Navliekla si dres, trenírky a štulpne. Do ruky vzala šišatú loptu. Z dámy sa v okamihu stala (na prvý pohľad) potetovaná drsniačka.
„Náš šport považujú ľudia za agresívny. Myslia si, že sa chodíme na ihrisko mlátiť. To je však len klišé,“ vraví Oľga Meľniková. Pre mladú, 25-ročnú Slovenku sa stalo ragby životným štýlom.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Zrejme sa zhodneme, ze spojenie ženskej nehy s drsným ragby vzbudzuje na Slovensku skôr údiv ako pochopenie. Ako ste sa k tomuto športu dostali?
Vďaka ľuďom z môjho okolia. Pohybovala som sa v partii chlapcov, ragbistov, ktorí sa tomuto športu venovali v bratislavskom Slovane. Jedného dňa sa rozhodli založiť aj ženský tím. Popri svojich manželkách či priateľkách oslovili aj mňa. Bolo to pred piatimi rokmi.
Presviedčali vás dlho?
Samozrejme. V tom čase som vedela o ragby iba z ich rozprávania, videla som zopár zápasov. Reálne som s ním však nemala žiadne skúsenosti. Po dlhom uvažovaní som privolila, že si tento šport vyskúšam aspoň na tréningu, ostrý zápas vtedy neprichádzal do úvahy. Po niekoľkých tréningoch sa vo mne čosi zlomilo a odvtedy je pre mňa ragby srdcovou záležitosťou.
Čím si vás získalo?
Viem sa pri ňom vyblázniť, odreagovať, dať si poriadne do tela. Je to skrátka životný štýl. Niekedy mám pocit, že kamaráti ma už kvôli ragby nenávidia. Neustále o ňom totiž rozprávam. Neraz sa mi stalo, že mi tému ragby pri spoločnom stole dokonca zakázali.
Začiatky sú pri každom športe najnáročnejšie. Na čo sa vám najťažšie zvykalo pri ragby?
Na pravidlá. Sú nesmierne komplikované a učím sa ich doteraz. Trvalo mi poriadne dlho, kým som ich pochopila. Zo začiatku som totiž ragby vnímala len ako obyčajné hádzanie šišatej lopty zo strany na stranu.
Aké pocity ste prežívali, keď ste po prvý raz vstúpili na ihrisko? Mali ste strach?
Nie, práveže vôbec. Všetko navôkol som vnímala ako zábavu, istý spôsob odreagovania, útek od každodennej reality. Navyše, dievčatá, s ktorými som začínala, o ragby taktiež nič nevedeli. Hodili nás do vody a museli sme sa v nej naučiť plávať.
Ako vás zo začiatku vnímalo okolie? Počuli ste z niekoho úst aj drobnú výčitku, že ragby k mladej dáme nepatrí?
Samozrejme. A nie raz. Podobné názory mal takmer každý. Snažila som sa ich však ignorovať. Napokon, Slováci o ragby veľa nevedia. Považujú ho za výsostne agresívny šport a riadia sa tým, čo počuli: že hráči sa pri ňom len mlátia. Neraz si ragby dokonca mýlia s americkým futbalom.
Patrili ku kritikom vašej novej záľuby aj rodičia?
Spočiatku tomu nevenovali veľkú pozornosť. Od ragby ma vôbec neodhovárali. Až do okamihu, kým som neprišla domov so zranením. Potom som musela občas zatajiť, že idem na ďalší zápas.
Znamená to, že už máte za sebou rôzne boľačky?
Veru áno, občas sa každej z nás niečo nepríjemné prihodí. Spomínam si, že z jedného stretnutia som si odniesla kľúčnu kosť.
Napriek tomu trváte na tom, že ragby nie je extrémne tvrdý šport?
Samozrejme. Išlo o férový súboj, ktorý sa skončil nešťastne. Ja som bola tou, ktorá zložila súperku na zem. Bola však mohutnejšia, privalila ma a kosť taký nápor nevydržala.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Poplakali ste si?
Na ihrisku nie. Pri toľkom adrenalíne, vypätí a zápale pre hru si bolesť niekedy ani nestihnem uvedomiť. Keď som však schádzala z trávnika, začala sa stále výraznejšie ozývať. Priznám sa, že nejaké slzy mi vtedy vypadli.
Najlepšia česká ragbistka roku 2012 Kateřina Kulová tvrdí, že váš šport zďaleka nie je taký drsný, ako sa to zdá z tribúny či spred televíznej obrazovky. Súhlasíte?
Určite. Surovosť v ragby je obyčajné klišé. Ide síce o kontaktný šport, ale nejde o to, aby ste počas hry niekomu ublížili. Napokon, ja sama mám dobrácku povahu. Nikdy by som niekomu úmyselne neublížila.
Zdá sa, že ste prototypom ideálnej ragbistky…
To nie (smiech). V našom svete však uznávame pokoru, slušnosť či férovosť. Ragby človeka vychováva. Do istej miery zmenilo aj mňa. Keď hráčka vidí v tíme disciplínu, prijme autoritu trénera, automaticky sa podriadi a nastavené pravidlá si osvojí.
To vyznieva, akoby hrali ragby iba nekonfliktní ľudia…
Až takí anjeli zasa nie sme. Sú medzi nami aj komplikovanejšie povahy, nervóznejšie hráčky, ktoré sa tak prejavujú aj počas zápasu. Občas vás potiahnu za vlasy, z času na čas dokonca vyletí aj päsť. Snažíme sa však byť priami. Po tréningu či zápase si sadneme a povieme si, čo do ragby patrí a čo už nie.
To ste nás prekvapili. V mužskom ragby sa často nestáva, aby sa hráči medzi sebou nedovolene napádali. Sú ženské kolektívy nedisciplinovanejšie?
Zrejme áno (smiech). Ale nedorozumenia vznikajú aj preto, lebo úroveň zručností i znalostí pravidiel je medzi hráčkami často diametrálne odlišná. Niektoré dievčatá často nevedia, čo by si už nemali dovoliť.
Ako vás vôbec vnímajú vaši mužskí kolegovia?
Úplne normálne. Myslím si, že nás berú medzi seba. Neraz s nimi aj trénujeme. V Bratislave sa nám teraz rozpadol ženský tím, ragby sa momentálne venujeme iba štyri a tak nemáme inú možnosť, ako sa pripravovať spolu s chlapmi.
Berú na vás ohľad?
Snažia sa, ale nie vždy sa im to darí (smiech).
Spoznali ste zákulisie mužského tímu. Je iné ako u žien?
Pochopiteľne. Už len v tom, že sme oveľa viac klebetné. Rozprávame sa počas tréningov, ale aj cez zápas. Sama som veľmi ukecaná.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ktorý pozitívny prvok do tohto športu vnášajú ženy?
Sme vnímavejšie ako muži. Hádam sa na mňa nenahnevajú. Trénerove pokyny realizujeme na prvýkrát, mužom trvá zakaždým dlhšie, kým niečo pochopia.
K takmer každej žene patrí mejkap. K ragby zas šišatá lopty. Vylučujú sa tieto dve veci?
Kdeže! Zvyknutá som na oboje. Na tréning neraz prichádzam vo vysokých podpätkoch, ale domov už odchádzam v kopačkách. Dámska elegancia a ragby patria k sebe.
Takže nie ste žiadni muži v sukniach?
U nás na Slovensku ani nie. V Česku, kde je dvadsať ženských tímov, sa, samozrejme, nájdu aj také.
Futbalista Cristiano Ronaldo nastupuje na zápasy ako zo škatuľky. Nagelovaný, dokonale upravený, možno i vyvoňaný. Ste na tom podobne?
Rozhodne nie. Z jednoduchého dôvodu. Keď cestujeme na zápasy na ihriskách súperov – v Prahe či Plzni – vstávame o štvrtej ráno. Chcela by som vidieť ženu, ktorá by o taktomto čase vytiahla z kabelky mejkap, ceruzku na oči či rúž.
Ako je to u vás so stravovaním sa? Ženy vo vašom veku uprednostňujú skôr menej kalorické jedlá, strážia si hmotnosť. Môže si to dovoliť aj ragbistka?
Na profesionálnej úrovni možno nie. Niektoré posty si skrátka vyžadujú kilogramy. My sme však amatérky, trénujeme raz do týždňa. Stravovacím návykom preto neprikladáme veľkú dôležitosť.
Napriek tomu: sú v ženskom ragby kilá navyše výhodou?
To záleží od toho, na akom poste hráčka pôsobí. Každý tím potrebuje silnejšie i čipernejšie dievčatá. V tom našom je aj 45-kilogramové dievča, ktoré má svoje prednosti. Vyniká rýchlosťou či mrštnosťou.
Ako sa ragbisti pozerajú na futbalistov, do ktorých repertoára neraz patrí aj simulovanie?
Robíme si z nich srandu. Naším cieľom je presný opak. Zatiaľ čo futbalisti sa snažia presvedčiť rozhodcu, že práve v tejto chvíli takmer umierajú, ragbista chce arbitra oklamať, že mu nič nie je. Ak totiž krvácame, musíme zísť z ihriska a vrátiť sa naň až po tom, ako nám zranenie lekár ošetrí.
Takže sa na futbalové hviezdy dívate cez prsty?
Veru áno.
Vo svojom voľnom čase ste detskou opatrovateľkou. Aký je prechod z drsného ragbyového ihriska do detskej izby?
Úplne prirodzený. Chlapčeka, o ktorého sa starám, som už zobrala aj na niekoľko tréningov. Zdá sa, že sa mu ragby zapáčilo. Neustále sa ma totiž vypytuje, kedy spolu pôjdeme na ihrisko opäť.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Budú raz aj vaše deti držať v ruke šišatú loptu?
Som o tom presvedčená. Ragby je šport, ktorý milujem, žijem ním každý deň. Chcem, aby aj moje deti objavili jeho čaro, naučili sa vďaka nemu, čo znamená férovosť a tímová súčinnosť.
Počas fotenia v drese a šortkách sme si nemohli nevšimnúť niekoľko tetovaní. Súvisia s ragby?
Niektoré áno, niektoré nie. Všetky však na mojom tele pribudli až po tom, ako som začala hrať ragby. Na tele mám, okrem iného, aj šišatú loptu.
Tvrdíte, že ženské ragby v Česku je podstatne vyspelejšie ako na Slovensku. Láka vás odísť za rieku Moravu?
Nemám takéto ambície. Od začiatku som svoje meno spojila so Slovanom, hrám v jeho farbách rada a verím, že to tak aj naďalej zostane.
Znamená to, že máte belasé srdce?
Áno. Som na to hrdá.
Zájdete občas podporiť do hľadiska svojich futbalových či hokejových kolegov?
Kedysi som chodila na ich zápasy pravidelne, dnes už striedmejšie. Nezostáva mi totiž veľa času.
Sledovali ste nedávne zápasy majstrovstiev sveta v ragby?
Samozrejme. Keďže počas vyvrcholenia šampionátu sme boli s priateľom na výlete v Banskej Štiavnici, nebol veľmi nadšený. Povinne sa totiž musel dívať na zápasy so mnou.
Ako vníma vašu záľubu? Drží vám palce?
Musí. Vie, že tento šport zbožňujem.
Nebojí sa občas o vás?
Myslím si, že nie. Chodí na zápasy a vidí, že ragby nie je nebezpečný šport.