Foto: Reuters, KIM KYUNG-HOON
V Pekingu prevalcoval konkurenciu obdivuhodným spôsobom a po päťdesiatich kilometroch dokráčal odetý v národnej trikolóre k premiérovému zlatu pre slovenskú atletiku. „Už sa neviem dočkať objatia s manželkou a dvomi dcérkami. Konečne si užijeme chvíle, keď budeme po dlhých týždňoch odlúčenia spolu,“ vraví 32-ročný rodák z Nitry. V Pekingu nadviazal na medailové úspechy prekážkara Igora Kováča a kladivárov Martinu Hrašnovú s Liborom Charfreitagom, ktorí si zo svetových šampionátov priviezli bronz.
Pred pretekmi ste vraveli, že na vás možno čaká pekná sobota. Je najkrajšou v živote?
V živote zrejme nie, v športovej kariére určite. Titul majstra sveta by som zaradil hneď za také chvíle, akými boli napríklad narodenia mojich dvoch dcér. Úspech, ktorý som dosiahol, si naplno užívam.
Ako by ste zhodnotili preteky z pohľadu nového majstra sveta?
Po celý čas som ich mal pod kontrolou. Ustrážil som si pulz, hlavu i energiu, dodržiaval som pitný režim. Súperi ma neprinútili k tomu, aby som si siahol na dno síl. Vyhol som sa preto aj vážnejšej kríze.
Prekvapilo vás, že ste konkurenciu jednoznačne rozdrvili?
Zaskočilo ma, že som v podstate od začiatku zostal na čele osamotený. Keď sa na preteky pozriem spätne, myslím si, že boli pre mňa absolútne ideálne. Z času na čas ma ovládol pocit, že si potrebujem vydýchnuť, vtedy som mohol pokojne zvoľniť tempo. Keď som videl, že konkurencia sa na moje tempo nechytá, vedel som, že toto bude môj deň a všetko vyjde podľa plánov.
Aké myšlienky ste mali v hlave, keď ste počas záverečných metrov niesli do cieľa slovenskú vlajku?
Predovšetkým som myslel na svojich najbližších. Na rodičov, manželku, dcérky. Boli to emotívne okamihy, nevyhol som sa eufórii ani slzám od dojatia.
Spomenuli ste si aj na dôležité momenty z vašej kariéry?
V hlave som mal zopár dôležitých obrázkov z kariéry, ale predovšetkým som si spomenul na tvrdú robotu, ktorú mám za sebou. Osud mi doprial niekoľko úspechov, tento však stojí nad všetkými. Urobil som ďalší veľký krok v kariére.
V cieli ste čosi kričali. O aké slová šlo a komu ste ich adresovali?
Presne si už nepamätám, ale myslím, že išlo o slová, ktoré patrili manželke s deťmi. Povedal som niečo v zmysle: Lenka, Emka, Ninka, ľúbim vás!
Na vašej tvári nebolo badať ani na okamih únavu. Vyhli ste sa kríze?
Nechcem to zjednodušovať, že išlo o jednu z mojich najľahších či dokonca o najľahšiu päťdesiatku v kariére. Faktom však zostáva, že som nečelil od súperov výraznému tlaku. Za mnou síce bola silná skupinka, no v prípade útoku niektorého z jej členov som mal dostatok síl na zrýchlenie. Telo mi dávalo len pozitívne signály a tak som presvedčený, že svoj náskok by som dokázal v prípade potreby ešte zvýšiť alebo si ho minimálne udržať.
Čo vám vraveli v cieli súperi?
Boli veľmi úprimní. Tešili sa so mnou. Austrálčan Jared Tallent, ktorému znovu unikla zlatá medaila, hovoril novinárom, že ostatní bojovali len o druhé miesto. Videl, že nemá šancu, aby ma ohrozil.
Stihli ste porátať, koľko gratulačných esemesiek a emailov ste dostali?
To veru nie. Ani zďaleka. Musím si na to nájsť čas. Najemotívnejšie sú, samozrejme, od mojich blízkych – od mamy, manželky. Im venujem tento triumf, to je samozrejmé.
Akými slovami vás v cieli privítal tréner Matej Spišiak?
Na hodnotenie výkonu nebol priestor, na to bude dostatok času. V cieli sme sa objali, išlo o emotívne chvíle. Vedeli sme, že práve pre tieto okamihy sme tak tvrdo dreli a podmienili im všetko.
Stihli ste s ním úspech osláviť?
Vedenie výpravy zorganizovalo oslavu v reštaurácii neďaleko Vtáčieho hniezda, kde sme si symbolicky pripili. Veľké oslavy však neplánujem. Chcem si veľký triumf užiť, vychutnať si každú chvíľu. Už sa neviem dočkať objatia s manželkou a dcérkami. Užijeme si, že po dlhých týždňoch budeme konečne spolu.
Uvedomujete si, že ste dosiahli to, čo sa nikdy nepodarilo vášmu veľkému vzoru – Jozefovi Pribilincovi, ktorý je dvojnásobným vicemajstrom sveta?
Pravdupovediac, na také čosi som ešte nemyslel. Zrejme ide o výnimočný okamih, to však neznamená, že sa teraz cítim inak ako pred ziskom titulu majstra sveta. Navyše, k Jozefovi Pribilincovi by som sa nerád prirovnával. Faktom je, že som dosiahol veľký úspech pre slovenskú atletiku, za ktorým stojí mimoriadna obetavosť. Tú však nikto nevidí.
Na budúci rok zrejme zaútočíte na olympijskú medailu. Ste zmierený s tým, že do Ria de Janeiro pocestujete v úlohe najväčšieho favorita?
V Brazílii by mal prísť vrchol mojej kariéry. Aj z hľadiska veku a výkonnosti. Bude to moja najdôležitejšia olympiáda. Na majstrovstvách sveta som vystúpil na ďalší schodík, v Riu by som chcel svoje hranice ešte posunúť. Urobíme všetko pre to, aby som bol úspešný. Uvedomujem si, že očakávania nielen atletickej, ale aj širokej verejnosti budú veľké. S tým musím počítať. Ak budem zdravý, pokúsim sa nadviazať na úspech z Pekingu. Sľúbiť však nič nemôžem. Päťdesiatka je nevyspytateľná, stať sa na nej môže čokoľvek. Aj v Riu preto nastúpim na štart s maximálnou pokorou. Napokon, tak, ako vždy.