Talentov nikdy nie je dosť. V seriáli Pravdy pod hlavičkou Budú z nich hviezdy – uverejnili sme v ňom 22 príbehov nádejných športovcov vo veku od pätnásť do devätnásť rokov – sme priblížili, komu a čomu vďačia za to, že o nich počuť už v mladom veku – a čo ich ešte čaká, aby sa z nich stali špičkoví reprezentanti. Len talent na to nestačí, no veľmi dôležité je objaviť ho.
Čia je to úloha?
Viacerí poprední športovci, ktorí získali cenné trofeje – olympijské medaily, kovy zo svetových šampioníátov, prestížne klubové poháre Stanley Cup, Gagarinov pohár – ich prišli ukázať do základných škôl. Niektorí sa práve tam vydali na športovú dráhu, po ktorej dokráčali až k svetovosti.
Takže poďme na začiatok – kto má objaviť talent?
„Ono je to ako v umení. Neraz ide o súbeh náhodilých situácií, konfiguráciu usporiadaných prvkov v danom priestore. Jedinec, ktorý má talent, a hodí ho cez hlavu, zrejme urazí Boha alebo toho, kto mu ho dal do vienka. Ten, čo vydrží s talentom a možno ani netuší, že ho má a že by ho mohol prezentovať, ho aj potvrdí,“ vraví Pavol Gáborík. O jeho synovi Mariánovi šiel už od detstva chýr, že z neho môže vyrásť skvelý hokejista. Kedy rodičia tušili, že Marián môže byť výnimočný hráč?
„Až po majstrovstvách sveta hráčov do dvadsať rokov, ktoré absolvoval v necelých sedemnástich. Tam naznačil, že niečo v ňom je, ale nerobil som si veľké ilúzie,“ vraví Gáborík senior. Zdôrazní, že objavenie talentu je záležitosť profesionálneho športu:
„Sú na to určení ľudia, ktorí sledujú talenty – ako skauti NHL. Tí dávajú impulzy klubom, na to sú presne určené postupy, prepracovaný systém. Ale – kto by o Zdenovi Chárovi povedal v doraste, že bude jedným z najlepších obrancov na svete? A je – pritom ho z Trenčína vyhnali odborníci. Skauti si začali Mariána všímať v šestnástich, keď hrával za juniorku, na rôznych turnajoch,“ pripomína. S dôležitým dôvetkom, že mladší syn prirodzene nasledoval strašieho.
Rodinný príklad je jedným z najvýznamnejších a najbezprostrednejších pri formovaní talentov.
„Michala som od decka viedol k športu – ešte ani nechodil do školy. Čoho sa chytil, to mu šlo – kotrmelce, beh, hocičo. Videl som, že je pohybovo talentovaný. Áno, dá sa povedať, že som bol jeho prvý tréner,“ vraví Jozef Martikán, otec dvojnásobného olympijského víťaza vo vodnom slalome.
„K divokej vode sa dostal prirodzene, to je cesta. Nenútili sme ho do ničoho, nezdôrazňovali sme mu, že musí hrať povedzme hokej alebo tenis, lebo tam si dobre zarobí. Michal hrával aj hokej, no potom začal vyhrávať súťaže v Československu, získal tituly medzi žiakmi. To ho motivovalo, preto sa rozhodol pre vodný slalom. Ostalo to v rodine. Teraz je iná doba, rodičia majú málo času na deti. Prvými, ktorí by mali zistiť pohybové danosti detí, sú učitelia telocviku. Keď sa dostane dieťa do nejakého klubu, už tréneri spravidla určia mieru jeho talentu,“ vraví Martikán senior.
Ján Filc, úspešný tréner, ktorý v roku 2002 doviedol hokejovú reprezentáciu k titulu majstrov sveta, považuje za najdôležitejšie osoby učiteľov a trénerov.
„Každý rodič je presvedčený, že jeho dieťa je najtalentovanejšie, nemusí byť objektívny. Najobjektívnejšia je pozícia trénera a je veľmi dobré, keď je to v spolupráci so školou. Podľa toho, ako ďaleko tá-ktorá škola vstupuje alebo nevstupuje do športovej prípravy. O talente sa dá hovoriť až trošku neskôr. U nás je trochu sprofanované hovoriť o talente, skôr možno hovoriť o pohybovom nadaní. Talent sa v rámci športovej špecializácie prejaví vtedy, keď sa ukáže, akým spôsobom sa chlapce alebo dievča vyrovná s nástrahami puberty. Tam sa dá už rozpoznať skutočný talent. Tréner má najviac predpokladov hovoriť o miere talentu. Tréneri strávia so svojimi zverencami najviac času, majú možnosť spoznať ich nielen v akcii, ale aj mimo, čo tiež určí, či talent môže napredovať.“
Z 22 príbehov, ktoré sme uverejnili, väčšina talentov mala prvú inšpiráciu v rodine. Ich ďalší športový život budeme naďalej sledovať.
Kto má objaviť talent? Ako to bolo vo vašom prípade?
Iveta Bieliková, bývalá reprezentantka v basketbale, trénerka mládeže: „Mňa objavila na základnej škole v Ružomberku Tatiana Lilgeová, učiteľka telocviku. Prešla som do prípravky k vtedajšiemu šéftrénerovi mládeže Jozefovi Smolekovi. Ideálna kombinácia pri hľadaní talentov je súhra trojuholníka rodič, škola, klub. V súčasnosti z toho trošku vypadáva škola. Vidíme to z našich skúseností pri uplatňovaní projektu rozvoja pohybových schopností pod názvom Bubo. V meste má podporu radnice, zavádzame ho do materských i základných škôl. “
Miroslav Šatan, bývalý hokejista: „Bolo by dobré, keby jeden z rodičov mal takú schopnosť – a potom aj dieťa podporiť. Nie každý rodič však má blízko k športu. Na to sú tréneri, ktorí majú oko a vedia aj rodičom povedať, aby talentované dieťa spoločne podporili, aby z neho niečo mohlo byť. Môj otec športoval, mal aj talent, možno mu chýbala väčšia disciplína či pracovitosť. To mi dodal tréner Jozef Nemec, vtedy aj telocvikár. Trénoval ma od ôsmich rokov do šestnástich, vedel o mne prvý.“
Matej Tóth, chodec: „Chodil som do základnej školy zameranej aj na atletiku, ale na prvom stupni som sa ešte nešpecializoval. Od tretieho ročníka som navštevoval atletický krúžok, viedli ho telocvikári. Mňa objavil Peter Mečiar, môj prvý tréner v Nitre. Všimol si ma, keď sme skúšali rôzne disciplíny – aj chôdzu. Trénoval chodcov, už mal nejakú skupinku. Oslovil ma, či by som sa nepridal. Pamätám si aj Mariána Páleníka, ktorý sa nám venoval pred druhým stupňom ZŠ. Možno aj vďaka príprave v 3. a 4. ročníku som mal uľahčenú voľbu, bol som len krôčik k výberu disciplíny.“
Richard Varga, triatlonista: „Talent má objaviť buď tréner, keď rodičia dajú dieťa na konkrétny šport, alebo môže niekto zaujať pri nábore talentov v základných školách. Niekedy fungoval lepšie, dalo sa zistiť, kto má aké predpoklady na ten-ktorý šport. To je najjednoduchší spôsob. Ja som odmalička skúšal veľa športov. Každý si všimol, nech to nevyznie namyslene – že mám pohybový talent. Mama ma naučila plávať, keď som mal tri roky. Telocvikári ma posielali na plavecké školské podujatia i cezpoľné behy. Na Strednej škole strojníckej na Fajnorovom náberží v Bratislave som mal obľúbeného telocvikára, nabádal nás k všeobecnej pohybovej kultúre, nezúžil hodiny len na hranie .“
Richard Nagy, plavec: „Na základnej škole nám telocvikár hodil loptu – a hrajte, nakázal. Talent by mali zistiť tréneri alebo rodičia. Podľa mňa to ani nie je o talente. Ako decko som nepatril k talentom. V súťažiach som skončil piaty, ôsmy, desiaty, dvanásty, súperov som naháňal. Najdôležitejšie je, aby dieťa bavilo, že športuje. Nájde sa v tom, aj keď na začiatku nevyzerá ako talent. Mňa dal tatko na plávanie. Za dva mesiace som sa naučil preplávať šírku bazéna. Tak som pri tom ostal. Mal som štyri-päť rokov. Na strednej škole som telocvik nestíhal kvôli tréningom.“
Anna Murínová, trénerka biatlonu v Osrblí, asistentka ženskej reprezentácie: „Rodičia sú s dieťaťom najčastejšie a najlepšie ho poznajú. Nasleduje škola, kde by mali tréneri vyhľadávať. Teraz to trošku nefunguje, nerobia sa výbery, ale nábory. Deťom sa nechce veľmi športovať. Mňa objavil tatko. Potom som skúšala všetky možné športy – atletiku, plávanie, hladké behy. Tam si ma všimol ockov kamarát – spýtal sa, či nechem skúsiť biatlon. Čo je to? Dobre, vyskúšam. A už som potom ostala. Skúseností je neúrekom, bola by škody ich zahodiť. Stará láska nehrdzavie.“
Samuel Piasecký, gymnasta: „Ku gymnastike ma priviedol otec – aby som mal prípravu na futbal a hokej. Talent objavil spolu s trénerom – na posteli som v predškolskom veku skočil salto dopredu. Na základnej škole v Košiciach som zažil klasickú dobrú telesnú výchovu. Pamätám si meno učiteľa: Jozef Fotul. Bol prísny, vedel nás naučiť základné veci – roznožky, kotúle vpred, vzad. Kto ich zvládol, mohol hrať futbal, basketbal. Talent by mal odhaliť tréner v konkrétnom športe a rodič.“