Štvrtý Dávidko má zatiaľ iba rok, ale s mamou je v nej tiež častým hosťom. „Vždy som túžila mať šesť detí, takže dve by som ešte privítala. Len mám obavy, či by sme takú početnú rodinu uživili,“ tvrdí Jana Piasecká.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Vyrastali ste v početnej rodine. Ako vás to ovplyvnilo?
Samuel: Malo to pre mňa význam. Som spoločenskejší a asi aj skromnejší, ako keby som vyrastal sám alebo len v malej rodine. V štvorizbovom košickom byte sme sa zavše tlačili, ale výhodou bolo, že sme boli štyria chalani v jednej, štyri dievčatá v druhej izbe.
Jana: Mala som len brata a vždy sa mi páčilo, keď som ešte zaslobodna sledovala mužovu rozvetvenú rodinu. Vtedy som si vravela, že takú by som raz mala rada aj ja.
Spomínate si, ako ste sa zoznámili?
Samuel: Bolo to na diskotéke, mal som osemnásť. Hodil som do nej nejakého plyšáka, ktorý sa mi dostal do rúk. Vypýtal som si od nej telefónne číslo, ale nedala mi ho. Zobrala si moje s tým, že sa mi ozve. Trvalo to tri dni. Potom sme si dohodli rande.
Jana: Sedela som na diskotéke s priateľkami. Keď do mňa hodil plyšáka, najprv ma to nahnevalo. Išla som mu ho vrátiť. Predstavil sa a pobozkal mi ruku. Zlosť ma prešla. Pozval ma k baru na deci vínka, zaplatil, ale mal peniaze len na moje, jemu sa neušlo. Od začiatku bol džentlmen. Aj ním zostal.
Čím vás partnerka upútala?
Samuel: Najskôr ma zaujala svojím vzhľadom, páčila sa mi. Keď sme sa potom stretli, dokázali sme sa dlho rozprávať a bolo stále o čom, rozhovor ma bavil. Až potom bolo jasné, že sme si sadli.
Jana: Svojím džentlmenstvom, na Bratislavu a na jeho tínedžerský vek to bolo nezvyčajné. Mňa v takom duchu vychovávali aj doma, veľmi mi lichotili jeho spôsoby.
Keď ste zakladali rodinu, plánovali ste väčší počet detí?
Samuel: Chceli sme dievča a máme samých chlapcov… (smiech) Rátali sme od začiatku s viac deťmi, ale konkrétny počet sme neplánovali. Štyri sa mi zdajú v súčasných podmienkach strop, bývame v trojizbovom petržalskom byte. Museli by sme zmeniť niektoré iné veci. Ale jedno dieťa by sme azda ešte zvládli.
Jana: Chcela som mať so Samom šesť detí. Teraz som trochu opatrnejšia, mám obavy, či by sme to zvládli. Manžel sa venuje gymnastike, a tá nás aj živí, kým pôsobí v Dukle. Predtým to bolo horšie.
Aké výhody početnejšej rodiny vidíte?
Samuel: Keď máte viac detí, ľahšie sa vedú k skromnosti, vedia si pomáhať, dokážu sa zapojiť do každého kolektívu, ako sa hovorí, nestratia sa. A je s nimi veselo. U nás nikdy nechýba zábava.
Platí priama úmera – viac detí, viac starostí?
Samuel: Platí to presne naopak. So štyrmi si teraz s manželkou nájdeme viac času pre seba ako predtým s dvoma či troma. Deti sa vedia spolu pohrať, pomôcť si, najstarší Samko sa postará aj o menších súrodencov. Vedieme ich k samostatnosti.
Jana: Funguje iná úmera – čím sú deti staršie, tým je s nimi viac starostí.
Kto z rodičov je prísnejší?
Jana: Ja som tá, čo deti rozmaznáva, hoci moja mama tvrdí, že som na ne dosť prísna. Ale oproti manželovi som miernejšia. On je tvrdý a náročný na seba, a to platí aj o jeho vzťahu k synom. Tak je naučený od šiestich rokov a v telocvični to ani inak nejde. Tam musí byť maximálna disciplína, inak hrozí zranenie. Samo má veľký rešpekt, deti ho počúvajú na slovo. Jeho mama tvrdí, že rešpekt mužovi robí pred deťmi jeho žena. Tým, že im hovorí, toto nesmieš robiť, lebo príde otec a uvidíš, čo ti povie… A podobne. Manžel však také slová v súvislosti so mnou nepoužíva. Svoj rešpekt si budujem viac cez citové vzťahy.
Zhodnete sa na všetkom pri výchove detí?
Jana: Máme na niektoré veci iné pohľady. Sme mladí rodičia, hoci so štyrmi deťmi, v niektorých veciach ani nevieme, čo je lepšie, ako ich čo najlepšie viesť a vychovávať. Napríklad – žijeme v počítačovej ére. Ťažko sa odhaduje miera, koľko času majú stráviť malé deti za počítačom. Hodinu-dve denne? Alebo vôbec? K tomu sa ja prikláňam. Nemám veľký vzťah k počítačom. Ale manžel tvrdí, že deti s nimi musia pracovať, že je to potrebné.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Pomáhate v domácnosti?
Samuel: Samozrejme, v poslednom období som mal zdravotné problémy. Viac som sa venoval rodine. Keď som v plnej príprave, trénujem šesť hodín denne. Dosť času trávim s deťmi, zoberiem ich do telocvične, spravíme si nejaký program. Doma upratujem a viem aj niečo uvariť. Ale varenie, najmä pre deti, nechávam na manželku. Viem si však pripraviť nejaké jedlo na večeru pre seba. Pokojne by som sa dal aj na materskú, mám dokonca pocit, že by ma to bavilo a zvládal by som to.
Jana: Manžel mi pomáha, keď je doma. Je veľmi poriadkumilovný, viac ako ja. Potrpí si na čistotu, k tomu vedie aj deti.
Nájdete si čas aj na svoje súkromie?
Samuel: To sa príliš nedá. Nemáme v Bratislave rodičov, nemá nám kto pomôcť. Len keď príde niekedy kamarát a postráži nám deti. Zavše sa to stane, vyberieme sa do kina či divadla. Alebo sa ideme len tak prejsť do mesta.
Jana: Keďže medzi najmladším Dávidkom a Damiánom je päťročný rozdiel, je to už lepšie, starší chlapci sa s najmladším vedia zabaviť a ja si dokážem spraviť svoju pokojnú chvíľku. A umožní mi to aj manžel, môžem si občas vyraziť von s kamarátkami.
Máte nejaké záľuby?
Samuel: Mám, ale všetky vlastne súvisia so športom a s mojou prípravou. Chodím jazdiť na bicykli, plávam, otužujem sa. V tuhej zime sa ponáram do petržalského Draždiaku, mám rád, keď poriadne mrzne a okolo mňa plávajú ľadové kryhy.
Jana: Vyrastala som v Bratislave v Petržalke. Chodím rada do prírody, využívam na to každú chvíľu. Vediem k tomu aj deti, ak je možnosť, sme stále niekde v lese. Chodíme na huby, chytáme ryby i kraby. Manžel je iný typ, keď ide on s deťmi k potoku, stavajú hrádzu. Rada navštevujem hrady, to je moja veľká záľuba, ale deti k tomu nemajú ešte vzťah, možno neskôr.
Aký ste mali vzťah ku gymnastike, keď ste sa spoznali?
Jana: Mala som dobrý vzťah k športu. Venovala som sa atletike, skákala som do výšky. Po tom, čo sme sa zoznámili, chodila som so Samom do telocvične, aj ma trénoval. Bol to gymnastický tréning – kotúle, stojky. Dával mi zabrať, ale celkom som to zvládala. Na vrcholovú gymnastiku to už nebolo. Navyše som sa zranila, v členku som si poranila šľachy a na tri mesiace bolo po cvičení.
Chodíte povzbudzovať manžela na preteky?
Jana: Naživo som ho videla len na jediných, menších v Brne. Len keď sú najväčšie súťaže, olympijské hry či majstrovstvá sveta, tak ho vidím aj v televízii. Na tréningu ho sledujem častejšie.
Venovali ste sa trochu psychológii, pomáhala vám aj v bežnom živote?
Samuel: Zaujala ma, ale len ako samouka, študoval som nejakú odbornú literatúru. Tieto poznatky som využíval najmä v športovej kariére, napríklad som na venoval autogénnemu tréningu. Ale niečo zavše využijem aj v civilnom živote, som možno pokojnejší, zbytočne sa nerozčuľujem, nerozhádžu ma veci, ktoré za to nestoja.
Vládne u vás doma zavše dusno, leziete si na nervy?
Samuel: Skoro každý deň… (smiech) Sme skôr talianska domácnosť, občas nejaký krik, ale rýchlo to prejde. Manželka je väčší „nervák“, ja zasa „kľudas“.
Jana: Po rokoch už spolu toľko nebojujeme, bývali sme viac talianska rodina. Tam, kde je veľa detí, plný dom, tam si každý musí svoj priestor vybojovať.
V plnej sezóne je manžel často preč. Ako vtedy sama zvládate domácnosť?
Jana: Nemám poruke nijakú babku, musím si poradiť. Od tohto septembra už máme troch školákov, Damiánko je prvák. Som zvedavá, ako to pôjde. A to ešte chcem skúsiť pracovať, aspoň dve hodiny denne. Uvidím, či sa to bude dať, pretože najmenší, vyše ročný Dávidko, ak je chorý, vyžaduje si moju prítomnosť. Chcem sa viac dostať medzi ľudí, viac komunikovať, na materskej som už veľmi dlho. Predtým som pracovala ako kaderníčka.
Pozorujete medzi synmi veľké povahové rozdiely?
Samuel: Každý je úplne iný a je to už veľmi poznať.
Jana: Samko má dominantnú povahu, keď nie je prvý, ťažko to znáša. Peťko je veľmi priateľský, všetci sú jeho kamaráti. Damko je dobrák a najmenší Dávidko si vie všetko vydobyť, presadiť si svoje, aj plačom, ako to býva v jeho veku.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Chceli by ste, aby zo všetkých synov boli gymnasti?
Samuel: Netrvám na tom, lenže traja už prešli gymnastickou prípravkou, najďalej je najstarší Samko. Nechcem, aby čas, ktorý už venovali športu, tréningu, len tak zahodili za hlavu, skončili ako väčšina detí, lebo sa im už nechcelo chodiť do telocvične. Na to dohliadnem. Samko je talent, aj ho to baví. Škoda, že nie je teraz v telocvični viac chlapcov v jeho veku, aby sa navzájom ťahali. Boli aj väčšie talenty ako on a predčasne skončili.
Jana: Netvrdím, že by som chcela, aby boli práve gymnasti. Potešilo by ma, keby mali dobrý vzťah k športu. Asi by nebolo ideálne, aby boli stále porovnávaní s tatinom. A mali pocit, že musia cvičiť. Ak ich bude gymnastika baviť ako ich otca a prinesie im aj úspechy, tak sa jej budú venovať. Už sa ukazuje, že možno všetci nemajú pre ňu rovnaké vlohy, talent. Napríklad Peťo vynikajúco pláva.
Gymnastika je veľmi náročný šport. Nemáte niekedy obavy?
Jana: Gymnastika sa mi veľmi páči, ale aj o manžela som sa vždy trochu bála. A keď teraz vidím cvičiť deti, ktoré zvládajú čoraz náročnejšie cviky, behá mi mráz po chrbte. Gymnastika je drina, podľa mňa najťažší šport vôbec. Keby bolo na mne, našla by som im asi iný šport. Keď malý Samko robí dvojité salto vzad, alebo nejaký iný cvik, nemôžem sa na to pozerať. Stačí, keď mi o tom rozprávajú. Deti mi často chcú ukazovať, aké nové prvky sa naučili, ale to im dovolím len v manželovej prítomnosti, alebo na tréningu, kde na nich dohliada tréner. Keď začnú robiť v obývačke stojky a chodiť na rukách, hneď ich okrikujem, aby prestali.
Čo pre vás znamená gymnastika?
Samuel: Momentálne všetko. Venujem sa jej intenzívne od šiestich rokov a teraz ňou živím aj rodinu.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Dá sa gymnastikou uživiť takú početnú rodinu?
Samuel: Dá sa to odvtedy, čo som v banskobystrickej Dukle, to je zopár rokov. Predtým som si musel privyrábať, pracoval som napríklad s manželkou v školskom bufete. Teraz som vojak, mám hodnosť slobodníka, mohli by ma povýšiť… Uvidíme, čo bude, ak deti budú staršie. Z gymnastiky veľa nezarobím, to nie je tenis ani futbal. Z pretekov Svetového pohára dostáva gymnasta len drobné. A mám pocit, že stále je to horšie. Zaujímavejšie je chodiť cvičiť do zahraničných líg, ja som pôsobil v Nemecku i vo Francúzsku, štartoval som za viaceré kluby. Tam však musí byť človek veľmi dobrý a mať aj kontakty. Mnohí z tých, čo so mnou kedysi cvičili, aj zo zahraničia, skončili v cirkusoch, to je pre gymnastov lukratívna záležitosť.
Keď sa blížia veľké preteky, býva doma nervóznejšia atmosféra?
Samuel: Už to tak neprežívam, čím som bol starší, tým bola tréma menšia. Teraz som dlhšie neštartoval na nijakom významnom podujatí, uvidím, či prídu nejaké stresy, keď opäť začnem súťažiť.
Jana: Mám pocit, že je trošku nervóznejší, dlho bol zranený a cíti väčší tlak. Teraz je to znásobené olympiádou, zatiaľ je otvorené, či sa do Brazílie vôbec kvalifikuje. Rio mu veľmi prajem, ale ešte viac si želám, aby sa vždy vrátil zdravý. Veľmi ho potrebujeme.
Čo ak Rio nevyjde, na olympiádu sa nedostanete?
Samuel: Ak ma nevyhodia z Dukly, rád by som ďalej cvičil a špecializoval sa najmä na bradlá, prípadne hrazdu. To sú náradia, ktoré ma najviac bavia a som na nich najúspešnejší. Viacboju sa teraz venujem najmä kvôli olympijským hrám, to je pre mňa cesta, ktorá vedie do Ria.
Tešíte sa, keď sa manžel rozlúči s kariérou? Alebo sa veľa nezmení a stále bude tráviť väčšinu času v telocvični?
Jana: Vôbec neviem, čo bude. Myslím si, že práve toto je dobré obdobie a užívame si ho. Uvidíme, čo to urobí s manželovou psychikou, ako sa vyrovná s tým, keď už nebude cvičiť, po štvrťstoročí skončí so špičkovou gymnastikou. Mne by sa páčilo mať ho doma. Aj keď už nebude cvičiť, pre mňa navždy zostane gymnasta. Tak som ho spoznala a taký bude v mojich očiach aj naďalej. Samo – gymnasta.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Najviac ma bavia saltá, vraví talent
Je žiakom 4. triedy ZŠ na Budatínskej ulici v Petržalke a veľký gymnastický talent. Deväťročný Samko Piasecký kráča v otcových šľapajach.
„V jeho veku som bol gymnasticky možno o niečo ďalej, ale ťažko sa porovnáva. Mohol by byť raz lepší. Samko vie zasa iné veci, ako to bolo v mojom prípade. Teraz sa viac kladie dôraz na techniku cvičení. My sme vedeli možno o niečo viac, ale s chybami, nevedeli sme sa potom posunúť ďalej,“ vysvetľuje otec.
Čo ťa najviac baví na gymnastike?
Najviac ma bavia saltá. Sú ťažké, ale mám ich rád.
Koľko trvalo, kým si sa ich naučil?
Kým som sa naučil salto vzad na zemi, trvalo mi to dva roky.
Aký najťažší cvik ovládaš?
Asi špagát a podobné cviky. (Ovláda dvojité salto dopredu na trampolíne, to je asi najzložitejší prvok, dopĺňa neskôr otec.)
Chcel by si byť gymnasta ako otec?
Ani nie. Chcel by som byť lepší.
On je však dobrý.
Viem, videl som ho cvičiť.
Čo by si chcel v športe dosiahnuť?
(chvíľu váhania)…neviem. Chcel by som vyhrávať. Štartovať na olympijských hrách.
Gymnastický tréning je veľmi náročný. Baví ťa chodiť do telocvične?
Áno, ale radšej by som sa venoval nejakému bojovému športu.
Ktorému?
Páči sa mi džudo. Vyskúšal som si to a tréner, ktorý nás učil, hovoril, že som dobrý. Možno by mi išlo lepšie.
V gymnastike si však už získal viaceré úspechy…
To je pravda, už som sa stal majstrom Slovenska, vyhral som aj nejaké iné súťaže. Druhý som bol v Slovenskom pohári. Dostal som diplom, medailu aj pohár. Aj nejaké hračky.
Čo teda u teba vyhrá? Gymnastika či džudo?
Chcel by som dva dni v týždni trénovať džudo a dva dni gymnastiku, lebo tá mi ide lepšie, venujem sa jej už dlho, cvičím od piatich rokov. Oba športy sa asi nedajú naraz robiť. Rozhodol by som sa podľa toho, čo by mi išlo ľahšie. (Všetko by chcel skúsiť, aj karate, aj horolezectvo, komentuje otec.)
Čo škola?
Ide mi. Je na prvom mieste, pred gymnastikou. Mal som na konci tretej triedy samé jednotky.
Si najstarší z bratov. Pomáhaš doma mame?
Pomáham. Starám sa aj o mladších bratov, ale neposlúchajú ma. Iba občas..