Obdivuhodná bola jeho všestrannosť. Triumfy zbieral najmä vo vodnom póle a modernom päťboji, bol však aj vynikajúci plavec a športový strelec. Zúčastnil sa na desiatich olympiádach. Ako športovec a neskôr ako špičkový svetový funkcionár. Vyštudovaný psychológ stále pravidelne športuje a je nepretržite 48 rokov rokov riaditeľom Psychodiagnostiky, a. s. Vladimír Černý, najstarší slovenský žijúci olympionik, sa včera dožil deväťdesiatky.
Čomu vďačíte za takú výnimočnú kondíciu a sviežu myseľ?
Pán profesor Filip Danninger, skvelý chirurg, ma nedávno pozval na prednášku. Chce ukázať mladým medikom ako vyzerá človek, ktorý celý život pravidelne športuje (smiech)…
Určite ich bude zaujímať, čo všetko ešte robíte v tomto veku…
Trikrát do týždňa plávam na Pasienkoch. Vždy osemsto metrov. A štyrikrát v týždni vysadnem doma na stacionárny bicykel a šliapem do pedálov minimálne trištvrte hodinu. V duševnej kondícii ma udržiava práca. Celý život ma baví psychológia, naša spoločnosť vydáva najmä psychodiagnostické testy, ktoré sú predpísané aj v zákone pre niektoré skupiny ľudí, napríklad ich robia záujemcovia o vodičský alebo zbrojný preukaz. Vydali sme ich už viac ako dvesto, aktuálne sa ich v rôznych oblastiach používa asi sedemdesiat.
Chodíte do práce každý deň?
Každý nie, jeden deň si dávam voľno. Ale vtedy robím doma. Spolupracujem s radou expertov, v ktorej je päť najvýznamnejších slovenských psychológov, oni mi robia odborné psychologické zázemie. Mávame pravidelne porady.
Vo vašom veku už ľudia neriadia významné firmy. Nikdy vás nechceli poslať do dôchodku?
(smiech) To by bol asi problém. Riaditeľom som bezmála polstoročie od vzniku firmy a som tiež majiteľom dvoch tretín akcií… To by som sa musel poslať do dôchodku sám. Ale uvažujem, že tento rok sa už riaditeľovania vzdám. Začínam byť trochu unavený. Nič mi síce nechýba, sledujú ma pravidelne v ústave srdcovo-cievnych chorôb. Pred časom mi však operovali chrbticu a hnevá ma aj zápal v členku, musím si pomáhať pri chôdzi barlou.
Boli ste moderným päťbojárom i vodným pólistom. Ako sa vám darilo spojiť také dve náročné odvetvia?
Upresním to. Na vrcholovej úrovni som sa venoval štyrom športom. Najskôr som sa zameral na vodné pólo. Potom na streľbu z pištole. V modernom päťboji som bol dvakrát štvrtý na svete. A napokon mi učarovala kanoistika. Dnes už taká všestrannosť neexistuje. Nie je to jednoducho možné. Konkurencia je neporovnateľne väčšia, je oveľa zložitejšie sa presadiť. Žiaľ, s mojimi bývalými súpermi či spoluhráčmi sa už nestretávam. Všetci zomreli. Neviem o nikom, kto ešte žije, doma či v zahraničí.
Foto: ARCHÍV VLADIMÍRA ČERNÉHO
Ku ktorému športu ste mali najbližšie?
K vodnému pólu, s ktorým som aj začínal a dosiahol som v ňom veľké úspechy. Nastúpil som v 134 zápasoch v národnom výbere, bol som jeho kapitán. Hral som tiež v špičkovom tíme UTE Budapešť. To je rarita, ak si uvedomíme, že to bolo krátko po vojne, v roku 1947 a 1948 a Maďari boli vtedy majstrami sveta. Bol som vo vodnom póle prvý slovenský profesionál.
Čo to v praxi znamenalo? Čo ste dostali v budapeštianskom UTE?
Veľmi veľa. Býval som v špičkovom hoteli, kde som sa aj stravoval, všetko na účet klubu. A za každý zápas som bral dvetisíc forintov. Mesačne som zarobil minimálne desaťtisíc. To boli v tom čase veľké peniaze. Musel som byť lepší ako domáci, inak by ma neživili. Diváci ma mali radi. Nosili mi na zápasy plný kôš rôznych dobrôt.
Čím ste si ich získali?
Dával som veľa gólov. Mojou prednosťou bolo, že som strieľal oboma rukami. Ako keď má futbalista silné obe nohy, čo sa vždy cení. Súper ma nemohol ubrániť. Zavesil sa mi na pravú ruku, pálil som ľavou. A naopak. To nebola náhoda. Bol za tým nesmierne tvrdý tréning.
Čo ste v ňom robili?
Vybral som sa napríklad na jazero Počúvadlo. Kamarát mi priviazal jednu ruku za chrbát, bol som vo vode a všetko som robil len jednou rukou. Spracoval som loptu a strieľal. Hádzal mi ju hodinu-dve, do zblbnutia. Potom som si ruky vymenil.
Čo si najviac ceníte z vašej bohatej kariéry?
Vrcholom bola účasť na olympiáde v Melbourne 1956. Cením si tiež, že ma po skončení kariéry zvolili za viceprezidenta Medzinárodnej federácie moderného päťboja a biatlonu, v jej vedení som pôsobil dvadsať rokov.
Štart v Melbourne vám však úplne nevyšiel, medzi modernými päťbojármi ste skončili na 24. mieste, hoci ste mali vyššie ambície…
Mohol som vybojovať aj medailu, skoro vo všetkých disciplínach, najmä v behu, plávaní a streľbe som patril medzi najlepších. Ale nezvládol som jazdu na koni, tú som pobabral vlastnou chybou. Koňa si pretekár vždy vyžreboval, dostal ho dvadsať minút pred štartom na takzvané opracovanie, zoznámenie sa. Môj sa volal Findom a už začiatok bol zlý. Chystali sme sa na štart, najprv sme skúšali klus, potom sme prešli do cvalu. Odrazu sa vychytil a uháňal preč. Zastavil som ho po 500 metroch pri maštali, kam sa vybral.
Už ste nestihli štart?
Dorazili sme späť zopár sekúnd pred ním. Najväčšia pohroma prišla tesne pred cieľom. Pred nami bola posledná prekážka – jazero. Skočil som doň a mal ho prebrodiť. To sa mi zdalo pomalé, tak som chcel vyjsť na breh a rýchlo precválať na druhú stranu. Brod bol však úzky, mal len dva metre, pri otáčaní Findom stratil pôdu pod nohami a obaja sme sa ocitli v hlbokej vode.
Foto: ARCHÍV VLADIMÍRA ČERNÉHO
Koľko ste stratili?
Asi štyri minúty. Dalo mi veľa námahy, aby som sa dostal opäť do sedla. A musel som jazero beztak prebrodiť. Z jazdy na koni som potreboval na medailu tisíc bodov, dostal som sto a prepadol sa vo výsledkovej listine. Čiastočne som si to vynahradil na nasledujúcich majstrovstvách sveta, kde som skončil štvrtý. V Melbourne som bol síce sklamaný, ale neľutoval som, že som tam štartoval. Veľa nechýbalo a olympiádu by som nestihol.
Mali ste pred ňou nejaké problémy?
Zdravotné nie, cítil som sa výborne. Pred olympiádou som sa pripravoval tri mesiace v Budapešti, bol som vojak, nadporučík, býval som v kasárňach vojenskej politickej akadémie. V tom čase vtrhli do mesta sovietske tanky a začala sa jedna z najťažších etáp maďarskej histórie. Zažil som veľmi dramatické dni so šťastným koncom. Všade okolo mňa sa strieľalo.
Ako ste sa z Budapešti dostali?
Požiadal som o prijatie u náčelníka akadémie plukovníka Pestiho, neskoršieho ministra obrany. O tri týždne začínali olympijské hry, vysvetlil som mu situáciu. Najskôr nechcel ani počuť, že vyrazím na cestu, bolo to veľmi nebezpečné. Po veľkom presviedčaní mi dal potvrdenie, v ktorom bolo napísané, kto som, kam mám namierené. Bola tam pridaná žiadosť, aby mi „každý dobrý Maďar umožnil bezpečný odchod“.
To vám pomohlo?
Vyrazil som pešo cez celé mesto len s aktovkou na československé veľvyslanectvo. Mesto obsadili tanky, bolo to šialené, ale skrátim to. Po mnohých peripetiách som sa tam dostal. Aj na veľvyslanectve však vládol chaos, uviazla tam veľká skupina československých turistov, ale dostali sme autobus a s podobným potvrdením, aké som mal od plukovníka, sme napokon prešli cez všetky hliadky až na naše územie.
Stihli ste odchod výpravy?
Na poslednú chvíľu. Hneď po prechode hraníc som sa vybral na prvú posádku a nenapadlo mi nič lepšie, tak som povedal, že ma musia ihneď dopraviť do Prahy, lebo mám podať aktuálne infomácie ministrovi obrany o situácii v Maďarsku. Dopravili ma autom do pražského hotela Paríž, kde bola pred odletom sústredená výprava. Zabával som všetkých historkou, ako som sa dostal z Budapešti a potom som si išiel ľahnúť.
Tým bola vec vybavená?
To som si myslel, ale kdeže! O druhej v noci niekto búchal na dvere, za nimi stáli dvaja dôstojníci. Okamžite si oblečte uniformu a idete k ministrovi obrany, vyzvali ma. Vyľakal som sa. Všetko však dopadlo dobre. Bol som prvý očitý svedok, ktorý osobne informoval ministra Lomského o tom, čo sa deje v Budapešti. Potom nás už čakala dobrodružná cesta do Austrálie.
Je známe, že trvala nekonečne dlho…
Tam sme leteli francúzskou spoločnosťou, trvala s prestupmi päť dní, to sa dalo vydržať. Potom nám však oznámili, že lietadlo má poruchu a vedenie výpravy narýchlo vybavilo, že sa vrátime domov so sovietskou výpravou na lodi Gruzia. Plavili sme sa z Melbourne do Vladivostoku tri týždne.
Ako ste si krátili čas?
Veľa možností nebolo, ale aj tak sme si užili dosť zábavy. Najhoršia bola strava, nemali sme nijakú možnosť výberu, stále nám servírovali v podstate rovnaké jedno, po týždni nám liezlo krkom. Kapitán sa, našťastie, zahľadel do gymnastky Evy Bosákovej a občas jej vytiahol z tajných zásob nejaké dobroty, spomínam si na pomaranče, ona nás nimi zásobovala. Keď sme sa blížili do prístavu vo Vladivostoku, nastúpila morská flotila a pripravila nám slávnostné privítanie so všetkými poctami. Samozrejme, oslavovali svojich, víťazov olympiády, ale bolo to pôsobivé aj pre nás.
Foto: ARCHÍV VLADIMÍRA ČERNÉHO
Z Vladivostoku ste pokračovali už vlakom?
Áno, kým sme dorazili do Moskvy, trvalo to ďalší týždeň. Po troch dňoch čakania v hlavnom meste sme konečne leteli do Prahy. Cesta trvala viac ako mesiac a keďže olympiáda sa konala na jeseň, domov sme dorazili pred Vianocami.
Vy ste začínali so športom ako talentovaný chlapec ešte pred druhou svetovou vojnou. Aké boli vtedy podmienky na šport v Bratislave?
Samozrejme, Bratislava vyzerala úplne inak. Trénoval som na Kuchajde, ale aj na Tehelnom poli v bazéne. Plával som len v lete, nijaká krytá plaváreň neexistovala. Vtedy však bolo viac voľných plôch, škoda, že zbúrali dosť ihrísk, ktoré sa neskôr vybudovali. Zastavali ich budovami, obchodmi. Teraz sú však podmienky a starostlivosť, samozrejme, neporovnateľné lepšie. Keď sa vyberiem do plavárne, vidím veľa detí, venujú sa im aj traja tréneri naraz. Ja som nijakého nemal.
Sledujete súčasný šport?
Už len v televízii. Veľké podujatia, olympijské hry. Rád sa pozerám na basketbal či hádzanú. Zaujíma ma atletika, ale aj iné športy. Je skvelé, ako šport napreduje, ako sa stále posúva výkonnosť a padajú hranice, o ktorých sme si kedysi mysleli, že sú nezdolateľné. Šport je už niekde inde ako v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
Čo sa vám na modernom športe nepáči?
Niektoré odvetvia sa nekriticky preceňujú, nie je to spravodlivé. Napríklad tenista, futbalista, hokejista zarobí milióny a džudista či gymnasta nič. Uznávam futbal i hokej, ale nesúhlasím s tým, aby hráči dostávali obrovské sumy. A iní športovci ledva prežívali. Pritom v oboch skupinách sú reprezentanti, olympionici. Mali by mať aspoň podobné podmienky a práva. To by som považoval za férové. Rozdiely sú však obrovské.
Ako oslávite deväťdesiatku?
Skočím do vody a preplávam namiesto tradičnej osemstovky celý kilometer. To bude moja oslava.