Hoci už viac ako dve desaťročia nesedí priviazaný k mikrofónu, ako znie aj názov knižky, ktorú dávnejšie napísal so svojím najčastejším parťákom Vítom Holubcom, stále zostal televíznym pojmom. Veľa cestuje, má množstvo ponúk na prácu a pozvaní na rôzne podujatia.
„Ťažko sa vystupuje z tohto rýchlika. Keď mi niekto zavolá a pozýva ma na akciu, mám zavše chuť poďakovať sa a vyhovoriť. Namiesto toho sa spýtam, o čo ide a nedokážem povedať, dajte mi s tým pokoj,“ vravel v rozhovore pre Pravdu.
Pôvodne mal byť hercom, remeslu ho učili takí majstri ako Viliam Záborský či Beta Poničanová, ale napokon vyhrala televízia.
„V auguste 1958 som sa už chystal do Martina, kde som dostal angažmán. Vtedy som stretol na ulici Dušana Gábora, ktorý pracoval v televízii ako šéf hlásateľov. Potrebovali zaskočiť za Gustíka Täubera, ktorý ochorel. Ty máš skúsenosti, už si sedel za mikrofónom, vravel a ani nečakal na odpoveď. Odviezol ma na Kamzík a večer som už hlásil Televízne noviny,“ spomína.
Začala sa jeho veľká televízna kariéra. „Bol som pyšný na to, čo som robil. Televízia sa vtedy rozbiehala, bol to obrovský fenomén. Štyri roky som hlásil v novinách. Potom sa začínala formovať športová redakcia, šupli ma tam, vedeli, že šport mám rád, hrával som sedem rokov druhú ligu v basketbale. Spolu s Radom Siváčkom sme robili všetky športy.“
Niektoré jeho výroky sa stali legendárnymi. Napríklad bonmot „aj tie najkrajšie nohy sa niekde končia“. „Išlo o prenos z krasokorčuľovania a kamera ukazovala detail nôh Liany Drahovej, pomaly išla zdola od členkov, cez kolená, stehná… Do zložitej situácie som sa dostal, keď vo finále stovky na atletickom mítingu v Postupime štartoval nemecký šprintér Manfred Kokot, jednoducho som ho nemohol obísť, lebo vyhral. Naši v týchto pretekoch zhoreli, tak som to zahlásil. Škoda, že doma nemáme takýchto K…“
Pripomína, že boli aj také výroky, v ktorých mu išlo skoro o kariéru. Pikantná situácia vznikla, keď v roku 1972 v Sappore komentoval otvorenie zimných olympijských hier.
„Vtedy sme boli len krátko ČSSR. Keď sa na štadióne objavila československá výprava, spustil som s pátosom – vítame v bráne borcov delegáciu… na zlomok sekundy som sa zarazil, odrazu som mal v názve dve "es“ a dokončil som – Československej sovietskej socialistickej republiky. Preľakol som sa, okamžite zložil mikrofón. Karle, dokomentuj to, ja končím, vravím Mikyskovi, ktorý sedel vedľa. Naozaj dobehol technik, volala Praha. Na druhom konci bol námestník Diviš. Čo to vyvádzaš? zahučal do telefónu. Niečo som mu vysvetľoval. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozval. Nič si z toho nerob, predbehol si dobu."
Napriek tomu, že komentoval nespočetné množstvo športových prenosov, jeho hlavným športom bol a zostal futbal. „Futbal je láska na celý život. Keď zaspávam, už si nepremiatam pred očami milostné avantúry, ale rôzne futbalové okamihy, rozoberám ich. Pre mňa je futbal rozprávka na dobrú noc,“ vyznáva sa jubilant.