Z bývalého starostu rodnej hornozemplínskej Slovenskej Kajne je už tretí rok športový riaditeľ bratislavského maratónu, ktorý v nedeľu pod hlavičkou ČSOB za rekordnej účasti odštartujú už deviaty raz.
Pamätáte si, čo ste robili presne pred desaťročím?
Počkajte… Jasné, s trénerom Mirom Okáľom sme cestovali do Zürichu, kde som zabehol osobný rekord aj limit na aténsku olympiádu.
Už druhý raz za pol roka, lebo v októbri 2003 ste v Košiciach skončili štvrtý tiež v čase pod 2:18. Atletický zväz vás napriek tomu do Atén nenominoval, žiadal dvojnásobné splnenie limitu v olympijskom roku.
To bol v prípade maratónu nezmysel. Výkonný výbor SOV to našťastie pochopil a zaradil ma do výpravy.
Po sľube na Hrade ste vraveli: Musím skončiť lepšie ako Vrábeľ v Soule 1988 a Štefko v Sydney 2000. S úsmevom, lebo ani jeden nedobehol…
Predsavzal som si za nijakých okolností sa nevzdať, ale chvíľu som sa bál, že dopadnem ako oni. Od pätnásteho kilometra som sa trápil. Neviem z čoho, ale mal som hrozne ťažký žalúdok. Keby šlo o bežný maratón, a nie o olympijský, navyše na posvätnej trati z Marathonu do Atén, tak ho v takej krízi nedokončím.
Do cieľa na Panathénajskom štadióne ste dobehli posledný z tých, ktorí to na trati nezabalili, ale vítali vás ako prvého. Po maratóne už nasledoval len záverečný ceremoniál OH. Ešte občas začujete: To je ten posledný z Atén?
Zavše ma podpichnú chalani v kancelárii, ale odpovedám im: Ctil som si Coubertina, ktorý vravel, že najdôležitejšie je zúčastniť sa a bojovať. A ja som naozaj bojoval. Najmä so sebou. Maratón a chôdza na 50 km sú dve špecifické disciplíny, na štarte ktorých nemôžete s čistým svedomím odprisahať, že ich dokončíte.
Po vás už žiaden Slovák nezabehol maratón pod 2:20 – čím sa to dá vysvetliť?
Boli sme silná generácia, ktorá sa často pripravovala spolu a navzájom sme sa ťahali a posúvali. Veľmi veľa mi dalo, keď som mohol sledovať, ako trénuje Štefko či Vanko, motivovalo ma to. Okrem toho sme často súťažili nielen na ceste, ale aj na dráhe a v cezpoľnom behu. O tituly sa tvrdo bojovalo, aj keď oni dvaja neprišli, lebo ich chceli aj Lipovský, Križák, Župa, Šádek, Petro, Cesnek… Dnes zďaleka nie je taká konkurencia.
Ako je to možné? Veď je bežecký boom a aj na Slovensku bežcov z roka na rok pribúda. Ale asi len rekreačných…
Behanie sa stalo fenoménom doby, čo ma veľmi teší. Dnes je oveľa viac bežcov ako v nedávnej minulosti, ale v príprave je len máloktorý ochotný prekonať hranicu bolesti. Ja viem, pätnásť štyristoviek v istom tempe dá organizmu zabrať a telo bolí, ale bez toho nejde dosiahnuť kvalitné výkony. Pravdaže, sú aj takí, čo sú pripravení trpieť, ale ide skôr o výnimky. Ak ostanem pri mužoch: Repčík, Pelikán, Urban, Vitko, Sahajda… Tých je však tak málo, že keď sa dohodnú na rozdelení disciplín, tak každý z nich je majster.
Čo chýba dnešnej domácej špičke – ambície či podmienky? Aké ste mali vy v košickom Obalservise?
Dostával som plat, ale ten nebol super, hradili mi nejaké sústredenia – mal som to, čo niektorí aj dnes, možno je pár z tých dnešných na tom aj lepšie.
Alebo je problém v tréneroch?
Z vyštudovaných trénerov sa trénerčine naozaj málokto venuje, ale to je aj tým, že je málo bežcov, ktorí chcú vrcholovo trénovať. Popri vysokej škole sa to dá, ale po jej skončení musíte mať šťastie na klub alebo dokázať sa postarať sám o seba.
Črtá sa niekto, kto by mohol čoskoro bežať maratón pod 2:20?
Chystá sa na to Jožko Urban, ktorý vlani na MMM získal domáci maratónsky titul v čase 2:23:51. Po februárovom zlepšení v polmaratóne na 1:07:11 mu tradičný prepočet dvakrát pol plus 7 minút vychádza tesne nad 2:20. Z vlastných skúseností viem, že do určitého výkonu padajú osobné rekordy ľahko, potom už len po sekundách. Potrebuje sa zrýchliť, na čom s trénerom Dušanom Valentom pracujú, v lete sa chce sústrediť na dráhu. Na druhej strane si myslím, že bola škoda nevyužiť šancu splniť mierny maratónsky limit na augustové majstrovstvá Európy 2:22 h. Urban však ide dobrým smerom, nechám sa prekvapiť.
Nové vedenie zväzu obsadzuje aj disciplíny a šampionáty, v ktorých nemáme predpoklady preniknúť medzi špičku – súhlasíte?
Samozrejme. Atléti musia mať motiváciu.
V roku 2007 ste ešte obhájili maratónske víťazstvo v Lipsku, ale to už ako starosta Slovenskej Kajne, obce s 800 obyvateľmi. Čo vám to napadlo dať sa na politiku, hoci len komunálnu?
Oslovili ma ľudia z dediny: Si mladý, zober to, pomôž. Nemal som skúsenosti, ale ani čo stratiť. Neľutujem, že som sa na to dal, čosi sme urobili. Pokračovanie som však zavrhol, lebo práca s ľuďmi je ťažká a so svojimi ešte ťažšia.
Vrátili ste sa do bežeckého hnutia, ale na inom konci republiky, ako by to človek čakal. Od Domaše, neďaleko ktorej ste sa narodili, je bližšie k Hornádu než k Dunaju – čo spôsobilo, že ste zakotvili v Bratislave?
Šiel som tam, odkiaľ prišla ponuka. Manželka je Košičanka, bola na materskej, ale nenamietala. Dnes sa v Ivánke aj s dvojročnou dcérkou cítime ako doma, ani nemám pocit, že sme sa presťahovali.
Takže už ste nadobro Bratislavčan?
Vyzerá to tak. Ale v Kajni mi žije mama, takže tam stále chodím, a som rád, že môj nástupca udržuje tradíciu Kajnianskej desiatky.
Mimochodom, aký osud stihol Lassie, sučku sibírskeho huskyho, s ktorou ste predčasom ako mašér získali bronz na ME psích záprahov na Donovaloch?
Tá sa samozrejme presťahovala s nami do Ivánky a medzičasom k nej pribudla ďalšia sučka Lena. S oboma som na jeseň v Belgicku vyhral európsky šampionát na suchu. Chystali sme sa aj na ME na snehu, hoci ja len na bicykli, lebo bežky som celú zimu nevytiahol – mali byť neďaleko Cortiny d’Ampezzo, ale odvolali ich, paradoxne, pre veľa snehu a obavu z pádu lavín.
Žasnem, čo stíhate – nebodaj aj rybačky, ďalšiu záľubu?
Na tú mi už, žiaľ, nezostáva čas. Spoločnosť Be Cool, v ktorej pracujem a ktorej šéf Jozef Pukalovič býva v Ivánke neďaleko mňa, rozbehla úžasne veľa aktivít, lebo záujem o behanie stále rastie.
V čom sa líši dnešný boom od toho prvého v osemdesiatych rokoch?
Vtedajší zasiahol viacmenej len veľké mestá, terajší chytil celoplošne celé Slovensko. Dnes vďaka oveľa dokonalejším formám šírenia informácií, najmä cez internet, behanie môže byť fenomén aj na zastrčenej dedine. Odstránenie závor na hraniciach navyše rozbehlo bežeckú turistiku.
Bratislavský maratón ponúka bežcom aj viac, celoročnú prípravu. Aký je o túto ponuku záujem?
V pondelok sme začali vylaďovací tréning – prišlo naň 22 ľudí. V zime do haly na každú tréningovú jednotku chodí stovka, pričom niekedy sú tri za deň. Prídu najmä kvôli možnosti trénovať v kvalitných podmienkach. Keď už sa dá behať aj vonku, záujem logicky klesá. Robíme bežeckú osvetu. Snažíme sa bežcom poradiť, aby ich príprava mala hlavu aj pätu, aby nemíňali energiu márne, ale cieľavedome. Má to zmysel a baví ma to.
S akým motívom mladí ľudia začínajú behať a z akých vrstiev sa grupujú?
To si netrúfam zovšeobecniť, snažím sa veľmi nevypytovať – otázky kladú skôr oni. Odhadujem, že prevažujú skôr vysokoškolsky vzdelaní ľudia so sedavým zamestnaním, ktorí cítia potrebu to pohybom kompenzovať. Skôr než to, že sa pre beh rozhodli v mene svojho zdravia, však dávajú najavo chuť sa zlepšovať, lámať osobné rekordy. To, že sa vďaka pohybu lepšie cítia a že čosi robia pre svoje zdravie, iste vnímajú ako bonus, ale nezdôrazňujú, lebo v ich veku sa zdravie berie ešte ako samozrejmosť.
Marcel Matanin
Rodák z Vranova nad Topľou (15. decembra 1973) je od roku 2012 športový riaditeľ ČSOB Bratislava Marathonu. Predtým bol starostom obce Slovenská Kajňa (2007 – 2011) a krátko aj riaditeľom úradu práce vo Vranove nad Topľou.
- Osobné bežecké rekordy: 10 000 m 30:18,92 (Praha 2001), polmaratón 1:05:14 (Berlín 2001), maratón 2:17:22 (Zürich 2004).
- Atletické výsledky: účastník maratónu na OH 2004 v Aténach (81. miesto), MS 1996 v polmaratóne (86., 18. v súťaži družstiev), MS 2000 v krose (100.), krosových ME 2000 (78.), 2001 (64.), dvanásty v juniorskej súťaži na prvých MS v polmaratóne 1992.