Pre Britku Paulu Radcliffovú sa končí obdobie driny a odriekania. S profesionálnou kariérou sa rozlúčila na nedeľňajšom maratóne v Londýne.
Pri svojej derniére nebežala s elitnými vytrvalkyňami, ale v mase pretekárov. „Na lámanie sú rekordy, nie moje telo. Nestarala som sa o môj výsledný čas, ale chcela som sa poďakovať skvelým divákom,“ uviedla pre televíziu BBC 41-ročná svetová rekordérka.
Začínala na krosových pretekoch (majsterka sveta i Európy), neskôr pokračovala na dráhe (majsterka Európy a vicemajsterka sveta) a po tridsiatke sa venovala cestným súťažiam. Hneď pri svojom maratónskom debute v Londýne 2002 zabehla najrýchlejší čas histórie (2:18:55).
Na jeseň posunula svetový rekord v Chicagu (2:17:18) a na ďalší rok v Londýne ho vylepšila na súčasné maximum 2:15:25. V bohatej a úspešnej kariére jej nebol dopriaty len jediný úspech – olympijská medaila. Pod piatimi kruhmi sa prvýkrát objavila v Atlante 1996 a v behu na 5000 m skončila piata. V Sydney o štyri roky obsadila na dvojnásobnej trati nepopulárne štvrté miesto.
Jej chvíľa mala prísť v Aténach 2004, kde bola najväčšou favoritkou, čo potvrdzovala do 36. kilometra. Vtedy sa znenazdajky zastavila a už sa nerozbehla. Vypovedal jej žalúdok. Dôvodom boli protizápalové tabletky, ktorými si tlmila svalové ťažkosti.
V Pekingu 2008 dobehla v bolestivých kŕčoch na 23. mieste a o štyri roky v Londýne neštartovala kvôli zraneniu chodidla. „Tieto hry boli najväčším cieľom v mojom živote. Túžila som si napraviť chuť po sklamaniach na ostatných dvoch olympiádach,“ hovorila smutne Radcliffová.
Hoci jej športovú kariéru poznačili zranenia a choroby, jej meno bude navždy vryté zlatým písmom do kroniky svetovej atletiky. Už od detstva trpela astmou a chudokrvnosťou. Problémy jej dlhšiu dobu robili vybočené palce. „Bolelo to ako čert,“ prezradila. Na zozname jej zdravotných patálií nechýbala únavová zlomenina stehennej kosti, ťažkosti so štítnou žľazou či platničkami. Aby toho nebolo dosť, pri tréningu v Monaku ju pohrýzol pes.
Zranenia ju od behu neodradili, iba ho posunuli do inej polohy. „Vždy budem behať. Len to už bude bez vysiľujúcej prípravy na súťaže, bez tréningových kempov a podobných vecí. Moje telo by to už nezvládlo“ dodala matka osemročnej Isly a štvorročného Raphaela.
Jej vôľa bola obdivuhodná. Počas druhého tehotenstva behávala do šiesteho mesiaca denne 21 kilometrov. Keď bola na vrchole, pripravovala sa v osemdenných cykloch – sedem dní tréning a deň oddych. Každý tréningový deň odbehla 30 kilometrov – dve tretiny ráno, zvyšok poobede. Medzitým hodinu strávila v posilňovni.
Dôraz kládla na spánok a jedlo. „Denne som zjedla päť plných tanierov. Neobmedzovala som sa. Pochutila som si na zemiakových lupienkoch i čokoláde,“ prezradila pre The Guardian. Počas kariéry si prísne strážila svoje talizmany. Pravidelne nosila sponky do vlasov a po úspešných pretekoch si nemenila tričko ani šortky. Na tréningoch zásadne beháva bez hudby.
„Je príjemné splynúť s prírodou. Rada počúvam svoje dýchanie i dopad nôh na zem. To je pravá radosť z behu,“ uzavrela svetová atlétka roka 2002.