Jozef Bojko (43) vybojoval prvé víťazstvo v roku 1988 v Prahe a odvtedy si ich pripísal dovedna 1036. Posledné v nedeľu v Bratislave v rámcových dostihoch na úplný záver celého programu. Jeho vrcholom bolo 22. Slovenské derby, lenže v ňom skončil bratislavský rodák, ktorý už viac ako dvadsať rokov pôsobí v Nemecku, v poli porazených.
Ako veľmi vás to mrzí?
Najradšej by som odchádzal s víťazstvom, ale viem, ako to chodí v tomto športe. Vyhrať dostihy nie je jednoduché a je jedno, kde štartujete.
Čo rozhodlo?
Môj kôň Cazador ma trochu sklamal, očakával som od neho viac. Keď bude mať viac šťastia, ešte možno niečo v budúcnosti vyhrá, ale to nebol dnešný prípad. Som sklamaný, ani nie tak z výsledku, ale z jeho výkonu. Jazdil som s ním vôbec prvý raz, ale sledoval som ho už aj predtým a nebežal zle.
Vie skúsený džokej ako vy pred pretekmi odhadnúť, v akej aktuálnej forme je jeho kôň, aké sú jeho šance?
Myslím si, že jeho výkon ovplyvnilo horúce počasie, od začiatku som cítil, že mu prekáža, správal sa tak.
V Bratislave ste sa predstavili po štyroch rokoch. Aký to bol pre vás pocit?
Nádhera, som rád, že som tu jazdil. Mrzí ma len, že som nedosiahol viac.
Aj v roku 2010 ste pricestovali domov po štyroch rokoch. Nedovoľuje vám štartovať častejšie na Slovensku nabitý program, alebo je iný dôvod?
Jednoducho mi to inak nevychádzalo. Osem rokov som zamestnaný u pána Andreasa Wöhlera v centrále Güterlsloh pri Bielefelde. Má veľa koní, aj uplynulý víkend napríklad päť jeho koní štartovalo v Berlíne, ďalšie aj inde. Keď sú v Bratislave veľké dostihy, v Nemecku ich je ešte viac, musím štartovať tam, nedá sa nič robiť. Rád by som sa vracal do Bratislavy častejšie, na medzinárodný míting by som prišiel vždy veľmi rád.
Máte na konte vyše tisíc víťazstiev. Čo všetko musí pre to jazdec urobiť?
To je jednoduché – jazdiť, jazdiť, jazdiť… A, samozrejme, nezraniť sa, mať trochu šťastia…
V minulosti ste sa vyjadrili, že optimálny vek jazdca sa pohybuje medzi tridsiatkou až štyridsiatkou. Vy ste ju už prekročili. Ako sa cítite?
Zatiaľ nemám s vekom nijaké problémy. Pokračujem ďalej… Prijal by som, keby som mohol ešte jazdiť ďalších päťdesiat rokov, ale to určite nepôjde (smiech). Cítim sa stále lepšie. Kedysi som si myslel, že možno v tridsiatke skončím a mal som práve vtedy vynikajúcu sezónu. Potom som si dal cieľ, že to potiahnem do štyridsiatky, v nej som zasa triumfoval v Nemeckom derby. Takže uvidím…
Čo vás najviac motivuje?
Niekedy je to drina, veľa cestujem, musím si držať hmotnosť, je to všetko dokopy. Ale človek je odmenený v nedeľu. Keď vysadnem na koňa, to je pre mňa najväčšia odmena. A keď ešte vyhrám? Čerešnička na torte. Dostihov nie je nikdy dosť.
Ako relaxujete?
Najradšej s deťmi. Niekedy je to síce náročné, ale robia mi radosť. Zobral som ich aj do Bratislavy, mám osemročného syna Lewina Bobbyho a šesťročnú dcéru Ruby Louise.
Plánujte dokedy budete ešte jazdiť? Na čo si ešte trúfate?
To záleží aj na tom, v akej krajine žijete a kde súťažíte. Džokeji v Amerike či vo Francúzsku majú viac možností ako v Nemecku a džokeji v Nemecku majú zasa lepšie predpoklady ako na Slovensku… Takže dúfam, že ešte zopár víťazstiev v kariére si pripíšem, ale plánovať si ich netrúfnem. Keď som začínal, mojou túžbou bolo odjazdiť 50 dostihov, potom vybojovať 50 víťazstiev…
Dá sa z dostihového športu dobre žiť?
Platí, čo som povedal v predchádzajúcej odpovedi. V Nemecku sa dá z turfu žiť lepšie ako na Slovensku a v Amerike zasa lepšie ako v Nemecku. Ja sa nesťažujem, som spokojný.
V Nemecku ste si našli partnerku, máte dve deti, staviate dom. Usadili ste sa tam už natrvalo, neplánujete návrat na Slovensko?
Už som tam zapustil korene. Niežeby som sa nechcel vrátiť domov, ale neviem, či by som si už na Slovensku zvykol. V Nemecku pôsobím dvadsaťtri rokov, čo je veľmi dlhé obdobie. Spôsob života v tejto krajine mi vyhovuje.
Existuje niečo po čom ešte túžite, čo by ste chceli dosiahnuť?
Veľké plány si už nerobím. Pokojne by som si ešte zopakoval víťazstvo v Nemeckom derby. Mojím snom je však vyhrať Veľkú cenu Baden-Badenu.
Prečo práve tú?
Neviem, to bol vždy môj veľký cieľ. Štartoval som na týchto dostihoch veľakrát a nikdy mi to nevyšlo.
Tisícku oslavoval v Lipsku
Tisíce víťazstvo vybojoval Jozef Bojko v sobotu 14. septembra 2013 v Lipsku v sedle kobyly Pourquoi. Dosiahnutie tejto méty mu trvalo vyše dvadsaťpäť rokov, z prvého triumfu sa tešil 17. apríla 1988 v Prahe.
Kritickým okamihom v jeho kariére bol pád na dostihoch v Hamburgu pred šiestimi rokmi, po ktorom nasledovalo šesťhodinové bezvedomie, mal zlomený stavec. Bola to nešťastná náhoda, ale priznal, že chvíľu vážne uvažoval, že s dostihmi skončí.
Trvalo päť týždňov, keď opäť vysadol na koňa a deväť mesiacov, kým sa vrátil do pretekárskeho kolotoča. Jeho doteraz najväčším triumfom bolo víťazstvo s Waldparkom v Nemeckom derby 2011, ktoré bolo dotované 500-tisíc eurami.