. Mnohí z tých, ktorí majú radi šport bez výstredností a vulgárností, radšej ostanú doma. Kým si futbal neskonsoliduje vzťahy s fanklubmi, jeho návštevnosť sa nezvýši. Atmosféra atletickej „péteesky“ však divákov nikdy nerozdeľovala, ale, naopak, zjednocovala. Aj preto som začal sondovať šance na jej obnovenie. Žijeme v dobe, ktorá potrebuje návrat hodnôt, a nie ich znehodnocovanie.
Atletika sa musela z Pasienkov vysťahovať. Tartanový ovál je roky v dezolátnom stave – kto to má na svedomí?
V šesťdesiatych rokoch atletiku vyhnali z Tehelného poľa, kde začala písať históriu neskoršia „péteeska“, a po roku 2000 aj z Interu. A ani bratislavský magistrát, ani mestských poslancov nevzrušuje, že Bratislava pravdepodobne ako jediná európska metropola nemá regulárny atletický ovál s ôsmimi dráhami. Dokonca ani štát – chystá sa financovať Národný futbalový štadión, ale vôbec neuvažuje, že jeho súčasťou by mohol a mal byť aj atletický ovál. Pýtate sa, kto je na vine, ako to dopadlo s dráhou na Interi. A ja sa pýtam, kto je na vine, ako skončil štadión v Petržalke, na Slovane, na Interi, na Vinohradoch atď.
Na Vinohradoch, kde vyrástol Dubovský, sa už roky kokoší obchodný dom…
No veď to. Spoločným menovateľom je spoločenský nezáujem o potreby športu. Aj nepochopenie faktu, že šport nestojí a nepadá na desiatkach profesionálov, ale na tisíckach dobrovoľníkov, ktorým treba aspoň poďakovať – a ani to často nemá kto…
Pred rokmi ste sa posťažovali, že štát sa správa k športoviskám ako ku komerčným objektom a spoločnosť stále nedospela k tomu, aby sa politikov pýtala, na čo dávajú peniaze, ktoré šport odvádza na daniach. To stále platí?
Bohužiaľ. Napríklad ja len na dani z nehnuteľností odvádzam štátu ročne cirka 100-tisíc.
Aké športové objekty na Pasienkoch vám patria?
Multišportová hala Mladosť, atletická hala Elán, ktorú som dostaval, lebo štát na to nemal, obe aj s pozemkami, pričom len vysporiadanie plôch pod oboma halami stálo vyše 2,6 milióna eur. Okrem toho vlastním budovu bývalej Športky a od vlani aj Dom športu.
V ňom pred časom sídlili všetky športové spolky. Patril „strešnému“ Slovenskému združeniu telesnej kultúry, ktorému ste po tom, čo ho štát odrezal od verejných financií, pomáhali pôžičkami… Aké máte plány s Domom športu?
Združenie je v likvidácii – najmä v dôsledku prehraného, dlhé roky sa ťahajúceho súdneho sporu s tatranským urbariátom skončilo s viac než miliónovým dlhom. Zaplatil som všetky podlžnosti SZTK a prebral som budovu v záujme jej zachovania pre potreby športu. Chcem ju zrekonštruovať a túžim po tom, aby sa v nej znova zišli všetky spolky vrátane Slovenského olympijského výboru. Projekt, ktorý som za vyše 200-tisíc dal vypracovať, ráta aj s výstavným priestorom pre Slovenské olympijské a športové múzeum. Pozemok pod budovou, ktorý patrí štátu, chcem odkúpiť. V správe ho má Ministerstvo vnútra SR, ktorému som adresoval už štyri listy, prvý vlani v júni, ale na žiadny mi neodpovedalo. Čo si mám o tom myslieť?
Niektoré vaše projekty pôsobia filantropicky – aké je pozadie dobročinnosti?
Kto má športu pomôcť, ak nie ten, kto sa mu celý život venoval? Voľakedy sa to pokladalo za prirodzené, dnes to má byť výnimočné alebo dokonca podozrivé? Šport mi veľa dal a snažím sa, aby to, čo sa vybudovalo pre šport, športu aj slúžilo. Žiaľ, mestá podporujú najmä akcie, na ktorých sa ich primátori zviditeľnia. A ešte futbal a hokej, športy, ktoré najviac čerpajú aj z nepriamych daní. Ja si však nemyslím, že treba podporovať len niekoľko športov. Deti aj dospelí majú právo vybrať si z celej palety. Spoločnosť potrebuje šport, aby ľudia boli zdravší a odolnejší v každodennom životnom zápase.
Čo si myslíte o novom zákone o športe?
Nie som si istý, že bol tvorený úprimne – zdá sa mi, že je šitý na mieru niekoľkých veľkých športov.
Spájajú sa s ním očakávania, že športu prinesie viac peňazí z podnikateľskej sféry.
Mám obavu, že z nej bude prúdiť skôr menej ako viac prostriedkov. Súkromný sektor je silne zaťažený priamymi aj nepriamymi daňami. Menšie firmy podporujú šport možno viac než tie veľké. Ale ako každý zákon, aj zákon o športe sa môže zmeniť, ak sa nájde politická vôľa…
Foto: ŠTARTFOTO – JÁN SÚKUP
Športoviská v Bratislave – až na výnimky – chátrajú, ale neďaleko hlavného mesta, v šamorínskej časti Čilistov, finančník Mario Hoffmann stavia moderný areál priam olympijských rozmerov. Čo s ním máte spoločné?
Pôvodný projekt predpokladal, že všešportový komplex za prispenia viacerých podnikateľov vznikne v Rusovciach pri Divokej vode, kde mal štátny podnik Vodohospodárska výstavba k dispozícii 170 hektárov pôdy. Keďže sme sa pár rokov nevedeli rozhýbať, Mario Hoffmann sa rozhodol nájsť si pre jazdecký areál inú lokalitu. Mesto Šamorín jeho iniciatívu seriózne podporilo a on postupne odkúpil mestské aj súkromné pozemky vrátane časti reštituovaných pozemkov mojej rodiny. A začal budovať. Najskôr jazdecký rezort, potom ďalšie. Priznávam, že keď ma v istej fáze zoznámil so šírkou svojho zámeru, príliš som v úspech neveril. Prvotné predstavy a dnešný stav sú dve rozdielne veci. To, čo sa v Čilistove za štyri roky postavilo, je prinajmenej na naše pomery neuveriteľné. Narodil som sa a bývam v Šamoríne a som na areál hrdý, veď dáva prácu takmer 180 ľuďom. Zároveň sa cítim aj povinný prispieť k tomu, aby sa možnosti, ktoré núka, maximálne využívali. Mnohí nevedia, že šport v Šamoríne má bohatú históriu – nielen futbal a ženský basketbal, ale aj šerm, tenis, zápasenie, rodákom od nás je olympionik kajakár Felix Masár…
Šamorín bol v československej ére aj dostihovou baštou a dejiskom medzinárodných jazdeckých pretekov. Atletika však v meste nehrala prím a v novom areáli sa s dráhou asi sprvoti nerátalo…
Pôvodne nie. Len čo som však vyrukoval s myšlienkou uchádzať sa o majstrovstvá Európy v cezpoľnom behu, ktoré sa bežne usporadúvajú na hipodrómoch, zakomponovanie atletickej dráhy do projektu bola otázka krátkeho času. Kandidatúra na ME aj vďaka úzkej spolupráci so Slovenským atletickým zväzom uspela hneď na prvý pokus – pririekli nám šampionát na rok 2017. V tom čase sa už rozbiehala výstavba atletického štadióna… Na čele predstavenstva akciovej spoločnosti X-Bionic Sphere stojí bývalý olympionik v rýchlostnej kanoistike Juraj Bača, dynamický chlap modernej formy riadenia s homogénnou partiou za chrbtom, ktorá je schopná úžasne rýchlo premieňať predstavy na skutky.
Úspech kandidatúry na krosové ME vás povzbudil aj k úmyslu vzkriesiť P-T-S ?
Samozrejme, malo to súvis, ale partnerov som začal oslovovať už skôr. Vytypoval som si trio „menotvorcov“, tých, ktorí stáli za podujatím v jeho najslávnejšej ére, a som veľmi rád, že všetci sa nápadu potešili a odobrili ho. To bol prvý predpoklad návratu mítingu P-T-S na scénu. Druhým je úspešné zvládnutie obnovenej premiéry, čo nás čaká. Musíme ponúknuť podujatie, ktoré zaujme a pomôže najmä slovenskej atletike. Šanca spočíva v možnosti plniť limity na olympiádu v Riu de Janeiro. Pre „masu“ zasa v tom, že súčasťou akcie bude aj Deň detí, viachodinový program s možnosťou zapojiť sa do projektu Atletika hrou za účasti slovenských reprezentantov. Aj do ďalšieho kola čoraz populárnejšej Šamorínskej bežeckej ligy. Ak upútame, otvoria sa nám dvere na dlhé roky.
A ak nie?
To si nepripúšťam. Pôjde o dve premiéry naraz: obnovu populárnych pretekov a zároveň krst novej tartanovej osemdráhy, akú nemá ani hlavné mesto. A aj keby to s mítingom nevyšlo, ako si predstavujeme, atletika v Šamoríne bude žiť ďalej. O týždeň neskôr sa na tejto dráhe uskutoční kolo slovenskej atletickej ligy družstiev.
Akú šancu dávate Hoffmannovmu šamorínskemu projektu? Jedných nadchýna, u iných vzbudzuje obavy o jeho rentabilnosť…
Šťastie praje odvážnym. Najmä tým, čo sú ochotní prijať tvrdé výzvy. Chcem veriť tomu, že areál prežije napriek tomu alebo práve preto, že je špecifický – ponúka športovanie celých 365 dní. Okrem toho som presvedčený, že v prípadoch takýchto jedinečných projektov, ktoré slúžia aj slovenským reprezentantom v rôznych športoch, by sa mal do financovania zapojiť tiež štát.