Pred štartom ste tvrdili, že v súboji s Austrálčanom Jaredom Tallentom, trojnásobným olympijským medailistom, sa sústredíte len na víťazstvo, v Dudinciach už siedme a tretie po sebe na 20 km. Kedy ste si to rozmysleli?
Nevedel som, na čo si môžem trúfať. Pred siedmimi dňami som skončil náročné trojtýždňové vysokohorské sústredenie v talianskych Dolomitoch s objemom takmer 500 kilometrov a deň po ňom som štartoval v Lugane. Preto som vravel, že si chcem len schuti zasúťažiť. Ale sadol mi deň a povedal som si, že by bola škoda ho premárniť.
Kedy a ako chodec zistí, že nastal jeho deň?
Spravidla pri rozchádzaní, ale tentoraz som ani po predštartových rovinkách nemal pocit, že mi patrí svet. Až na trati. Začalo sa rýchlo, prvý kilometer za 4:01, no potom tempo spadlo a mne pripadalo pomalé. Nemal som chuť ho diktovať, len vyprovokovať zrýchlenie, ale keď som sa na siedmom kilometri obzrel a zistil, že aj Tallent je až 20 metrov za mnou, rozhodol som sa nečakať naňho a zvolil som sólo. Nebol som si však istý, že ho zvládnem až do konca. Tušil som, že mám na čas pod 1:20, ale prišiel, keď som ho neočakával. O to väčšiu eufóriu som prežíval. Navyše v meste, v ktorom som mal svadbu, pred očami širokej rodiny.
Lanský osobný rekord z Poděbradov ste si zlepšili takmer o pol minúty. Zdá sa, že máte rezervy. Vlani bola v Dudinciach kosa, okolo nuly, v sobotu plus 20 – to už je priteplo na super výkony, nie?
Dvadsať je dosť, ale predošlú nedeľu v Lugane sme končili v 26 stupňoch. Tentoraz našťastie vzduch nebol prehriaty, skôr ochladzoval a jeho prudší náraz som na trati pocítil tuším len raz.
Siedmy deň po návrate z vysokých hôr asi tiež nie je ideálny termín na špičkový výkon…
Na vrcholných podujatiach zvyknem štartovať v sedemnásty-osemnásty. Do hôr však chodím odmala, takže nie som senzitívny na prechody z výšok. Preteky hneď po zostupe mi výslovne sedia, potom príde krátky útlm, no v piaty-šiesty deň som už zasa v pohode. Ale ak narážate na rezervy, nejaké drobné existujú. V okolnostiach, vo forme už ťažko. V sobotu som väčšinu trate šliapal sám, mohlo byť o dva-tri stupne menej, a čosi som stratil aj tým, že na trati je 40 obrátok takmer na mieste…
Reku, či si netrúfate zaútočiť aj na slovenský rekord Pavla Blažka, ktorý v roku svojho európskeho primátu (1990) zapochodoval v nemeckom Hildesheime 20 km za 1:18:13, čo bol v tom čase najlepší svetový výkon.
Od jeho fantastického výkonu som veľmi ďaleko. Je z inej ríše. Okrem toho, pre nás chodcov nie sú časy až také dôležité ako umiestenia na veľkých podujatiach.
Výrazne ste sa zrýchlili, neuvažujete štartovať na ME aj na 20 km?
Program šampionátu vylučuje dvojštart – medzi disciplínami je len deň pauzy. Pootvoril som si však zadné dvierka pre prípad, že by sa čosi skomplikovalo. Keby mi napríklad nesadla špeciálna tempová príprava na 50 km, mohol by som zvoliť kratšiu trať. Majstrovstvá Európy sú však ešte ďaleko, momentálne sa sústreďujem na dvadsiatku a na Svetový pohár začiatkom mája v čínskom Tchajcchangu, ktorý je zaujímavý o to viac, že na rok budú majstrovstvá sveta v Pekingu. Forma je na hornej sínusoide, ale musím ju podporiť dvojtýždňovým aeróbnym tréningom a o tri týždne overiť v Poděbradoch.
Od lanskej jesene máte nového trénera – namiesto Juraja Benčíka vás vedie Matej Spišiak. S novým trénerom prišli aj nové tréningové metódy?
Metódy sú veľmi podobné, ale zmenil sa systém sezónnej prípravy. Namiesto dvojvrcholovej výkonnosti sa snažíme o lineárnu. Inšpirovali sme sa Austrálčanmi, ktorí sezónu začínajú doma už v decembri a končia olympiádou alebo svetovým šampionátom až v auguste. Dlhé ubíjajúce predsezónnne prípravné obdobie od novembra do marca sme rozbili na mikrocykly – po troch ťažkých týždňoch nasleduje jeden voľnejší. Krátka halová sezóna naznačila, že som si schopný držať kedykoľvek veľmi slušnú fazónu. Zima mi tohto roku ubehla veľmi rýchlo.
Ste vo väčšej pohode ako v minulosti?
Áno, ale ani predtým som situáciu nevnímal tragicky, nezaťažoval som si hlavu negatívami. Čo sa zlepšilo, je servis, som odbremenený od niektorých vybavovačiek.