Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Nemám zlato z OH, no nebolí to, vraví dvojnásobný svetový strelec roka

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk definitívne doznie. Príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život. Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.

27.12.2015 11:00
Jozef Gönci Foto: ,
Jozef Gönci.
debata

Popri futbale a atletike si zahral tenis, stolný tenis a veľmi rád naháňal puk na zamrznutom rybníku. Súdená mu však bola športová streľba. Flintu si obľúbil natoľko, že ho od nej neodradili ani problémy s chrbtom. O pár rokov zbieral medaily ako na bežiacom páse.

V Londýne niesol vlajku

„Nebol som zvlášť talentovaný, bol veľmi chudý a mal som takú krivú chrbticu, že mi streľbu asi v pätnástich zakázali. Po pol roku intenzívneho plávania, regenerácie a vyrovnávacích cvičení som nabral svalovú hmotu a chrbtica sa mi vyrovnala. Vrátil som sa a do pol roka som bol majster Košíc, kraja a do roka aj majster Slovenska. Ani som len netušil, aké obrátky to celé naberie,“ spomína na svoje začiatky dvojnásobný olympijský medailista Jozef Gönci.

Dvojnásobný svetový strelec roka ukončil bohatú a nesmierne úspešnú kariéru na olympijských hrách v Londýne 2012.

„Plánoval som to už dlhšie. Pôvodne som chcel končiť už po Pekingu 2008, ale aj pod vplyvom okolia som sa nechal vtiahnuť späť. Neviem, či som urobil dobre. Z pohľadu výsledkov skôr nie, ale užíval som si aj toto obdobie. Výnimočné bolo, keď som v Londýne niesol na slávnostnom otvorení olympijských hier slovenskú vlajku. Mal som zimomriavky. Bral som to ako morálnu odmenu od Slovenského olympijského výboru za moju kariéru. Túto poctu radím veľmi vysoko,“ priznáva 41-ročný rodák z Košíc.

V Londýne už nemal medailové ambície, hoci mnohí fanúšikovia do neho stále vkladali veľké nádeje. Rozlúčka mu nevyšla podľa predstáv. „Nemám dôvod zúfať. Kariéra bola bohatá na úspechy. Spätne vidím, ako rýchlo to ubehlo. Dvadsať rokov akoby nič. Po Londýne som už nemal chuť strieľať. Jednoducho stačilo. Musel som sa vybrať iným smerom,“ vysvetľuje Gönci.

Hľadanie ideálnej pozície

Už počas aktívnej kariéry si ho športovci zvolili za predsedu komisie športovcov pri SOV a krátko po skončení kariéry začal trénovať skupinu strelcov Dukly Banská Bystrica. Zdalo sa, že jeho prechod do civilného života je hladký a bezproblémový.

„Vôbec nie. Bolo to náročné. Človek si myslí, že je niekde v hľadáčiku a v systéme má stabilné miesto, ale nie je to tak. Rýchlo som pochopil, že sa na to nemôžem spoliehať. V Dukle chceli, aby som sa presťahoval do Banskej Bystrice a tam pracoval s tréningovou skupinou, čo som odmietol. Bol som pripravený odísť z armády, lebo takúto zmenu som akceptovať nemohol. Narodil sa nám s manželkou Veronikou syn Boris, dostavali sme dom v Pezinku a už som sa chcel usadiť. Migrovania som mal dosť počas kariéry. Napokon sme sa s vtedajším vedením Dukly dohodli. Po vlastnej línii som spojazdnil dve strelnice vo Vajnoroch a Modre a prešiel som do pozície trénera a neskôr hlavného trénera pre oddiel športovej streľby,“ prezrádza účastník piatich olympiád.

Nedávno sa jeho pozícia v Dukle opäť zmenila. Nový riaditeľ Richard Galovič ponúkol v rámci zmeny organizačnej štruktúry Göncimu funkciu projektového manažéra elitného tímu najlepších športovcov ozbrojených síl Slovenskej republiky. V tíme nechýbajú osobnosti ako Martikán, Kuzminová, Velez-Zuzulová, Vlhová, Žampa, Tóth či Tužinský.

Jozef Gönci. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Jozef Gönci Jozef Gönci.

„Na starosti mám nastavenie harmonogramu prípravy, komunikáciu, optimalizáciu finančných zdrojov a prácu s realizačnými tímami športovcov. Robím to, čo som chcel robiť hneď po ukončení kariéry, nielen trénovať – hoci i to je dobrá skúsenosť. Absolvoval som päť olympiád a mám dostatok skúseností. Viem pracovať v režime víťazstiev aj prehier, poskytnúť komplexnú starostlivosť o mančaft, ktorý mám teraz k dispozícii,“ hovorí.

Donedávna pracoval aj ako reprezentačný tréner puškových disciplín v rámci Slovenského streleckého zväzu, ale po troch rokoch sa rozhodol, že v tom nebude pokračovať. „Snažil som sa nastaviť prácu s reprezentáciou a mládežou v súlade s modernými metodickými postupmi, no vedenie zväzu ma vlastnú predstavu. Takže momentálne pracujem pre Duklu a som členom výkonného výboru SOV za komisiu športovcov,“ vysvetlí.

Využime potenciál v bývalých športovcoch

Jednou z agiend komisie športovcov je pomáhať profesionálnym športovcom pri prechode do bežného života. Gönci sa na vlastnom prípade presvedčil, že prvé týždne a mesiace po ukončení kariéry nie sú vôbec jednoduché.

„Športový systém na Slovensku musí efektívnejšie využívať bývalých špičkových reprezentantov. Ako príklad často používam bežca na lyžiach Ivana Bátoryho, ktorý robí v Banskej Bystrici elektrikára na železničnej stanici. Bol na piatich olympiádach, Slovensko do neho investovalo množstvo peňazí a systém teraz vôbec nevyužíva jeho bohaté skúsenosti. Nevieme sa o ľudí správne postarať. Naša republika je mladá, ale už niekoľko rokov nám zo systému vypadávajú športovci a tréneri, ktorí v ňom strávili celú kariéru. A to je téma dňa,“ myslí si Gönci.

O problémoch mnohých športovcov sa snaží hovoriť s vysokopostavenými politikmi, aby pochopili, v akom mentálnom nastavení – neistote, čo bude po kariére – fungujú profesionálni športovci.

„Slovenský šport je v neľahkej situácii. V mnohých odvetviach už nie sme medzi favoritmi na popredné umiestnenie ako v minulosti. Ide aj o podporu verejnosti. Pri súčasných problémoch v zdravotníctve, dôchodkovej reforme či školstve nie je veľká. No podarilo sa nám lepšie nastaviť mnoho vecí v novom zákone o športe. Považujeme ho za tzv. reštart slovenského športu. Prinesie viac peňazí a nastavuje kontrolné mechanizmy, aby nebolo možné zo systému vyťahovať benefity len preto, že na to má niekto kompetencie. Zavádzame do športu informačný systém, cez ktorý si sľubujeme oveľa transparentnejšie a efektívnejšie vynakladanie finančných prostriedkov jednotlivých zväzov, evidenciu športovcov a ľudí pracujúcich v systéme. Dôležité je hľadať medzi športovcami lídrov, aby boli postupom času pripravení prevziať zodpovednosť za šport komplexne na pozíciach vo zväzoch, rezortoch, kluboch či SOV,“ pripomína.

Ako vedúci výpravy absolvoval Európsky olympijský festival mládeže v Utrechte, letné olympijské hry mládeže v Nankingu a začiatkom budúceho roka pôjde na zimné olympijské hry mládeže do Lillehammeru. Snaží sa ukázať, že bývalí športovci sú užitoční v rôznych pozíciách.

Jozef Gönci. Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Jozef Gönci Jozef Gönci.

„Vo svete aj na Slovensku sú firmy, ktoré majú primárny záujem o športovcov, lebo v nich vidia potenciál. Zadáte im cieľ a oni urobia, čo treba. Nehľadajú si výhovorky, zvládnu aj to, keď im chýbajú niektoré prostriedky. Nájdu si vlastné zdroje. Samozrejme, presadiť sa môžu len tí, ktorí majú potenciál,“ prezrádza.

Menej času na rodinu

Základom je, aby športovci mysleli na zadné vrátka. Zaoberať sa budúcnosťou až tesne pred skončením kariéry je krátkozraké.

„Systém voľakedy fungoval lepšie. Potrebujeme naštartovať myslenie ľudí, aby mladí popri športe študovali – či už na fakulte telesnej výchovy a športu, zahraničné vzťahy, ekonomiku, marketing alebo jazyky. Treba s deťmi pracovať už od základných škôl – lákať ich do telocviční a na ihriská, vytvoriť pre ne infraštruktúru, spolupracovať s rodičmi, pozerať sa na vzory na športoviskách, brať si z nich príklad a nájsť si cestu do klubov. Chceme vyvolať efekt, že ľudia začnú opäť vyhľadávať pohyb a trénerov. Keď to bude fungovať, aj miest pre bývalých športovcov bude výrazne viac,“ vraví Gönci.

Sám o sebe hovorí, že sa nepokúša budovať si novú kariéru. Svoju pozíciu predsedu komisie športovcov vníma ako príležitosť vytvoriť pre športovcov lepšie prostredie, fungujúci systém.

„Snažím sa pre mladšiu generáciu budovať niečo, čo môže ona posunúť niekam ďalej. Športovci majú drajv. Spolupracujem s ľuďmi, ktorí sú prioritne nastavení na to, aby šport u nás napredoval. Systém treba budovať a nie udržiavať ho,“ naznačuje.

Keď v lete 2012 končil s kariérou, tešil sa, že bude mať viac času na najbližších. V priebehu pár mesiacov však zistil, že to tak nie je. Naopak, má ho ešte menej.

"Sám by som si to asi ani nevšimol. Vždy som mal pocit, že šport robím od rána do večera. Manželka Veronika však tvrdí, že kým som športoval, bolo to lepšie. Odtrénoval som si svoje a v určitú hodinu som prišiel domov. S výnimkou sústredení a súťaží sa dal náš osobný život viac plánovať. Teraz vôbec nie som pán svojho času. Absolvujem dôležité porady, mítingy a tréningy. Napriek tomu sa snažím s rodinou tráviť čo najviac času. So synmi byť aspoň večer, kým zaspia

Sto medailí by som už nenazbieral, vraví Gönci

Počas kariéry pozbieral úctyhodných 85 medailí z olympiád, majstrovstiev sveta, Európy a Svetových pohárov. Dvakrát ho vyhlásili za svetového strelca roka, pre Slovensko získal prvú medailu pod piatimi kruhmi v ére samostatnosti.

Dlho sníval, že počet cenných kovov z podujatí najvyššieho rangu zaokrúhli na sto. V posledných rokoch kariéry však pochopil, že sa mu to už nepodarí.

„Keby som mal chuť a šiel do toho plnou parou, dokázal by som sa na niektoré súťaže pripraviť kvalitne a mohol som ešte pár medailí získať. No už by to šlo výrazne pomalšie. Šestnásť rokov som zbieral cenné kovy intenzívne, v posledných už len jeden či dva za rok. To by som na stovku potreboval ešte aspoň desať či pätnásť rokov, čo nebolo reálne,“ zasmeje sa Jozef Gönci. Na strelnici vyhral takmer všetko, čo sa dalo. Chýba mu jediné – zlato z olympiády. Má však dva bronzy a ďalšie tri finálové účasti.

Vlajkonosič Jozef Gönci (s vlajkou) a slovenska... Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Jozef Gönci Vlajkonosič Jozef Gönci (s vlajkou) a slovenska výprava počas slávnostného otváracieho ceremoniálu, ktorý oficiálne otvoril XXX. Letné olympijské hry v Londýne.

„Mrzí ma to, lebo som mal pocit, že na to mám. Teraz to už beriem inak, ale v roku 2000 som bol nastavený tak, že v súvislosti s olympiádou šlo o život. Ak nevyhrám, budem to brať veľmi ťažko, vravel som si. Som rád, že je to inak a nie som tým poznačený. Aj vďaka vlastným skúsenostiam viem iným športovcom vysvetliť, že je dobré mať ambíciu získať medailu, no keď sa to nepodarí, nebolí to. Je to súčasť života. Teraz sú pre mňa vystúpenia na olympiádach príjemnou spomienkou. Nemám výnimočný primát, ale úspechov veľmi veľa. Musím byť spokojný,“ vysvetľuje.

Všetky vystrieľané medaily si veľmi váži, nechce ich veľmi porovnávať, ale najvyššie, pochopiteľne, radí bronzy z Atlanty 1996 a Atén 2004. „Veľmi sa teším, že pán Boh zložil dlaň aj na mňa a povedal – aj ty si to zaslúžiš. Bol som blízko aj k ďalším. Mnohí ľudia nevedia, že som skončil aj štvrtý, piaty a ôsmy. V našom športe však rozhodujú desatinky,“ vraví.

V roku 1998 ho vyhlásili za najlepšieho strelca na svete a o rok si triumf v ankete zopakoval. „Obhajoba vyvolala vo mne veľké emócie. Pochopil som, že robím náš šport dobre, keď ma takto ocenila široká strelecká obec vo svete. Renomé sa následne prenieslo aj domov na Slovensko. Novinári mi vtedy párkrát vyčítali, že som uzavretý a málo prístupný. Viezlo sa to so mnou, čo ma mrzelo. Mal som v sebe vždy veľmi veľa myšlienok, ktoré som chcel dostať von, ale priestor v médiách postupne prevzali kolektívne športy futbal, hokej a s nimi tenis. Mne zostal priestor len na pragmatické veci. Asi mi chýbal mediálny poradca, ktorý by mi povedal, ako pracovať v takejto atmosfére a čo zlepšiť. Celý čas som v sebe nosil vnútorný pocit, že prenášam posolstvo vlastnej kariéry pre ďalšie generácie a musím pre ne vytvoriť pozitívne hodnoty. Uvedomujem si, aká miera zodpovednosti je v prostredí starostlivosti a budovania zdravého, efektívneho športového systému, ktorý je financovaný z verejných zdrojov. Je to obrovská výzva, ktorej súčasťou chcem byť.“

Zo športovej navštívenky

  • narodil sa 18. marca 1974 v Košiciach
  • zúčastnil sa na piatich olympiádach
  • v Atlante 1996 získal v ľubovoľnej malokalibrovke 60 bronzovú medailu – prvý cenný kov pre Slovensko v ére samostatnosti
  • o osem rokov v Aténach si vystrieľal bronz vo vzduchovej puške 60
  • v roku 1998 sa stal majstrom sveta v ľubovoľnej malokalibrovke 3×40, z roku 1994 má zlato v družstvách
  • na majstrovstvách Európy triumfoval sedemkrát a na podujatiach SP 21-krát, vrátane piatich víťazstiev vo finále SP
  • celkove pozbieral na najvýznamnejších medzinárodných podujatiach 85 medailí
  • v rokoch 1998 a 1999 ho vyhlásili za najlepšieho strelca na svete
  • v roku 1999 sa stal športovcom roka na Slovensku

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Jozef Gönci #Život po kariére