Tatranec Michal Orolin, od utorka sedemdesiatnik, nezostavuje svoj horolezecký rebríček podľa výšky kopcov ani mediálnych ohlasov.
V júli 1971 vyšiel s Bratislavčanom Ivanom Fialom na Nanga Parbat (8125 m) – pred nimi nevyliezol na žiadnu osemtisícovku nikto nielen z Československa, ale ani z inej východoeurópskej krajiny. Západný svet bral výstup s rezervou až dovtedy, kým Reinholdovi Messnerovi neodovzdali rukavice nájdené na vrchole z jeho útoku v predošlom roku. Severnou cestou z Rakiotského údolia okrem legendárneho Hermanna Buhla (1953) a dvoch Slovákov dodnes nikto nevystúpil. Nie je len ťažká, ale aj dlhá.
Najzápadnejší končiar Himalájí bol prelomový úspech formujúcej sa generácie, ktorá najmä v osemdesiatych rokoch patrila k svetovej horolezeckej špičke. "Mal som vtedy len 28 rokov a nestorovi Arnovi Puškášovi som vykal – a on mi onikal,“ smeje sa vo Veľkom Slavkove žijúci Orolin, rodák spod Kráľovej holy, z Kravian.
Minulú sobotu oslavoval s rodinou, budúcu sa zíde s kamarátmi z hôr. Zo šestnásťčlennej výpravy na Nanga Parbat žijú už len siedmi – predvlani zomrel aj jej nezabudnuteľný vedúci Ivan Gálfy.
V trojici s jeho synom Róbertom a Vladimírom Petríkom zanechal Orolin v januári 1983 večnú stopu v juhoamerických Patagónskych Andách – v podobe krásneho prvovýstupu juhozápadnou stenou Fitz Roy (3375) s prevýšením 2300 m.
"Pôvodne bola cesta známa pod označením česká, ale keďže všetci z tímu boli v skutočnosti Slováci, po rozdelení Československa je férové zmeniť jej názov na slovenskú,“ konštatuje patagónska horolezecká webová stránka.
„Fitz Roy je jasná jednotka mojej kariéry,“ tvrdí Orolin. "Za dvojku pokladám Makalu, horu, na ktorej som sa v rokoch 1973 a 1976 hrozne nadrel a prispel k prvovýstupu juhozápadným pilierom, aj keď som sa napokon až na vrchol nedostal. A na tretie miesto zaraďujem Nanga Parbat.“
Na Makalu prvý raz pocítil v nohe príznaky trombózy. V roku 1984, keď riadil výstup na Mount Everest (zavŕšil ho Zoltán Demján a Jozef Psotka, ktorý – žiaľ – nezišiel), sa ozvala znova a dva dni ho znášali do základného tábora.
"Musím zaklopať na drevo, v posledných rokoch sa noha výrazne zlepšila. Asi preto, že už si len užívam – chodím, lyžujem a lietam,“ vraví jubilant, povolaním letecký mechanik.
Po Novembri založil firmu, čo helikoptérami preváža náklady (pomáhala aj pri obnove Chaty pod Rysmi), ale tú už riadia jeho synovia. Skraja tohto roku sa aj s nimi vybral do Patagónie, aby potomkom na tridsiatiny výstupu na Fitz Roy ukázal svoj zamilovaný kraj.
"Za tri týždne sme pochodili oblasť čarovných kopcov z čílskej aj argentínskej strany – bol to úžasný zážitok,“ nadchýna sa.