Získala tak prvú medailu na veľkom svetovom podujatí už pod novým priezviskom. „Perfektná bodka za sezónou. Krásne pocity. Mám druhý krásny veľký glóbus do zbierky. Po kvázi nevydarenom svetovom šampionáte som si napravila chuť a môžem si v pokoji oddýchnuť,“ vravela Zuzana Rehák Štefečeková.
Ako hodnotíte celú sezónu?
Hoci som nesplnila hlavný cieľ – vybojovať na MS olympijskú miestenku, aj tak ju hodnotím na jednotku. vyrátala som si, že zo svetových súťaží mám priemer 71,8 bodu, čo je vynikajúce. Síce to niekedy nevyjde na finálovú šestku, ale s tým sa nedá nič robiť. Len sa trochu obávam, aké výsledky budeme strieľať o dva roky. Či nebudú samé sedemdesiatpäťky.
Vyhovuje vám, že v Gabale vás strieľalo len jedenásť?
Takto máte možnosť viac sledovať, ako strieľajú súperky a aký výkon bude potrebný na postup do finále. Hoci som sa tvárila, že nie, priznávam, počítala som si, či mi bude môj výkon stačiť. Po dvoch položkách to bolo veľmi vyrovnané a potrebovala som dobre zastrieľať poslednú. Vyšlo to.
K zlatu viedli aj dva rozstrely. Ako ste sa počas nich cítili?
Semifinále som začala tradične zle dvoma nulami. Len som si hovorila, aby s tým boh niečo urobil. Do konca semifinále som už nechybovala. V rozstrele som si povedala, že chcem ísť do finále. Keď to vyšlo a vedela som, že mám medailu – to sa vám hneď strieľa ľahšie. Obe sme trafili štrnásť z pätnásť, čo je hádam môj finálový rekord. S takým výkonom by som sa na seba nemohla hnevať, aj keby som skončila druhá.
Ako oslávite triumf?
Je to prvá veľká medaila s novým menom. Manžel je na mňa nepochybne veľmi hrdý (smiech). Máme tu síce dva dni voľna, počas ktorých neviem čo budem robiť, ale oslávim to asi aj tak až doma.
Čo budete robiť do nedele v Gabale?
Veľa tu toho nie je, a tak budem najmä na strelnici. V sobotu sa chceme ísť pozrieť aspoň do obchodného domu. Od jedného zo strelcov som počula, že je tu pekná vyhliadka, tak hádam zájdeme aj tam. Prostredie je tu veľmi pekné – krásne hory. Aj strelnica je nádherná, asi som ešte krajšiu nevidela.
Máte už z Azerbajdžanu nejaké nevšedné zážitky?
Pýtali sme sa, či je to bezpečná krajina. Odpovedali nám, že pokiaľ nesedíte v aute, tak áno. Presvedčili sme sa o tom. Išli sme sem z letiska policajnou eskortou v policajnom aute, no trvalo to šesť hodín. Najprv sme sa trápili vo veľkej zápche v meste a potom sme šli dvesto kilometrov štyri hodiny, lebo tu nemajú diaľnice. Šofér poznal len dve rýchlosti – naplno vpred a plná brzda (smiech). Tieto dve možnosti striedal celou cestou. Modlila som sa za naše životy. Takže spiatočnej cesty sa trošku obávam. Na letisku sme ešte videli autá rôznych značiek, ale na cestách už len žiguli. Som len rada, že my sme mali mikrobus.